JUDr. Vladimír Clementis patril ku generácii Slovákov, ktorá vyrástla z koreňov národného povedomia a v dospievaní vkročila do čias prvých sociálnych zápasov. To je pokolenie mladých slovenských vzdelancov zo začiatku dvadsiateho storočia. Tieto historické znaky sa stali pečaťou jeho osobnosti. Krutosť stalinského režimu a vnútorná povaha boľševizmu sa stali jeho osudom. Patrí sa nám tohto výnimočného Slováka pripomenúť pri šesťdesiatom piatom výročí jeho nezmyselnej popravy – odohrala sa 3. decembra 1952 v Prahe. Obete spálili. Popol rozsypali po Letenskej pláni.
Narodil sa 20. septembra 1902 v rodine Ľudovíta Clementisa, učiteľa evanjelickej ľudovej školy v Tisovci, ktorého sem osud či uhorská školská správa doviali až zo Skalice. Clementisovci boli stará zemianska família s moravskými i slovenskými koreňmi, ktorej história bola zaznamenaná od roku 1651 – vtedy sa prvý z ich predkov vymanil z nevoľníctva. Keď Vladimír vychodil päť tried, šikovné chlapča poslali rodičia v roku 1913 na osemročné gymnázium do dedovho rodiska Skalice na jednu z najstarších a najlepších stredných škôl v Uhorsku vôbec. Pri vzniku Československa mal Vlado šestnásť rokov, dovtedy takmer vždy končil triedu s vyznamenaním, iba raz sa tak nestalo – dostal trojku z maďarčiny. Po vzniku Česko-Slovenska (ešte so spojovníkom) školu premenovali na Masarykovo štátne gymnázium. Masarykovo istotne aj preto, že rodičia prvého prezidenta pracovali v neďalekom žrebčínci v Kopčanoch, tam, kde stojí aj náš najstarší zachovaný kostolík z čias Veľkej Moravy.
■ NÁRODNE A DOĽAVA
Istotne už atmosféra skalického gymnázia predurčila Clementisovu názorovú orientáciu – vlasteneckú i ľavicovú. Národne uvedomelých študentov, z ktorých čoskoro vyrástli budúce slovenské osobnosti, škola vychovala veľa. Z dlhého radu spomeňme aspoň národne orientovaných politikov: Ferdinanda Jurigu a Pavla Blahu, z básnikov moderny – chlapca z neďalekého Kuklova, budúceho predstaviteľa katolíckej a prvého laureáta štátnej ceny Slovenskej republiky Andreja Žarnova, vlastným menom MUDr. Františka Šubíka, Laca Novomeského či Pavla Bunčáka, zo spisovateľov a publicistov Jozefa Braneckého a Pavla Dinku, súčasného šéfredaktora Literárneho týždenníka, z vedcov chirurga prof. K. Čárskeho, z filmových umelcov režiséra Eduarda Grečnera... Bolo ich a je ich stále priveľa, aby sme ich zoznam stihli na tejto strane vyčerpať.
Vtedy na prelome čias, keď namiesto maďarských profesorov prišli českí, a tu aj tam aj nejaký Slovák, mladého Vlada učivo zaujalo natoľko, že v posledných troch ročníkoch gymnázia mal na vysvedčení len raz dvojku – v septime z algebry. V dejinách, vo vlastivede a v jazykoch pritom doslova vynikal.
Na právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a najmä v slovenskom študentskom spolku Detvan sa upevnilo jeho národné cítenie a pribudol aj pocit sociálnej spolupatričnosti s jednoduchým človekom. Tak sa zrodilo Clementisovo ľavicové orientovanie.
■ PRVÉ AKTIVITY
V roku 1922 sa začala jeho spolupráca s pražským Združením slovenských socialistických študentov. Už o dva roky, teda v roku 1924, s priateľmi – mladými slovenskými intelektuálmi v Prahe, vydáva časopis DAV (najagilnejší boli budúci univerzitní profesori Daniel Okáli a Andrej Sirácky a neskorší právnik a diplomat Vladimír Clementis; traduje sa, že názov vznikol z iniciálok ich krstných mien). V roku 1924, v tom čase ako vysokoškolák, ešte z domu sociálne cítiaci, pobúrený nesplnenými sľubmi vládnucich strán (dávno pred svetovou hospodárskou krízou), hľadal riešenie svojich ideálov vstupom do Komunistickej strany Československa. Netušiac, čo ho čaká.
Po promócii v roku 1926 prišiel do Bratislavy a zamestnal sa ako advokátsky koncipient. Po zložení advokátskych skúšok v roku 1931 si otvára vlastnú kanceláriu, ktorá sa stáva vyhľadávaným miestom právnej pomoci obyčajných ľudí pri ich majetkových sporoch.
Z časopisu DAV, jeho zakladateľov, prispievateľov a duševných priaznivcov sa stáva intelektuálne filozofické, publicistické a umelecké zoskupenie, ktoré sa do našich národných dejín zapíše pod pojmom davisi.
■ ČAS ZLOMU
V roku 1936 Komunistická strana Slovenska dala na svoju kandidátku do pražského poslaneckého snemu aj JUDr. Vladimíra Clementisa, už známeho právnika a vedúcu osobnosť intelektuálnej ľavicovej skupiny okolo časopisu DAV. Po mníchovskej zrade západných veľmocí, keď Hitlerovej nenásytnosti padla za obeť veľká časť Československa a potom aj tretina Slovenska v prospech Horthyho Maďarska, pochopil, že mu tu hrozí smrteľné nebezpečenstvo a koncom zimy 1938/1939 ušiel cez Poľsko do Sovietskeho zväzu. Vedenie československých komunistov, ktoré už žilo v moskovskej emigrácii, rozhodlo, aby pôsobil v západnej Európe a udržiaval styky s francúzskou a anglickou ľavicou, rátalo sa aj s tým, že ho po istom čase pošlú do USA, aby tam zakladal ľavicové bunky medzi krajanmi.
V čase, keď po dohode Stalina s Hitlerom – opisuje Vjačeslav Molotov Pakt o neútočení s ríšskym ministrom zahraničia Joachimom Ribbentropom, v auguste 1939, je už v Paríži a v ktorejsi kaviarni za prítomnosti Viliama Širokého a Jana Švermu pakt kritizuje. Čuduje sa, ako mohla sovietska krajina podpísať takúto zmluvu s diablom. V jednom zo svojich hlásení do Moskvy to budúci povereník Ďuriš nezabudne, pravdaže, uviesť. Nepáči sa mu ani predstava vedenia KSČ o budúcom Československu, ako ju formuluje Gottwald najvyšším sovietskym miestam. A tak v októbri 1939 so skúseným slovenským politikom, ktorý bol aj predsedom vlády ČSR a istý čas aj úradujúcim prezidentom republiky, a s významnými slovenskými diplomatmi Jánom Paulinym-Tóthom a Štefanom Osuským vypracoval memorandum o postavení Slovákov v povojnovom česko-slovenskom štáte. To všetko mu naši komunisti pri moskovskej vodke zratúvali. A veci, ktoré sa týkali ZSSR, registroval aj sám súdruh Stalin.
■ ČAS VOJNY
Po nemeckom útoku na Poľsko v septembri 1939, ktorým sa začala druhá svetová vojna, vstupuje Francúzsko s Nemeckom do vojnového stavu. Sovietsky zväz je však paradoxne ešte stále najväčší priateľ Veľkoríše – má predsa s ním mierovú zmluvu. A tak Francúzi začnú zatýkať všetkých komunistických imigrantov ako reálne nebezpečenstvo možnej podvratnej činnosti alebo špionáže na prospech Nemecka. Tak 11. októbra 1939 zatkli aj Clementisa. V tábore sa ocitlo veľa našich utečencov z radov komunistov. Keď Sovietsky zväz napadol mierumilovné a pokojné Fínsko a z jeho územia vytvoril novú zväzovú Karelofínsku sovietsku republiku, Clementisovi sa to opäť nepáči a v kruhu krajanov to aj prejaví. Ešte v ten večer ide správa o tom do Moskvy.
V januári 1940 vznikajú vo Francúzsku česko-slovenské vojenské jednotky. Prihlásil sa do nich aj internovaný Clementis. Tých, čo sa dobrovoľne hlásili do armády proti Nemecku, Francúzi ihneď prepúšťali z táborov. Komunisti v Moskve to ešte aj vtedy vyhodnotili ako zradu – Clementis ide bojovať proti Stalinovým priateľom Nemcom! Aj takto absurdné môžu byť dejiny. Komunistická bunka v Paríži posiela do Moskvy telegram:
„Clementis vystúpil proti sovietsko-nemeckému paktu. Bol proti Sovietskemu zväzu v prípade Fínska. Je prívržencom anglo-francúzskeho imperializmu proti Nemecku. Pracuje teraz s Hodžom a Osuským. Vylúčili sme ho zo strany.“
O mesiac nasledovalo Ďurišovo osobné posolstvo: „Ústredie a ja sme toho názoru, že Clementis sa musí medzi členmi strany použiť ako príklad zrady v ťažkej chvíli!“
Takže ako vidno, neboli to len „sovietski poradcovia“, katan Reicin, ktorý nakoniec tiež skončil na popravisku. Clementisa mali stalinisti celé roky v zuboch.
■ POSLEDNÉ DESAŤROČIE
Ako kedysi Štefánik aj Clementis po nástupe do spojeneckých vojsk ihneď organizuje našich utečencov a vyberá im dôstojnícky zbor – bolo z čoho, mnohí vysokí dôstojníci ušli po okupácii Česka a Moravy práve do Francúzska. Po obsadení Francúzska Nemcami sa česko-slovenské jednotky stihli premiestniť do Anglicka, kde sa k slovu dostali aj naši piloti a v najbližších rokoch sa preslávia svojím majstrovstvom. Medzi nimi aj legendárny stíhač Otto Smik (nezabudnuteľne ich predstavil vo svojich dielach Rytieri oblohy a Zlomený syn Drahoslav Machala). Prezident Beneš si ľavicového intelektuála k sebe neberie a Clementis sa o miesto v jeho kabinete ani neuchádza – nastupuje ako redaktor a hlásateľ česko-slovenského vysielania Rádia BBC, denne ho ľudia počúvajú pod menom Peter Hron.
V roku 1945 bez akéhokoľvek ospravedlnenia či len vysvetlenia ho prijali späť do KSČ. Na zjazde v roku 1949 ho dokonca zvolili za člena ústredného výboru. Ešte predtým, v apríli 1948, sa stal štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí, ktoré viedol Jan Masaryk.
Na základe maďarsko-slovenského dohovoru z februára 1946 sa začala rok po vojne uskutočňovať výmena obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom. Kým na našej strane sa vyvíjal aj politický tlak na vysťahovanie prevažne v pohraničnej oblasti žijúcich Maďarov, aj ako revanš za zabrané slovenské územie pred vojnou, v Maďarsku to bolo opačne, krajina nechcela stratiť robotných ľudí, prisťahovaných do Turkami zničených oblastí v Zadunajsku, v okolí Békešskej Čaby a inde, kde často zo stepí vytvorili najúrodnejšiu časť krajiny. Z odhadovaného počtu pol milióna Slovákov sa pre návrat rozhodlo len deväťdesiattisíc. Bola to už často piata i siedma generácia vysťahovalcov, ľudia si tam zvykli, mali svoje domovy, majetky, zeme...
A potom prišla veľká politická aféra so zradcami vo vnútri strany – Slánsky a spol. Súčasť ďalšej protižidovskej vlny v ZSSR, satelitná odnož Stalinovho ataku proti „sionistom“. Clementis s ňou nemal nič spoločné. V tom čase bol práve v USA. Priatelia mu napriek všetkému radili, aby sa nevrátil, že mu tu hrozí zatknutie. Mal však čisté svedomie, doma manželku, vrátil sa. A dali mu na krk slučku.
Zanechal za sebou hlbokú brázdu v dejinách slovenskej národne a sociálne orientovanej politiky. Desať filozofických a politologických diel. Načaté memoáre ako úžasný obraz doby – Nedokončená kronika, dielo, ktoré dnešnému čitateľovi priblíži slovenské dejiny v prvej polovici dvadsiateho storočia. Listy z väzenia – Clementisova korešpondencia s manželkou, posledne vyšli v roku 1968, patrilo by sa už, aby ich niekto znova vydal, výbery z jeho publicistiky O kultúre a umení a Vzduch našich čias I., II. Stoja za pozornosť.
Ako veľmi sa boľševici báli Clementisa, svedčí malý príklad z roku 1965, teda z čias, keď už v časti slovenskej tlače, predovšetkým v Kultúrnom živote, Smene, Roháči, a rozhlase zreteľne vládlo ovzdušie demokratizácie režimu. Strana už odsúdila „Stalinov kult osobnosti“ a následky vtedajšej kremeľskej politiky na vývoj v Československu. Clementisa už rehabilitovali. Keď však Smena uverejnila malé výňatky z dojímavej korešpondencie Vladimíra Clementisa s manželkou, stranícke orgány v roku 1965 okamžite odvolali z funkcie šéfredaktora poctivého novinára Antona Kurinu. Do funkcie sa mohol vrátiť až v roku 1968, keď už bol na čele strany Alexander Dubček. Clementis, jeho ľudský formát a jeho osud boli celé roky strašiakom zadubencov.
Ján ČOMAJ – Snímky: archív redakcia SNN