Dedičia Akropoly, Kapitolu aj Golgoty?

thumbnail

V Nitre  v roku 880 bola pápežom Jánom VIII. založená Nitrianska diecéza. Jej prvým biskupom bol Viching, podliehajúci pod správu arcibiskupa metropolitu Metoda. Nitra sa tým stala prvým dokumentovaným biskupstvom v strednej a vo východnej Európe. Bola to prvá diecéza medzi slovanskými národmi. Možno predpokladať, že bola sídlom sv. Metoda metropolitu. Pribinov kostol vysvätený okolo roku 830 je prvým historicky doloženým dokladom kresťanstva  Slovanov. Právom teda Nitre patrí označenie Slovenský Betlehem. O súčasnom stave kresťanstva na Slovensku a v Európe sa zhovárame s biskupom Nitrianskej diecézy Mons. Viliamom JUDÁKOM.

Pri zrode zjednotenej Európy bol francúzsky politik Robert Schuman. Tvrdil, že Európa buď bude kresťanská, alebo nebude. V ostatných prezidentských voľbách vo Francúzsku však ani jeden z dvoch kandidátov nehovoril o kresťanskom Francúzsku. Dokonca Marina Le Penová, od ktorej by sa to očakávalo, vyhlásila, že chce z Francúzska sekulárny štát. Čo sa to deje s Európou?

Európa je časť sveta, ktorá svojou históriou a bohatým duchovným dedičstvom má svoje výnimočné a nezastupiteľné miesto medzi inými svetadielmi. Napriek tomu hľadá svoje miesto, hranice, identitu a sebadefiníciu celé stáročia. Nemožno však obísť, že 10,5 milióna štvorcového kilometra s viac než sedemsto miliónmi obyvateľov predstavuje napriek mnohým rozdielnostiam spoločnú ideu a určitý spôsob myslenia. Preto „mnohí v budúcej Európe vidia nádej, iní vnímajú skôr nebezpečné tendencie. Jedni poukazujú na nové možnosti pokojného spolužitia národov, kultúr a náboženstiev. Dúfajú, že pri riešení celosvetových problémov zaznie spoločný hlas nášho kontinentu. Iní varujú pred Európou, ktorá by svojimi hospodárskymi možnosťami mocensky ovládala chudobnejšie národy a uzavrela sa do svojho bohatstva. Pritom kriticky poukazujú na tendencie vzdať sa kultúrnych a morálnych hodnôt, ktoré po stáročia patrili k cennému kresťanskému dedičstvu Európy. Predovšetkým vidia, že dôstojnosť ľudského života je ohrozovaná mnohorakými spôsobmi“, zdôrazňuje dokument biskupov o Stredoeurópskych katolíckych dňoch v roku 2003/2004.

 Aké sú teda európske štáty z hľadiska vzťahu k Bohu?

Slovanský pápež Ján Pavol II. často hovoril o povolaní Európy a o spoločnej európskej identite, ktorá „je skutočnosťou a ktorú nemožno ľahko definovať. Je veľa dávnych zdrojov tejto civilizácie“, povedal, „pochádzajúcich z Grécka a Ríma, z  keltských, slovanských a germánskych prvkov, ktoré boli hlboko poznačené kresťanstvom. Vieme, ako sa jednotlivé národy a oblasti odlišujú svojím jazykom, kultúrou, právnymi tradíciami a inštitúciami. Ale v očiach ostatných kontinentov sa Európa javí ako jediná jedna jednota i preto, že tí, ktorí ju tvoria, vnímajú túto spolupatričnosť menej jasne. (...) Počas takmer dvadsiatich storočí vytvorilo kresťanstvo pohľad na svet a na človeka, ktorý zostáva i dnes zásadným prínosom napriek všetkým rozdeleniam, slabostiam, a dokonca i napriek zabúdaniu zo strany kresťanov“.

Záujem, ktorý Cirkev javí o Európu, vyplýva z jej povahy a poslania. Podľa sv. Jána Pavla II. „Cirkev totiž po stáročia bola úzko spätá s naším kontinentom, takže duchovná tvár Európy sa utvárala vďaka úsiliu veľkých misionárov, svedectvu svätcov a mučeníkov a neúnavnému pôsobeniu mníchov, rehoľníkov a duchovných pastierov. Z biblickej koncepcie človeka Európa vybrala to najlepšie zo svojej humanistickej kultúry, čerpala inšpiráciu na svoju intelektuálnu a umeleckú tvorbu, vypracovala právne normy a v neposlednom rade pozdvihla dôstojnosť človeka, zdroj neodcudziteľných práv. Takto Cirkev ako strážkyňa evanjelia, prispela k rozšíreniu a upevneniu tých hodnôt, ktoré urobili európsku kultúru univerzálnou“.

Prvý prezident Nemeckej spolkovej republiky po druhej svetovej vojne Teodor Heuss pri jednej príležitosti v predstihu potvrdil tieto slová pápeža, keď povedal, že Európu akoby niesli tri stĺpy z troch hôr: Akropola v Aténach, Kapitol v Ríme a hora Golgota v Jeruzaleme. Myslel tým na grécky, rímsky a oboch spájajúci kresťanský základ európskych dejín. Gréci a Rimania videli tri sily, ktoré hnali svetové dejiny dopredu: hlad, lásku a moc. „Golgota,“ hovorí T. Heuss, „znamená podrobovanie a očisťovanie od hladu, erosu a moci cez kríž a zmŕtvychvstanie.“ Veľká zásluha kresťanstva pozostáva v tom, že sa tu nielen ohlasovalo, rozširovalo a žilo učenie, ktoré smerovalo človeka k nadprirodzenosti, ale tiež sa spájali také veľké duchovné prúdy, ako grécka filozofia, rímske právo a biblické učenie. Kresťanstvo spájalo európske národy sieťou nadštandardných zariadení: kláštorov, škôl a univerzít. Musíme priznať, že dodnes žijeme z plodov stredovekých a poststredovekých dejín. A preto sa môžeme dnes právom pýtať, keď sa zdá, že Európa sa vzďaľuje od Golgoty: Ako sa ešte môže pridŕžať dedičstva Akropoly a Kapitolu?

 Čo môže Európe pomôcť v návrate k všeľudským, teda i ku kresťanským hodnotám?

Kresťanstvo zrealizovalo v Európe mohutný integračný proces, na konci ktorého stálo kresťansko-humanistické smerovanie národov. Pojmy ako ľudská dôstojnosť, ľudská sloboda, zodpovednosť, spravodlivosť, solidarita, spoločenstvo... predsa neoznačujú pôvodne typicky kresťanské hodnoty, a preto kresťanstvo nemá ani monopolný nárok na ne. Pochádzajú vo svojej praforme z predkresťanského času. Sokrates, Platón, Aristoteles a ich žiaci už pred Kristom ich formulovali ako etické požiadavky na ľudí. Preto sa k nim až do dnešných dní hlásia aj nekresťania. Čo však pripojilo kresťanstvo k týmto hodnotám, bolo ich transcendentné spojenie s Bohom, bolo ich zviazanie s božskými cnosťami: vierou, nádejou a láskou.

Je historickou skutočnosťou, že jednou z hlavných hodnôt Európy bolo rozšírenie kresťanstva. Vznik kresťanských inštitúcií, presadenie sa novej kresťanskej kultúry. Kresťanstvo sa stalo tmelom, ktorý spájal rôzne kmene do väčších celkov, a zabezpečovalo nové formy existencie nielen v lokálnych, ale aj v širších medzinárodných súvislostiach.

Nemožno však nevidieť, že k utváraniu Európy neprispievali len dejiny veľkých etník či národov. Na stavbe Európy je časť muriva aj naša – slovanská. Áno, pre takúto hlbšie zjednotenú Európu ako jednotu v rôznosti mala značný prínos aj Cirkev v slovanských krajinách. Význam i zmysel kresťanstva si naši predkovia už dávno zhrnuli do pojmu „dedičstvo otcov“, čiže do cyrilo-metodského kultu, ktorý nikdy neprestal pôsobiť v našich dejinách. Tu žil a účinkoval ako živá sila viery, udržiavajúca nás v ťažkých časoch dejinných osudov.

Európska kultúra vyrástla na kresťanských hodnotách. Ešte v polovici minulého storočia bolo Slovensko silne katolícke. Prejavilo sa to aj v riadení štátu. V súčasnosti najmä v politike vidíme absenciu morálky a mravnosti. V čom to je?

Podľa kresťanského presvedčenia nemožno budovať spoločenstvo ľudí postavené na kresťanskej láske k blížnemu a zabezpečiť jeho budúcnosť len individuálnym konaním, ale je potrebné aj verejné konanie zákonodarcov a politikov, opierajúce sa o spoločné chápanie hodnôt. Je na veľkú škodu nás všetkých, ak niektorí síce hovoria o kresťanských hodnotách, ale navrhujú a schvaľujú zákony, ktoré škodia národu a Cirkvi. Pre vnútornú stabilitu spoločnosti je potrebný základný hodnotový konsenzus, ktorý sa diskusiou vyvíja. Od kresťanov aj na Slovensku závisí, nakoľko bude spoločenský hodnotový konsenzus poznačený kresťanským presvedčením nielen u nás, ale aj v Európe.

Som o tom presvedčený, že Európa môže svoje duchovné a etické základy nielen uchovávať, ale aj ďalej rozvíjať. Keď budú existovať ľudia ako sv. Konštantín-Cyril a sv. Metod, ktorých životné pravidlá formovali tisíce vo svojej ľudskosti a v kresťanstve. Keď budú ľudia, ktorí vedeli za svoje presvedčenie obetovať svoju slobodu i život, ako to dokázali bl. Zdenka Schelingová, bl. Peter Pavol Gojdič, J. Vojtaššák, J. Ch. Korec, T. Zeman ...

Dnešná Cirkev, majúc na pamäti toto všetko, s obnovenou zodpovednosťou upozorňuje na naliehavú potrebu zabrániť premárneniu tohto vzácneho dedičstva a pomôcť Európe vyrásť oživením kresťanských koreňov. Slovensko má v tomto smere tiež dôležité poslanie a úlohu, ako na to pred rokmi poukázal Ľ. Štúr: „Naša vnútornosť, náš duch plný je pokladov v ňom zložených a s týmto musíme ísť von, a síce tak, ako sú skryté v nás a ako hýbu ducha nášho.“

Kňazi zohrali významnú úlohu v emancipácii slovenského národa. Ako si to vysvetľujete?

Áno, v našich národných dejinách predovšetkým kňazské osobnosti zohrali osobitnú úlohu obrancov slovenského ľudu i  národa v zápase o kultúrnu, myšlienkovú i morálnu zrelosť, o vlastný jazyk, kultúrno-historický obzor i morálny profil v zmysle učenia Cirkvi. Účinne pôsobili v ušľachtilej službe dejinného dotvárania nášho národa (aj štátu), a to v stredoeurópskom dramatickom priestore na prelome storočí i  v prvej polovici 20. storočia.

Boli to muži činov, všestranne vzdelaní kňazi, ktorí sa dali do služieb politických zápasov slovenskej inteligencie o základné samourčovacie práva slovenského národa. Ich veľavravným a otvoreným heslom bolo: „Národ, vlasť, sloboda, osveta.“ Teda ideály, ktoré uskutočňovali mnohí slovenskí vzdelanci a duchovenstvo. Najmä to, ktoré žilo na slovenskom vidieku, dobre poznalo sociálnu i duchovnú biedu a potreby drobného ľudu. V ich životnom programe sa vynímala priezračná túžba: „Zjednocovať, nie rozdvojovať.“ Program, ktorý je platný aj v našich časoch, a to tak v duchovnej, ako aj v politickej kultúre. Prebudiť, zdvihnúť pospolitý ľud z meravého života, zo sociálnej biedy a z nevedomosti bola – popri šírení evanjelia – ústretová a ušľachtilá osvetová činnosť kňazov. Ich vzťah k dobrým a zlým stránkam slovenského ľudu bol láskavý, milovali ho s porozumením a s úctou, s kresťanským citom ľudskej spravodlivosti. Cenili si jeho dobré stránky, ako pracovitosť, tvorivosť, usilovnosť, životaschopnosť, odsudzovali však nedbanlivosť, ľahostajnosť, psotu, otrhané deti, nezasiatu pôdu, hlad a najmä rozšírený alkoholizmus. Žili s ľudom, takže dobre poznali príčinu tohto stavu. Preto všetko svoje počínanie zamerali na odstránenie príčin. A nositeľom príčin nebol len dedinský ľud, ale aj štát, jeho zákony a inštitúcie.

Odhaľovať príčiny zla rozumne a vecne bolo a je aj dnes nebezpečné. V každom ohľade tu máme dočinenia s osobnostne angažovanou evanjelizáciou, s realizovaním náboženskej kultúry, resp. s realizovaním kultúry kresťanskej viery ako výraznej univerzálnej idey Cirkvi.

 Kritici vyčítajú Cirkvi jej bohatstvo. Na čo ho potrebuje?

Nuž, Cirkev sa javí bohatá. Konkrétne Nitrianska diecéza jestvuje od roku 880. Vlastní viaceré historické objekty a historické artefakty, o ktoré sa stará, pretože pomoc zo strany štátu je skôr symbolická. Štát, ako je známe, prispieva len na mzdy duchovných, ktoré sú na dolnej hranici. Preto príjmy biskupstva z nehnuteľností, ktoré storočiami získala či už testamentárnym odkazom, alebo kúpou, smerujú na ich prevádzku a rekonštrukciu. Zväčša ide o kultúrne pamiatky. Okrem toho diecéza podporuje katolícke médiá (rádio LUMEN, televíziu LUX), činnosť KBS, charitu i svetové misie. Biskupstvo z veľkej časti zabezpečuje prevádzku hospica, domu pre seniorov, prispieva na prevádzku cirkevných škôl....

Ako sa človek dopracuje k viere v Boha? Môže si jednotlivec v modernom svete zachovať vieru v Boha bez toho, aby nebol spoločnosťou vyčleňovaný? Označovaný za človeka 19. storočia?

Je isté, že opravdivého kresťana nepoznáme po oblečení, ani nie po zbožnom výraze tváre či po zopnutých rukách. My kresťania sme ľudia ako všetci ostatní. Chodíme do práce a tešíme sa na víkend, musíme sa usilovať, aby sme vyšli s peniazmi. Aj nás sa týka nepríjemná diagnóza, presne tak ako ostatných, smútime nad stratou svojich drahých. Aj naše deti v škole prepadajú, v záhrade rastie burina, lebo nestíhame... Áno, máme svoje nedostatky aj chyby, ale chceme s tým niečo robiť. Uvedomujeme si, kde je naša záchrana a budúcnosť. Nemáme vždy k dispozícii uspokojujúcu odpoveď na konkrétnu situáciu. Napriek tomu sme pobádaní kráčať ďalej, lebo existuje dostatok dôvodov na nádej. Kráčame za Kristom, pretože nám ide o  pozemský i večný život. Ide nám aj o to, aby sme my, tí druhí, mohli žiť v dôstojnosti hodnej človeka, lebo sme obrazom Boha. Preto Cirkev sa nesmie nechať viesť módnymi či chvíľkovými predstavami, ale musí hlásať to, čo je najdôležitejšie pre spásu. Preto z tohto hľadiska bude vždy nemoderná. Inak by zradila Božie slovo a svoje poslanie. Ježiš Kristus tiež nie je dobový, ale nadčasový a vždy aktuálny.

Ako by ste charakterizovali život bez Boha?

Život bez Boha je, obrazne povedané, akoby sme si prvý gombík zapli zle. Potom budú všetky zapnuté zle. V tejto súvislosti teológ 20. storočia K. Rahner hovoril, že ak by sa slovo „Boh“ malo vytratiť bez stopy a bezo zvyšku bez toho, že by po ňom zostala čo i len viditeľne zanechaná medzera, bez toho, že by sa nahradilo iným slovom, ktoré by v nás vyvolávalo niečo podobné, bez toho, že by sa týmto slovom dala aspoň sformulovať otázka, ak už by človek nechcel toto slovo počuť ako odpoveď na túto otázku. Potom by už človek nepredstavoval celok skutočnosti ako takej a tiež nie celok svojho bytia ako takého. Človek by na svoju podstatu a svoj pôvod zabudol a zabudol by aj, ak to ešte možno tak vyjadriť – že zabudol.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: archív SNN

 

 

 

 



Pridaj komentár