Pol milióna Slovákov na plážach Jadranu
Týždeň pred prvým výročím vstupu Chorvátska do EÚ bol 23. jún plný očakávania. Po celej krajine viseli v krčmách i na domoch chorvátske červeno-biele kockované vlajky, autá v uliciach trúbili, ľudia sa tešili a verili, že ich štát sa vo svete pozitívne zviditeľní. Vari všetci domáci dúfali, že ich „dječka“, teda chlapci, zopakujú veľký úspech, aký sa „kockovanej“ reprezentácii podaril v roku 1998, keď na futbalových majstrovstvách sveta vo Francúzsku vybojovala tretie miesto.
Tohtoročné majstrovstvá sveta vo futbale sa v Chorvátsku prekrývali so začiatkom letnej sezóny. Tá sa oficiálne začína 20. júna, deň predtým je cirkevný sviatok, pár dní potom 22. júna je štátny sviatok začiatku antifašistického odporu a napokon 25. júna je sviatok obetí národno-oslobodzovacej vojny proti jednotkám Juhoslovanskej ľudovej armády (tzv. Jugoarmija), ktoré po vyhlásení samostatnosti Chorvátska v roku 1991 začali teror proti civilnému obyvateľstvu.
NÁRODNÝ SMÚTOK
Obyvateľ mesta Vir na rovnomennom ostrove Ivica Rakič pri káve hovorí: „V každej obci Chorvátska máme pamätník zbytočným obetiam. Nie sú to len mená padlých bojovníkov, ktorí bránili vlasť, ale aj mená civilistov, často žien a detí. Armádni teroristi vraždili bez milosti a nebrali ohľad na nič. Je to za nami, ale zabudnúť nesmieme.“
Ponúkne mi syr a olivy a tvár sa mu rozjasní, keď sa ho spýtam na očakávaný výsledok večerného futbalového zápasu s Mexikom.„S Brazíliou sme začali dobre, poškodil nás rozhodca. Kamerun sme rozobrali, štyrmi gólmi sme dosiahli naše doteraz najvyššie víťazstvo na majstrovstvách sveta. S Mexikom máme šancu, ak budeme dobre brániť...“
Napokon sa to neskončilo dobre. Chorvátska reprezentácia sa po prehre s Mexikom rozlúčila so šampionátom aj s brazílskym pobrežím a rany si odišla lízať k domácemu jadranskému pobrežiu. Tam nastal národný smútok. Takto vyzerajú zmarené nádeje, pomyslel som si a pripomenul som sám sebe, že aj my to poznáme, keď z nás po veľkej nádeji eufória vyprchá pri neúspechoch našich hokejistov.
KDE SA TO ZAČALO
Neďaleko ostrova Vir je ostrovné mestečko Nin. Práve tam sme sa po futbalovej prehre Chorvátska vybrali s priateľom Ivicom. Mesto Nin stálo pri začiatkoch stredovekej chorvátskej štátnosti, bolo prvým kráľovským, a teda aj hlavným mestom. Jeho dejiny však siahajú dávno pred príchod Chorvátov, história sa tu píše vyše tritisíc rokov. Mesto leží v plytkej lagúne, takže útok z mora mu nehrozil. Vedeli to už Gréci, po nich aj Rimania, ktorí v meste postavili najväčší antický chrám na Jadrane. Stredoveký Chrám svätého Kríža bol vyhlásený za najmenšiu baziliku na svete, čo je dokladom faktu, že mesto nebolo len sídlom svetskej moci, ale aj cirkevnej hierarchie. Po biskupovi Anastáziovi tu sídlil biskup Grgur Ninský, ktorý sa zaslúžil o šírenie vzdelanosti aj odhodlania brániť slovanské záujmy v Dalmácii.
S Chorvátmi máme v dejinách veľa spoločného. Južní Slovania osídľovali svoje dnešné územie už v 6. storočí. V ranom stredoveku bola síce väčšia časť krajiny pod nadvládou Frankov, no už koncom 9. storočia vzniklo samostatné chorvátske kniežatstvo. V 10. storočí bolo vytvorené Chorvátske kráľovstvo, počas ktorého existencie kráľ Tomislav disponoval početnou flotilou obchodných i vojnových plavidiel. V 2. polovici 11. storočia za kráľa Krešimira IV. (kráľ Chorvátov a Dalmatíncov) chorvátsky stredoveký štát dosiahol vrchol rozkvetu.
SPOLOČNÉ DEJINY
V roku 1102 pripadlo vnútrozemie Chorvátska Uhorsku, bola vytvorená personálna únia. V 14. storočí sa Dalmácia okrem Dubrovníka (nezávislá Republika Dubrovník) dostala pod nadvládu Benátok. Od 15. storočia bolo územie sústavne napádané Turkami, ktorí koncom 16. storočia ovládli celý východ krajiny. V roku 1797 sa Dalmácia stala súčasťou Rakúska, ale pod vplyvom francúzskeho cisárstva v roku 1808 obsadil Napoleon aj Republiku Dubrovník, čím ukončil samostatnosť skoro tisícročie trvajúceho štátu. Po Napoleonovej porážke pripadol Dubrovník Rakúsku.
V polovici 19. storočia sa sformovalo chorvátske národné hnutie. Počas revolúcie v rokoch 1848 – 1849 podporovali Chorváti Habsburgovcov a ich inteligencia pomohla svojou podporou aj slovenským štúrovským dobrovoľníkom. Chorvátske národné hnutie požadovalo úplnú autonómiu Chorvátska. V rokoch 1868 až 1918 malo Chorvátsko na základe tzv. chorvátsko-uhorského vyrovnania (1868) čiastočnú vnútornú, cirkevnú, školskú a súdnu autonómiu v rámci Uhorska. Na čele Chorvátska stál bán.
Priateľ Ivica hovorí: „Od stredoveku až po nedávnu minulosť máme veľmi podobné dejiny, napokon do roku 1918 sme boli spolu v jednom štátnom útvare. Teraz sme spolu v Európskej únii, ale nemôžem povedať, že by to moje okolie nejako výrazne pociťovalo. Kým nie sme aj v schengenskom priestore a neplatí u nás aj oficiálne euro, čo bude najskôr o päť rokov, praktické dosahy veľmi neregistrujeme. Teda okrem tých negatívnych, obmedzujúcich...“
NEDÁVNE DEJINY
Po rozpade Rakúsko-Uhorska v roku 1918 sa Chorvátsko (okrem Istrie, Rijeky a Zadaru, ktoré pripadli Taliansku) od 1. 12. 1918 stalo súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré sa v roku 1929 premenovalo na Juhosláviu. Začiatočná snaha o zblíženie s Francúzskom a so štátmi Malej dohody (Československo, Rumunsko a Juhoslávia) bola v tridsiatych rokoch vystriedaná viazaním sa na nacistické Nemecko, Rumunsko a Bulharsko. Po nástupe protifašistickej vlády v roku 1941 vpadli nemecké vojská do čiastočne Talianskom okupovanej Juhoslávie. Boli vytvorené dva nové štáty – chorvátsky a srbský. Na čele Nezávislého štátu Chorvátsko bol Ante Pavelič, ktorý si prisvojil titul vodca. Oficiálne bol síce na čele štátu kráľ Tomislav II., no nemal nijakú moc. Proti nacistom sa rozvinulo partizánske hnutie odporu, vedené komunistami na čele s Josipom Brozom Titom.
Po vojne sa sformovala pod vedením Tita nová Juhoslovanská federácia, ktorej súčasťou sa stalo aj Chorvátsko. Po smrti Tita v roku 1980 to začalo vo federácii škrípať, rozpory sa prejavovali najmä pri definovaní právomocí jednotlivých republík, ktoré sa cítili obmedzované Belehradom. V roku 1991 bola vyhlásená Chorvátska republika, čo vyvolalo občiansku vojnu trvajúcu až do roku 1995.
Od roku 2000 prešla krajina na juhu Európy liberálnymi reformami, ktoré vyvrcholili ukončením prístupových rokovaní EÚ s Chorvátskom a stanovením dátumu jeho prijatia do Európskej únie na 1. júla 2013. Odvtedy prešiel rok. Na území Balkánu plní Chorvátsko výsostné postavenie sprostredkovateľa medzi juhovýchodnou Európou a Bruselom.
Chorvátsko má podobné problémy ako naša republika – počnúc následkami zlej privatizácie, cez korupciu až po nezamestnanosť. Turistický ruch je podporovaný rezortným ministerstvom a je významným zdrojom príjmov štátu, na rozdiel od Slovenska. Naši občania v minulom roku navštívili Chorvátsko vyše štyristopäťdesiattisíckrát, tento rok sa očakáva, že slovenskí turisti prekonajú počet pol milióna vstupov do jadranskej oblasti.
NIELEN TURISTIKA
Aj keď našinci krajinu pri Jadrane vnímajú najmä ako dovolenkovú destináciu, nie je to jediný faktor, ktorý definuje vzťahy medzi našimi dvoma slovanskými národmi. Svoju úlohu zohráva aj kultúrna diplomacia. Spomeňme dva príklady.
Zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v Záhrebe v spolupráci s Haulikovým inštitútom z Trnavy, s podporou Trnavského samosprávneho kraja a s ostatnými členmi združenia Životnými cestami Jána Palárika zorganizovali 14. a 15. mája tohto roku sériu podujatí pripomínajúcich významný prínos našich rodákov, najmä kardinála Juraja Haulika a biskupa Štefana Moysesa, ktorí v období 19. storočia pôsobili v Chorvátsku. V rámci programu sa uskutočnil aj okrúhly stôl pod názvom Cyrilo-metodskí nasledovníci: Haulik, Moyses, Palárik. V rámci podujatia odhalili 15. mája pamätnú tabuľu a odslúžili svätú omšu na pripomienku týchto významných krajanov v záhrebskej Katedrále Nanebovzatia Panny Márie. Divadlo Jána Palárika z Trnavy v divadle Malá scéna v Záhrebe predstavilo divadelnú hru záhrebského autora M. Gavrana Bábka.
Pár dní predtým, v predvečer osláv sv. Dujma 5. mája v meste Split otvorili slovenskú výstavu pozostávajúcu z dvoch kompozícií Cyril a Metod – bratia, ktorí zmenili svet a Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013. Výstavu zorganizovalo Veľvyslanectvo SR v Záhrebe v spolupráci so zastupiteľstvom mesta Split a s honorárnym konzulom A. Plančičom. Otvorili ju veľvyslanec SR v Záhrebe Juraj Priputen a poradca primátora Splitu pre kultúru Igor Baković. Slovenský veľvyslanec v prejave poukázal na dielo a duchovný odkaz sv. Cyrila a Metoda. Pripomenul spoločnú históriu Slovenska a Chorvátska, ktorá siaha až do cyrilo-metodských čias. Priateľské vzťahy medzi našimi krajinami sa podľa veľvyslanca úspešne rozvíjajú, čoho konkrétnym prejavom bola podpora Slovenska vstupu Chorvátska do Európskej únie. Výstava Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013 má za cieľ priblížiť občanom a zahraničným návštevníkom Splitu malebnosť Košíc a je aktuálna aj vzhľadom na záujem Splitu získať titul Európske hlavné mesto kultúry 2020.
Ako vidno, nielen spoločné dejiny, členstvo v EÚ a turistický ruch spája Slovákov s Chorvátmi. Je to aj kultúra, záujem o šport a najmä priateľské vzťahy. Tak si prajme, aby sa ďalej rozvíjali.
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ – Foto: autor