Dali sme zbohom ČSSR aj spoločnej republike s Čechmi

Mečiar nemal čas presviedčať okolie o veciach, ktoré sa mu videli nad slnko jasnejšie. Prvý samostatný slovenský štát v rokoch 1939 – 1945 tvorí nezmazateľnú kapitolu  slovenských dejín. „S existenciou prvého slovenského štátu  ostáva  nerozlučne spojené meno Alexandra Macha,“ napísal v prvom riadku knihy Mať svoj štát znamená život významný historik František Vnuk. Dnešní historici, ktorí sa zaoberajú históriou druhej Slovenskej republiky, musia spomínať najmä  meno Vladimír Mečiar. Keď po sedemdesiatpäťročnom spolužití s Čechmi získal slovenský národ národnú  slobodu, najväčšiu zásluhu pri jej vydobytí mal Vladimír Mečiar. Jeho úsilie a predstavy nenachádzali vždy pochopenie a podporu ani medzi národne orientovanými politikmi. Ako impulzívny a dynamický aktivista Mečiar prinášal do politiky nekonvenčné spôsoby politickej práce aj prístupy k nej. Nemal čas ani trpezlivosť vysvetľovať a presviedčať o veciach, ktoré jemu samému boli samozrejmé a nad slnko jasnejšie.

■ S ODSTUPOM ROKOV

Dnes, keď po určitom časovom odstupe posudzujeme jeho politickú činnosť, môžeme smelo povedať, že služba slovenskému národu tvorila zmysel a cieľ Mečiarovho politického života. Za národ húževnato bojoval, ale aj trpel a trpí dodnes. Jeho zúriví odporcovia stále majú priestor nielen v médiách a oplakávajú zánik Česko-Slovenska; politicky sa pechoria, aby ho obnovili.

Našťastie, v tom čase po zamatovej revolúcii v roku 1989 Mečiar v  Prahe natrafil na politického partnera, ktorý slovenské požiadavky politicky chápal a istým spôsobom ako český významný politik akceptoval. Bol ním Václav Klaus. Zo slovenských politikov práve Mečiar mu najviac konvenoval. Bol pre neho politik výrazného typu. Svoje názory formuloval priamo, preto Klausovi vyhovoval.

Jíří Kotas, spolupracovník Václava Klausa, v júli 1992 povedal, že HZDS sa pokúšalo o kontakty s ODS. Navrhovalo, aby sa hľadali alternatívy na kompromisy. Ak sa na kompromisoch nedohodneme, nedohodneme sa ani na vytvorení federálnej vlády. Nech to dnes znie akokoľvek neuveriteľne, ale Klaus sa s federáciou rozlúčil už v júli 1992. Po pokojnom, bezbolestnom a príkladnom ústavnom rozdelení spoločného štátu Čechov a Slovákov sa dokonca objavili návrhy, aby obidvaja politici dostali Nobelovu cenu. Štátnický,  ústavný, bezbolestný rozchod Čechov a Slovákov je doteraz príkladom pre stále utláčané národy nielen v Európe, ale aj v ostatnom svete.

■ OBRAT NA ZÁPAD

Zarytí čechoslovakisti dookola opakujú, že o rozdelení ČSSR sa malo rozhodnúť v referende. Referendum by nič nevyriešilo, tvrdil český právnik profesor  Zdeněk Jičínský. O všetkom dôležitom rozhodujú Klaus s Mečiarom. Klaus udalosti rámcoval, že to, čo ČSSR vtedy prežívala, bola cesta vpred. Rozdelenie znamená najmä  oslobodenie sa z nefunkčnej federácie, ktorá fungovala i v minulosti takým spôsobom, že si jej dve časti navzájom viac vyčítali a prekážali, ako spolupracovali. Pred rozdelením sme dokonca chceli revalvovať menu – teda urobiť opak toho, čo robili ostatné východoeurópske  krajiny. Mali sme pritom iba jednocifernú infláciu, nízku nezamestnanosť, platobná bilancia bola v pluse. Prežívali sme malý hospodársky zázrak.

Obidvaja premiéri sa museli trvalo utvrdzovať o svojom poverení a postavení. Nikdy im  nič nespadlo do náručia. Stali sa až kŕčovite ctižiadostivými. Obidvaja boli majstrami vo vytváraní si nepriateľov. Mečiar mal proti českej reprezentácii veľké výhrady. Politici z Pražského hradu ešte v čase federácie zohrali neskôr veľkú úlohu pri jeho odstránení z politiky. V júni 1992 predniesol Havel výzvu smerujúcu k Slovákom: „ Žiadam vás úprimne,  aby ste neverili a nepodporovali tých, ktorí vám sľubujú, že všetko vyriešia za vás. Takíto ľudia chcú len, aby ste mlčali, všetko vyriešia za vás.“

Lenže slovenskí občania Vladimíra Mečiara podporili najmä po voľbách v roku 1992 – o osude federácie bolo rozhodnuté. NewYork Daily News publikoval epitaf pre Česko-Slovensko...

„Keď sa krajina rozpadne, čo ju čaká: Česká krajina s Klausom  pri kormidle sa skoro stane vazalským štátom zjednoteného Nemecka. Klaus má v úmysle skončiť socializmus s tým, že všetko dá na predaj na voľnom trhu. Nemci nebudú musieť znovu dobyť Sudety alebo znovu obsadiť Škodove závody. Môžu ich proste kúpiť. Nádherný stred Prahy rovnako. Za päť rokov Česi vymenia svoje  malé víkendové chatky, svoj rozvážny životný štýl a svoje architektonické poklady za videá a volkswageny. Vitajte na Západe! Samostatné Slovensko s asi miliónom zbedačených ľudí sa stane hospodárskou provinciou Rakúska. Slovenskí nacionalisti sa budú rozptyľovať tým, že budú fňukať o Cigánoch, Židoch, Čechoch a Maďaroch. Tak zbohom, Česko-Slovensko!“

■ ZBOHOM FEDERÁCIA

Nasledujúce riadky sú mojou osobnou spomienkou ako bývalého poslanca na hlasovanie vo Federálnom zhromaždení o rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty. Pred schválením návrhu zákona o zániku ČSFR sme sa prakticky všetci novozvolení poslanci za HZDS zúčastňovali na diskusiách o prednostiach, ale najmä o nedostatkoch   spolužitia Slovákov a Čechov. Zrazu mal zaniknúť štát, do ktorého nielen Česi, ale aj Slováci investovali životnú energiu, um, prácu, mnohé obete, dokonca aj životy.

Na jednej strane tu bola hrdosť a sentimentálny vzťah k tomuto štátu. Na druhej strane odpor a dôkazy o krivdách, ktoré unitárny štát páchal na slovenskom národe. Z bratskej,  zavše však dláviacej náruče sme sa chceli vymaniť. Nikto, pravdaže, nevedel predpovedať, ako hlasovanie o štátu zániku dopadne. Našu nádej brzdili informácie z tábora opozície. Poslancom, ktorí odhlasujú ďalšiu existenciu federácie, sľubovali automobily Škoda Favorit. Taká škodovka vtedy stála okolo osemdesiattisíc česko-slovenských korún...

Prvé dejstvo sa odohralo 18. novembra 1992. Na zánik federácie nám chýbali tri hlasy. Dvadsaťdeväť slovenských poslancov, najmä z KDH, ale aj zo SDĽ, odmietlo slovenskú samostatnosť. Veľmi na nich vplýval prezident Havel, ktorý vtedy paradoxne verejne horoval za slovinskú samostatnosť, ale slovenskú samostatnosť odmietal. Českú aroganciu vtedy prezentoval český spisovateľ Ludvík Vaculík výrokom: „Slováci sú boľševici rozličných odtieňov!“ Druhé dejstvo sa odohralo 25. novembra 1992. Pri tomto hlasovaní nám chýbal už len jeden hlas. O 13. hodine a 21. minúte sa o ústavnom zákone  o zániku federácie rozhodlo. Vo Federálnom zhromaždení som sedel v jeho zadnej časti, takže som dobre videl, kde sa zdvihli ruky za zákon o rozdelení a kde sa zdvihli proti. Čakal som, že aspoň jedna ruka sa zdvihne spomedzi kádehákov. Nezdvihla sa.

Za zánik federácie však hlasovali slovenskí sociálni demokrati a dvaja poslanci SDĽ – generál Rudolf Tvarožka a televízny moderátor Štefan Nižňanský.  Považujem za žurnalistickú povinnosť publikovať mená poslancov HZDS a SNS, ako aj Sociálno-demokratickej strany a Strany demokratickej ľavice, ktorí hlasovali za samostatné Slovensko a zánik federácie:

HZDS: Peter Baco, Edita Bellušová, Irena Belohorská, Tibor Bindas, Peter Bulík, Ján Cuper, Milan Čič, Andrej Daniel, Ivan Daniš, Ján Danko, Ľubomír Dolgoš, Rudolf Filkus, Anna Gajdošová, Rudolf Garaj, Imrich Hamarčák, Júlia Hlavatá, Roman Hofbauer, Vladimír Homola, Pavol Chalupek, Ľubomír Javorský, Karol Karaba, Martin Kontra, Jozef Kóša, Michal Kováč, Roman Kováč, Ábel Kráľ, Peter Krivda, Matúš Kučera, Igor Mathé, Pavol Mattoš, Karol Melocík, Peter Mercell, Július Minka, Eva Mitrová, Ivan Mjartan, Jozef Moravčík, Rudolf Nemec, Jozefína Obšitníková, Jozef Pauko, Peter Porubský, Miloslav Rajčan, Milan Rehák, Peter Ryška, Dušan Slobodník, Ján Smilka, Ján Smolec, Anton Straka, Otília Šablicová, Jozef Šeďovič, Eduard Šimko, Július Šimko, Vladimír Šucha, Peter Švec, Igor Urban, Jozef Veverka, Jozef Vrábel, Ľubomír Zámiška, Roman Zelenay.

SNS: Ivan Gondáš, Kamil Haťapka, Pavol Hrivík, Marcel Mihalík, Miroslav Michalec, Víťazoslav Moric, Štefan Paulov, Oľga Pavúková, Ján Repaský, Peter Socha, Emil Spišák, Jozef Šeďovič, J. Mihálik, Peter Švec.

SDSS (Sociálnodemokratická strana Slovenska): Ľubor Bystrický, Pavol Delinga, Jozef Klein

■ ŠOKOVANÍ ČECHOSLOVAKISTI

Pronárodne orientovaní slovenskí poslanci vyskočili z kresiel. Opantal nás pocit radosti z okamihu, o ktorom stáročia snívali  naši predkovia. Sedel som na kraji uličky, ktorá nás slovenských poslancov HZDS oddeľovala od českých poslancov ODS. S českým kolegom Jiřím Liškom z tejto strany sme sa srdečne vystískali. Najradostnejšie sme sa vyobjímali s poslancami SNS. Náš cieľ dosiahnuť samostatnosť sme splnili.

Čechoslovakisti boli šokovaní. Ivan Fišera, český sociálny demokrat, si po hlasovaní chytil hlavu do rúk a nariekal: „Bože můj...“ Český republikán M. Sládek nás všetkých, čo sme hlasovali za zánik federácie, poslal do „hajzlu“! Českí ľavičiari a pravicoví sládkovci si pri hlasovaní až dojímavo rozumeli. My sme spolupracovali s ODS. Išlo aj o to, aby ľavicové sily so sládkovcami nemali v parlamente navrch. Štyridsaťročné trpké a často i tragické skúsenosti s vládou komunizmu nás na túto spoluprácu doslova nabádali. Prekvapovala ma však reakcia niektorých poslancov KDH. Ján Petrík a iste aj Jozef Mikloško boli srdcom určite za samostatné Slovensko, žiaľ, ich stranícky boss ho ešte nechcel. Paradoxne, mnohí slovenskí poslanci, ktorí hlasovali proti samostatnému Slovensku, sa po prvom januári 1993 usalašili na vysokých štátnických postoch... A aký osud stihol sedemdesiatšesť slovenských poslancov, ktorí  sa v Prahe postavili za samostatnosť Slovenska? Prakticky spáchali na sebe poslanecké harakiri. Za uplynulých vyše dvadsať rokov si na nich nespomenul ani jeden štátny predstaviteľ. Upadli do zabudnutia. Iba predseda Matice slovenskej  Marián Tkáč ich (trochu aj na môj podnet), pozval na pôdu Matice a poďakoval im za záslužný politický a pronárodný čin.

Na budúci rok uplynie štvrťstoročie od pamätného, historického hlasovania o rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné, úspešne sa rozvíjajúce, napredujúce a vo svete rešpektované  štáty. Čo tak ešte žijúcim federálnym poslancom – čo sa o tento dejinný medzník  a vydobytie samostatnosti zaslúžili – udeliť Rad Andreja Hlinku.  Sedemdesiatšesť slovenských poslancov hlasovalo  za samostatnosť Slovenska. Vzdali sa svojich budúcich poslaneckých platov, hoci sa zďaleka nerovnali s dnešnými platmi poslancov, vzdali sa poslaneckej imunity a ostatných poslaneckých výhod.   Dvadsať štyri rokov   po ľuďoch, ktorí sa pričinili o slovenskú samostatnosť, ani pes neštekne. V dnešnom svete, ktorý neovládajú čestní mierumilovní národovci, ale drzí  kšeftárskí     svetoobčania sa  nemožno čudovať. Navrhujem terajšiemu predsedovi Slovenskej národnej rady pánu Dankovi, aby mená týchto poslancov umiestnil na tabuli v priestoroch Slovenskej národnej rady. O rok bude dvadsiate výročie vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Dvadsiaty piaty november by mal byť označený ako pamätný deň Slovenskej republiky. Žijúcich poslancov by sa patrilo pozvať aspoň na kávu a predtým by im mal udeliť Rad Andreja Hlinku, ktorý sa udeľuje za zásluhy o vznik Slovenskej republiky.

Najväčšie zásluhy na jej vzniku mal Vladimír Mečiar. Žiaľ, žijúci čechoslovakisti, majúci v rukách média, ho zúrivo zatracujú a obviňujú. Smutné je, že sa medzi nich zaradil aj terajší prezident, ktorý by nikdy nebol prezidentom, keby nebolo Mečiara a jeho snahy utvoriť zo Slovenska samostatný štát.

Ján  SMOLEC – Foto: archív SNN