Oslavy storočnice Česko-Slovenska český prezident Zeman nezvládol. Kto si pamätá obdobie po roku 1989 a nekonečné rozhovory predstaviteľov slovenskej a českej reprezentácie o budúcom postavení oboch národných republík v spoločnom štáte, musí uznať, že boli len stratou času. Nič zásadnejšie z nich nevzišlo, ak odhliadneme od pohostenia haluškami Františka Mikloška. Až voľby v roku 1992 dali nový impulz i nádej na vyriešenie vlečúcich sa nedoriešených vzťahov medzi oboma národmi. Po voľbách v roku 1992 Slovensko získalo bojovníkov za svoje práva, ktorí za krátky čas dokázali obnoviť slovenskú štátnosť. Lenže tak Slovensko, ako aj celý svet vstupovali koncom dvadsiateho storočia do digitálneho veku, ktorý priniesol obrovské možnosti rozvoja, ale aj netušené technológie na ovplyvňovanie vedomia ľudí. Dnes vidíme, kto nimi disponuje aj dosahované výsledky. Od vyvolávania revolúcií cez riadenie spoločnosti nastrčenými figúrami v akože demokratických voľbách.
■ NENASTAVUJME LÍCE!
Tým viac potrebujú národné štáty na vysokých postoch ľudí schopných obhajovať ich národno-štátne záujmy. Dnes sa Slováci medzi svojimi susedmi musia cítiť nesmierne opustení. Závidia Maďarom ich Orbána, ktorý na Nový rok predniesol prejav masírujúci ich kresťanské i nacionalistické cítenie. Čo na tom, že nebol pravdivý? Dokonca aj na Slovensku sa objavili jeho uznanlivé hodnotenia, aj keď vykazoval iredentistické znaky a hrubo skreslil našu spoločnú históriu. Nijaký predstaviteľ štátu však nenamietal.
A stali sa aj horšie veci. OSN pred Vianocami hlasovala o rezolúcii, ktorá odsúdila USA za to, že uznali Jeruzalem za hlavné mesto Izraela. Česko sa hlasovania zdržalo, Slovensko rezolúciu spolu so 127 ďalšími krajinami podporilo. Český prezident Miloš Zeman sa dal počuť, že mu je ľúto, že za rezolúciu Slovensko hlasovalo: „Teda krajina, ktorej bývalý prezident expedoval šesťdesiattisíc Židov do Osvienčimu. Očakával by som, že slovenská vláda a slovenský prezident si túto históriu uvedomia a aspoň tak ako Česká republika sa pri hlasovaní o rezolúcii zdrží.“ Kto z politických predstaviteľov Slovenska zdvihne hodenú rukavicu a pripomenie Zemanovi zaplnený a jasajúci Václavák 3. júla 1942, keď český ľud sľuboval vernosť Tretej ríši? Za účasti prezidenta i celej vlády.
■ ĎALŠÍ KOPANEC
Vraví sa, že s jedlom rastie chuť a Miloš Zeman si znovu kopol do Slovenska v prítomnosti slovenského premiéra Roberta Fica. Česi si prvého januára pripomínajú obnovenie českej štátnosti a jej vznik 28. októbra. Je nepochopiteľné, že sa slovenská strana dala vtiahnuť do českého scenára a už začiatkom roka sa pridala k otvoreniu osláv stého výročia vzniku Česko-Slovenska a dvadsiateho piateho výročia vzniku Českej republiky. Pri tejto príležitosti Zeman hrubo znevážil Alexandra Dubčeka. Žeby preto, že podnecovateľom obrodného procesu a tzv. Pražskej jari nebol Čech, ale Slovák? Ako mohol Fico zostať na oslavách po tom, ako odzneli z úst Zemana tieto slová: „Rozprávajme sa o tom, prečo v roku 1968 sa našiel jediný statočný človek, ktorému som preto udelil štátne vyznamenanie, a tým bol František Kriegel. A prečo sa všetci ostatní poondeli od hrôzy.“ A aby bolo jasné, o koho ide, pridal: „Najskôr dostali tieto idoly funkciu predsedu Federálneho zhromaždenia, potom už len klesli na veľvyslanca v Turecku a potom už ani to nie.“
Tentoraz sa kriticky ohradil minister kultúry Marek Maďarič aj štátny tajomník rezortu diplomacie Ivan Korčok. Ale či sa môžeme čudovať českej odvahe kopať do Slovákov, keď najväčším slovakobijcom je sám prezident štátu?
Anna HROMJAKOVÁ – Foto: internet - Karikatúra: Andrej MIŠANEK