Pred deväťdesiatimi rokmi sa narodil spisovateľ, prekladateľ a politik Dušan Slobodník. Dvadsiate storočie bolo mimoriadne bohaté na dejinné zvraty, zasahujúce do životov miliónov ľudí na celom svete, ale najmä v Európe. Pokiaľ sa často turbulentné osudy týchto ľudí zachovali len v ústnom podaní prenášané cez generácie a postupne zabudnuté, tvoriví ľudia, najmä spisovatelia, ich väčšinou zakomponovali do svojich diel a takto ich uchovali pre tých, ktorí prichádzajú po nich. Medzi takýchto výnimočných tvorcov patril aj prozaik a prekladateľ Dušan Slobodník, ktorý by sa v týchto dňoch dožil deväťdesiatich rokov. Dušan Slobodník sa narodil v roku 1927 v Pezinku. Ľudovú školu a gymnázium navštevoval vo Zvolene. Maturovať mal koncom školského roka 1945, ale mesiac predtým ho pri prechode frontu zatkli príslušníci sovietskej vojenskej organizácie Smerš a odsúdili na pätnásť rokov nútených prác v stalinských pracovných táboroch.
■ SMER GULAG
Dôvod, prečo Dušana Slobodníka zatkli príslušníci sovietskej tajnej služby, bol na dnešné časy absurdný, no vo vtedajšej čerstvo povojnovej dobe plnej udavačov, ktorí si chránili vlastnú kožu, prípadne si s nejakou rodinou vyrovnávali súkromné účty, nebol vôbec nezvyčajný. Na základe povolávacieho rozkazu sa ako osemnásťročný dostal do vojenského tábora Hlavného veliteľstva Hlinkovej mládeže v Sekuliach. Pre nespoľahlivosť ho z tábora vylúčili. Jeho dlhoročný priateľ Viktor Krúpa o tom hovorí: „Mal osemnásť, chodil do gymnázia; byť členom Hlinkovej mládeže bola v rokoch vojny takrečeno povinnosť, podobne ako sa po februári 1948 stalo skoro povinnosťou vstúpiť do pionierskej organizácie. V mesiacoch vojny sa na právne finesy bohvieako nedbalo... Dušan spolu s ďalšími zatknutými pochodovali – išli pešo zo Slovenska až do Nového Města nad Metují. Proces so zatknutými v Novom Měste nad Metují mal rýchly priebeh. Vynášali sa údajne len dva rozsudky – smrť alebo pätnásť rokov v tábore nútených prác. Dušan Slobodník neprijal krivdu bez odporu. Spýtal sa: ‚Prečo ma odsudzujete na pätnásť rokov, keď som nič neurobil?‘ Odpoveď vraj znela: ‚My vieme, že si nič neurobil. Keby si bol niečo spravil, bol by to rozsudok smrti!‘ Odsúdencov prepravili transportom do nehostinných končín na severe Sovietskeho zväzu. Zostali tu do smrti Stalina, prípadne do vlastnej smrti.“
■ NÁVRAT DOMOV
Dušan Slobodník sa teda vrátil domov na Slovensko až po Stalinovej smrti. Zmaturoval v roku 1954 na gymnáziu v Bánovciach nad Bebravou. V rokoch 1954 – 1958 študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, no ako politicky nespoľahlivého ho zo štúdia vylúčili a doštudovať mohol až po rehabilitácii v roku 1960 na Karlovej univerzite v Prahe. V čase vylúčenia z vysokoškolského štúdia bol úradníkom v Banskej Bystrici, v rokoch 1962 – 1965 pracoval vo Výskumnom ústave káblov a izolantov v Bratislave, potom bol odborným pracovníkom v Ústrednej knižnici SAV, v rokoch 1969 –1992 vedeckým pracovníkom a napokon riaditeľom Ústavu svetovej literatúry a jazykov SAV. V roku 1992 sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR. V rokoch 1992 – 1994 bol ministrom kultúry SR. Od roku 1994 bol poslancom NR SR za HZDS, kde najprv (1994 – 1998) pôsobil ako predseda Zahraničného výboru NR SR a po roku 1998 ako člen Výboru NR SR pre ľudské práva a národnosti. V rokoch 1994 – 1998 zastupoval NR SR vo viacerých stálych delegáciách v medzinárodných parlamentných organizáciách a po roku 1998 bol členom Stálej delegácie NR SR do Stredoeurópskej iniciatívy. Toľko strohé fakty, ktoré hovoria o spoločenskom a politickom angažovaní sa Dušana Slobodníka. No oveľa dôležitejšia je jeho literárna tvorba a aktivity.
■ RENESANČNÝ AUTOR
Dušan Slobodník bol znalcom viacerých svetových literatúr a preložil vyše šesťdesiat prozaických, dramatických, básnických diel z angličtiny, francúzštiny a ruštiny. Široká bola aj škála jeho literárnych záujmov. Okrem množstva literárno-kritických štúdií, statí, článkov a recenzií, publikovaných časopisecky alebo knižne, vydal nasledujúce literárnovedné diela: Vzťah knižnej vedy a informatiky (1969), Súčasná sovietska poézia a próza (spoločne s Vladimírom Čerevkom, 1975), Cesty k poézii (1976), Autori, diela, problémy (1977), Genéza a poetika science- fiction (1980), Cesty k próze (1981), Na ceste k syntéze (1983), Kontexty slovenskej poézie (1985), Súradnice poézie (1986), Vedecké a literárne poznanie (1968), Teória a prax básnického prekladu (1990). Zaslúžený čitateľský ohlas si získali jeho prozaické knihy Paragraf: Polárny kruh (1991), Proti sedemhlavému drakovi (1998), Hra o Slovensko (2000). Dušan Slobodník bol nositeľom viacerých medzinárodných literárnych cien a členom štyroch medzinárodných literárnych organizácií. Od roku 1998 bol nositeľom Radu Andreja Hlinku I. triedy.
Jeho priateľ Augustín Marián Húska o ňom povedal, že Dušan Slobodník nosil v sebe veľkú vieru a odhodlanie prekonávať údery života. „Je úžasné, že ešte vo vysokom veku mal britký mozog, a to mal za sebou deväť rokov v gulagu. Bol polyglotom. Naučil sa viaceré jazyky práve v gulagu, aby intelektuálne lepšie vzdoroval. Bola to teda renesančná osobnosť.“
Dušan Slobodník zomrel v Bratislave 13. decembra 2001.
Maroš M. BANČEJ – Foto: archív