Čo nás čaká v politike

thumbnail

Roman MICHELKO

Ak by sme mali pomenovať najočakávanejšiu vnútropolitickú udalosť roka 2018, tak sú to jednoznačne komunálne voľby na jeseň. Zároveň dokážu, či trend preferenčného zostupu strán vládnej koalície sa naďalej potvrdí, či sa ich preferencie stabilizujú alebo či sa dokonca odrazia od dna. Ukazuje sa však, že prehnané sebavedomie opozície, ktorá sa po župných voľbách vidí pomaly ako jasný víťaz aj komunálnych volieb, nemusí byť vôbec namieste. Krach rokovaní o spoločnom (opozičnom bloku) do  komunálnych  volieb medzi SaS, OĽaNO a KDH spôsobil, keď Sulík a Matovič z koalície vylúčili Hlinu. Paradoxne pritom KDH ako najstaršia ponovembrová strana má najlepšie vybudované stranícke štruktúry a napriek tomu, že po dvadsiatich šiestich rokoch vypadla z parlamentu, disponuje dnes primátorkou krajského mesta, ako aj županom v tom istom (Prešovskom) kraji.

Ďalšou veľkou témou nastávajúceho roka bude vstup nových politických aktérov na slovenskú politickú scénu. Dnes po oficiálnej registrácii je jasné, že do politických vôd smeruje projekt Progresívne Slovensko. Zatiaľ je to relatívne nevyprofilovaná zmäť postáv a postavičiek, ktoré sa pohybujú vo verejnom priestore. V súčasnosti je však jasné, že sa budú grupovať z viacerých skupín. Najvýraznejšia tvár Progresívneho Slovenska Ivan Štefunko začínal ako zapálený ľavičiar. Istý čas bol dokonca vydavateľom Slova, kandidoval za Weissovu a Ftáčnikovu SDA do parlamentu a nakoniec skončil ako anjelský investor do technologických start upov. Z podobného prostredia je aj Truban, zakladateľ websupportu, aktivista proti korupcii. Z ľudí, ktorí majú za sebou akýsi osobný podnikateľský príbeh, treba spomenúť aj Meška, šéfa najväčšieho knižného e-shopu martinus.sk, ktorý je však zároveň v redakčnej rade Denníka N. Okrem tejto, nazvime to podnikateľskej skupiny je v Progresívnom Slovensku aj frakcia esenciálnych slniečkarov, ako povedzme Dubécy, ktorý napriek svojmu mladému veku už vystriedal viacero politických značiek. Začínal ako blízky spolupracovník Radoslava Procházku v Sieti, tesne pred voľbami prešiel do Mostu – Híd, za ktorý aj neúspešne kandidoval, aby nateraz zakotvil u progresívcov. Z tohto súdka je i Martin Šimečka ml., ale tiež najnovšia posila – ex káder SaS Martin Poliačik. Strana stavia aj na občianskych aktivistoch, ako napríklad Zuzane Čaputovej – známej predovšetkým z boja proti Pezinskej skládke, ako tvár strany vystupuje i pomerne známa kultúrna manažérka Zora Jaurová – istý čas manažovala projekt európskeho hlavného mesta kultúry v Košiciach. Paralelne s týmto projektom ohlásil založenie nového politického projektu aj odídenec zo Siete Miroslav Beblavý. Jeho tím pozostáva predovšetkým z bývalých členov Siete, ale prihlásil sa k nemu tiež ex podpredseda SaS  Mihál či liberálni odídenci od Matoviča – Dubačová a Žarnay.  Je otázne, ako toto zoskupenie bude naďalej fungovať, vo všeobecnosti sa predpokladá, že šancu má len po fúzii s Progresívnym Slovenskom.

Najzásadnejšou politickou otázkou budúceho roka však bude to, či Andrej Kiska vstúpi, alebo nevstúpi do straníckej politiky. Jeho priaznivci ho do toho vytrvalo tlačili a stále tlačia, a v istej fáze už verejne vyhlásil, že do straníckej politiky nevstúpi. Nevzdávajú sa však –  predovšetkým skupina poradcov z Grassalkovičovho paláca. Je to logické. Bez Kisku je potenciál Progresívneho Slovenska niekde na úrovni šesť až osem percent a nemá možnosť zásadnejším spôsobom preformátovať politickú mapu Slovenska. Naopak, vstup Kisku na čelo takéhoto subjektu by mohol zvýšiť jeho politický výtlak. Ďalším hlasným aktérom, ktorý vstupuje do verejného priestoru, je sudca Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin. Veľmi často a veľmi aktívne sa vyjadruje k aktuálnym politickým témam a dnes je už verejné tajomstvo, že vážne pomýšľa nad prezidentskou kandidatúrou. Jeho problém je v tom, že síce brilantne poukazuje na prešľapy mocných, nepredstavil však pozitívnu alternatívu a je tak schopný osloviť predovšetkým protestných voličov.  Pre vývoj slovenskej politiky veľa napovie aj schopnosť alebo neschopnosť Smeru prejsť bolestivou sebareflexiou a zbaviť sa ľudí, ktorí sú preň objektívnou záťažou. Rok 2018 bude v slovenskej politike rokom, keď sa naplno potvrdia alebo vyvrátia trendy, ktoré naznačili župné voľby. Na jednej strane môžu znamenať pokračovanie úpadku koaličných strán a nárast sily a vplyvu opozície, ale možný je aj opačný scenár.