Kresťanstvo v médiách v podmienkach pluralitnej demokracie. Ľudské práva a ich presadzovanie tvoria ťažiskový bod sociálneho učenia katolíckej cirkvi. S určitou hrdosťou možno v tejto súvislosti poukázať na to, že Cirkev splnila túto úlohu advokáta a podporovateľa ľudských práv najmä v 20. storočí, a to predovšetkým v komunistických krajinách. Súčasne však treba aj čestne priznať, že to tak nebolo vždy. V pracovnom materiáli pápežskej komisie Iustitia et Pax z roku 1974, ktorý nesie názov Cirkev a ľudské práva, sa okrem iného píše: „Dnes predstavuje Cirkev svojím učením a svojou činnosťou dôležitý faktor v oblasti ľudských práv. Jej prínos sa vysoko cení a spoločnosť sa na ňu obracia o radu, aby sa spoločné úsilie o plné uznanie ľudských práv ukázalo byť účinným a plodným. Musíme však priznať, že to tak nebolo vždy. Boli obdobia, keď vývoj smerujúci k uznaniu prirodzených ľudských práv tak občianske, ako aj cirkevné inštitúcie brzdili.“
■ NOVÝ VZŤAH
V dvadsiatom storočí sa postupne formoval nový vzťah Katolíckej cirkvi k pluralitnej demokracii, čo súviselo so vznikom a s vývojom katolíckej sociálnej náuky. Vyvrcholením tohto procesu bol Druhý vatikánsky koncil, ktorý uznal nielen politický a sociálny pluralizmus, ale zdôraznil aj rešpektovanie svetonázorovej a náboženskej rôznorodosti. Iba s odstupom času budeme môcť zhodnotiť, čo tento krok znamenal pre vývoj spoločnosti a čo znamenal konkrétne pre Cirkev.
Aké pole pôsobnosti majú teda kresťanské cirkvi v modernej postindustriálnej spoločnosti, ovládnutej všemocnou reklamou? Majú cirkvi alebo kresťania ako jednotlivci možnosť prezentovať svoje svedectvo viery, zaujímať stanoviská k všetkým spoločenským otázkam? Nemajú. Neplatí to iba pre Slovensko, ale je to všeobecný jav. V krajinách s prísnou odlukou štátu a cirkví, ako sú napríklad USA a Francúzsko, ani nesmú zaujímať také stanoviská. Mimoriadne oslabený je v súčasnosti vplyv Katolíckej cirkvi. Aj keď je pápež všeobecne uznávanou osobnosťou a Katolícka cirkev nie je v konflikte s nijakou katolíckou krajinou, za posledných dvadsať rokov sa jej vplyv na verejný život týchto krajín veľmi zmenšil. Tradičné katolícke krajiny: Španielsko, Taliansko, Portugalsko a mnohé latinskoamerické krajiny zrušili štatút Katolíckej cirkvi ako štátneho náboženstva, aj keď dodnes mnohé protestantské krajiny (Veľká Británia, Švédsko, Dánsko, Nórsko) priznávajú svojim národným cirkvám štatút štátnej cirkvi.
■ VPLYV REKLAMY
Priamy a nepriamy vplyv Cirkvi cez médiá je teda dosť obmedzený. Nepriamy, ale mocný vplyv reklamy na spoločenské komunikačné prostriedky, ktoré závisia od príjmov z týchto zdrojov, plodí veľké ťažkosti v kultúre týchto starých civilizovaných národov. V konkurenčnom boji sú ľudia činní v médiách v pokušení zriecť sa nielen serióznych umeleckých kritérií, ale aj mravných, ba degradovať sa morálne. Celkom bez škrupúľ ignorujú potreby určitých skupín verejnosti, a to nielen nemajetných, starých, ale aj veriacich a cirkví, ktoré sa využívajú iba na určité, vopred zinscenované mediálne kauzy. Takto výrazne klesá stupeň a úroveň morálnej zodpovednosti médií. Médiá a najmä reklama prispievajú k tomu, že určitým skupinám ľudí sa vnucujú urážlivé stereotypy, ktoré ich potom znevýhodňujú.
Druhý vatikánsky koncil vyhlásil: Správne využívanie spoločenských komunikačných prostriedkov predpokladá u všetkých, ktorí ich aktívne využívajú, aby poznali základné mravné hodnoty a boli pripravení riadiť sa podľa nich. Mravný poriadok súvisí totiž s podstatou človeka a ľudstva a je záväzný pre každého, pretože je vpísaný do sŕdc ľudí. Tento prirodzený zákon obsahuje požiadavky autentickej realizácie ľudskej bytosti. Pre kresťanov má, pravdaže, ešte hlbší rozmer a bohatší význam, pretože prostredníctvom ľudského slobodného rozhodovania im umožňuje odpovedať vo svetle Ježiša Krista na výzvu, ako formovať svoje svedomie trvalým obracaním sa k pravde a dobru.
■ KULTÚRY PRÍSPEVOK
V zmysle katolíckej sociálnej etiky všetko ľudské konanie sa odráža v kultúre, no medzi kultúrou a ľudským konaním je aj spätná väzba, ktorá má podobu trvalého vzájomného pôsobenia. Človek utvára kultúru svojou tvorivosťou, inteligenciou a poznaním, pritom má vnášať do nej schopnosť sebaovládania, obety a solidarity. To je začiatočný impulz kultúry, ktorý sa deje v srdci človeka. Práve v tejto rovine sa nachádza špecifický a rozhodujúci príspevok Cirkvi ku kultúre.
Je takmer vylúčené, aby cirkvi mohli pôsobiť takýmto spôsobom izolovane iba na jednotlivca, resp. na rodinu. Táto aktivita cirkví sa musí realizovať aj smerom na celé spoločenské skupiny, na celú spoločnosť, na štát, ba na celosvetové spoločenstvo. Samozrejme na to musia mať vytvorené základné predpoklady v podobe vyhovujúceho právneho poriadku. Pre optimálne pôsobenie cirkví v dnešnom svete vyhovuje parlamentná demokracia. Skutočná demokracia je však možná iba v právnom štáte a na základe správneho ponímania ľudskej osoby. Vyžaduje splnenie podmienok nevyhnutných na podporu jednotlivcov výchovnou formáciou v duchu pravých ideálov, na podporu subjektivity spoločnosti utváraním štruktúr zainteresovanosti a spoluzodpovednosti. V týchto aktivitách nachádzajú cirkvi svoje prirodzené uplatnenie. Robia to v potrebnom rozsahu a dostatočne dobre?
■ VPLYV NA MÉDIÁ
Ako vo svojom stanovisku zdôrazňuje Pápežská rada pre spoločenské komunikačné prostriedky, pre Cirkev je dnes nevyhnutnou súčasťou pastoračnej stratégie aktívne pracovať v mediálnej oblasti. Patrí sem nielen práca vo vlastných cirkevných komunikačných prostriedkoch – v cirkevnej tlači, vo vydavateľskej činnosti, v rozhlase, v televízii, vo filme a v audiovizuálnej produkcii, ale tiež a najmä pôsobenie v necirkevných, tzv. svetských médiách. Médiá môžu a musia byť nástrojom slúžiacim stratégii cirkvi pri evanjelizácii a reevanjelizácii súčasného sveta.
Dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus a skeptický relativizmus predstavujú filozofiu a základný postoj, ktoré zodpovedajú demokratickým formám politiky. A tí, čo sú presvedčení, že poznajú pravdu a na nej zotrvávajú, z demokratického hľadiska nie sú dôveryhodní, lebo neakceptujú, že pravdu určuje väčšina, prípadne, že sa mení podľa politickej situácie. V tejto súvislosti musíme povedať, že v prípade, ak nejestvuje nijaká posledná pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, sa ľahko premení na otvorený alebo skrytý totalitarizmus.
Tento tlak, ktorému sme aj my na Slovensku vystavení, nemá v minulosti obdobu čo do sily a intenzity. V niektorých aspektoch je podobný presadzovaniu grécko-rímskej civilizácie v čase antiky zo Stredomoria do okolitých krajín. Je to globálny tlak, nanútený dosiaľ nevídanými a nepoznanými ambíciami nadnárodného kapitálu. Čo sa týka kvality, znamená zreteľné prevrátenie alebo deformovanie našich tradičných hodnôt, v rámci ktorých cirkvi ako držiteľky a uchovávateľky morálneho hodnotového systému zohrávajú kľúčovú úlohu. Tento tlak sa prejavuje, ako „american way of life, otvorená spoločnosť, ale čoraz častejšie ako postkresťanské občianske náboženstvo“, kde si celkom seriózni vedci ľudskú dôstojnosť zamieňajú s občianskymi cnosťami, kult Boha s úctou k právu, imaginárnej slobode, štátu a jeho symbolom. Netreba, myslím, zdôrazňovať, že posledné aféry v Bielom dome, pričinením médií do najmenších nechutných detailov naservírované celému svetu, zrelativizovali kresťanskú morálku do takej miery, že následky v tejto chvíli nevieme ani odhadnúť.
■ PRAVDA KRESŤANOV
Cirkev nemôže zatvárať oči pred touto skutočnosťou, ale ani pred nebezpečenstvom fanatizmu alebo fundamentalizmu tých, čo sa v mene údajne vedeckej a náboženskej ideológie cítia oprávnení druhým ľuďom nanútiť svoju predstavu o pravde a dobre. Kresťanská pravda k takým nepatrí. Kresťanská viera, keďže nie je ideológiou, sa neusiluje vtesnať pestrú spoločensko-politickú skutočnosť do ustrnutej schémy a uznáva, že ľudský život sa v dejinách realizuje v rôznych, a nie vždy bezchybných podmienkach. Preto rešpektovanie slobody patrí k metóde Cirkvi, ktorá neprestajne prízvukuje transcendentálnu dôstojnosť ľudskej osoby.
Lenže ani v krajinách s demokratickými formami vlády sa tieto práva vždy plne nerešpektujú. Nemyslíme iba na škandál potratu, ale aj na rôzne krízy demokratických systémov, ktoré, ako sa zdá, strácajú niekedy schopnosť rozhodovať v záujme spoločného dobra. Požiadavky zo strany spoločnosti sa neposudzujú podľa kritérií spravodlivosti a morálky, ale skôr podľa volebnej alebo finančnej sily skupín, ktoré ich podporujú. Takéto úchylky od zásad politickej morálky plodia časom nedôveru a ľahostajnosť, a tým pokles politickej zainteresovanosti a spoločenského ducha v obyvateľstve, ktoré sa cíti poškodené a oklamané. Z toho vyplýva narastajúca nemohúcnosť zaradiť čiastočné záujmy do celkového pojatia spoločenského dobra.
■ DVOJAKÝ TLAK
Človek žije v rozmanitých medziľudských vzťahoch a v nich sa formuje subjektivita spoločnosti. Jednotlivec dnes stojí pod tlakom z dvoch strán. Z jednej strany je to štát a z druhej strany trh. Zavše sa zdá, že človek existuje iba ako výrobca a spotrebiteľ tovarov alebo ako objekt štátnej správy. Zabúda sa, že spolužitie ľudí nie je zamerané ani na trh, ani na štát, pretože ľudské spolužitie má samo osebe jedinečnú hodnotu, ktorej má slúžiť trh aj štát. Človek je predovšetkým bytosť, ktorá hľadá pravdu, usiluje sa ju žiť a hlbšie chápať vo vytrvalom dialógu, ktorý obsahuje skúsenosť minulých a perspektívu budúcich generácií.
■ BOŽÍ PORIADOK
Na tomto mieste sa treba zastaviť aj pri úlohe štátu. Subsidiárny štát je relatívne široké spoločenstvo, ktorého cieľom je zabezpečiť rozvoj blahobytu a kultúry jednotlivcov cez právny poriadok. Cieľom štátu je spoločné dobro celej spoločnosti. Štát sa nemôže stotožňovať s nijakou vládnucou skupinou ani s nijakou politickou stranou. Cirkvi a náboženské spoločnosti sa však tiež nesmú dať zmanipulovať na nijaké stranícko-politické ciele, sú však kedykoľvek oprávnené prezentovať svoje stanoviská k etickým a sociálnym otázkam. Katolícka cirkev v zmysle svojho učiteľského úradu zaväzuje ohlasovateľov Božieho slova aby učili veriacich nielen o dôstojnosti a slobode ľudskej osobnosti, o jednote, stálosti a úlohách rodiny, ale aj o povinnostiach jednotlivca v spoločnosti, ba dokonca aj o usporiadaní svetských vecí podľa Božieho poriadku (CIC, 768).
Boží poriadok je morálny hodnotový systém, založený na kresťanskej morálke. To neznamená, že sa duchovní zmenia na sudcov konania celej spoločnosti. Ich prínos spočíva v komplexnom a adresnom vstupe do konkrétnych spoločenských záležitostí, kde okrem hodnotenia situácie a definovania východísk predkladajú aj možné riešenia, primerané ich postaveniu a vážnosti na obecnej, mestskej a regionálnej úrovni. Z toho vyplýva, že cirkvi pri zachovaní svojej autonómie nesmú hocikedy, hocijakým spôsobom zasahovať do záležitostí štátu. Štát však musí mať na zreteli, že cirkvi majú mimoriadnu úlohu pri formovaní morálneho hodnotového systému spoločnosti, že popri svojich náboženských aktivitách sú činné aj v kultúre, vo výchove, v zdravotníctve a v charite, ale musia mať svoj priestor aj v médiách. Na Slovensku sa tradične od cirkví očakáva aj dôležitá úloha pri podpore a formovaní národného povedomia a vlastenectva, čím berú na seba dôležitú úlohu v živote krajiny.
Všetky komunikačné prostriedky sa dajú využiť na dobro, ale aj zneužiť na zlo. Musíme si uvedomiť, že práca v médiách si vyžaduje kus odvahy, profesionality a pokory pred Bohom. Druhý vatikánsky koncil v dekréte Inter mirifica konštatuje: „Je predovšetkým úlohou laikov preniknúť tieto prostriedky humánnym a kresťanským duchom, aby plne zodpovedali veľkým očakávaniam ľudstva, ako aj plánom Božím.“ No dočítame sa tam aj toto: „Nech teda arcipastieri plnia svoje povinnosti na tomto poli bez otáľania, lebo to úzko súvisí s ich poslaním.“