Divadlo ako neodvratný osud

thumbnail

Profesionálne slovenské divadelníctvo vyrastalo z ochotníckych koreňov. Na rozdiel od českej divadelnej tradície malo menšie autorské zázemie a viac sa spočiatku orientovalo na zemitú vidiecku tradíciu. Cesta od Jozefa Gregora Tajovského po Stanislava Štepku, teda od Ženského zákona po Radošinské naivné divadlo, bola z pohľadu teatrológov kľukatá, ale aj dobrodružná. Veľký kus práce na tejto ceste urobil práve Janko BORODÁČ,  herec, režisér, dramaturg, pedagóg, prekladateľ, jeden zo zakladateľov slovenského profesionálneho divadla a národný umelec. Janko Borodáč  sa narodil 18. júna 1892 v Prešove v jednoduchej slovenskej rodine. Po vypuknutí prvej svetovej vojny musel v roku 1913 narukovať a odvelili ho na ruský front. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády padol do ruského zajatia. Naučil sa tu po rusky, oboznamoval sa s ruskou literatúrou a umením a zapojil sa do ochotníckej divadelnej činnosti. V tábore v Jaransku hral v scénkach, ktoré sám nacvičoval, a tento dotyk múz ho už neopustil. Po návrate na Slovensko v roku 1918 začal učiť a zároveň organizovať ochotnícke divadelné predstavenia. Na odporúčanie profesora Alberta Pražáka začal ako prvý Slovák študovať herectvo na pražskom konzervatóriu. V sezóne 1921 – 1922 hral v Propagačnom súbore Slovenského národného divadla zvanom Marška (z nemeckého slova Marschkompanie). Tu sa stretáva so svojou budúcou manželkou, herečkou Oľgou Országhovou a s hercami Jozefom Kellom, Andrejom Bagarom a Gašparom Arbétom. Išlo o vôbec prvých slovenských profesionálnych hercov. Na požiadanie Oskara Nedbala nastúpili Borodáčovci do SND v Bratislave, kde Janko Borodáč pôsobil od roku 1929 ako režisér, dramaturg a umelecký šéf Činohry SND. Spočiatku režíroval päť až sedem hier ročne a zároveň začal vyučovať hereckú techniku na dramatickom oddelení Hudobnej a dramatickej akadémie.

 

■  INŠPIRATÍVNY PEDAGÓG

Borodáč dokázal, že ani poslanie pedagóga mu nie je cudzie. Umelecky aj ľudsky formoval také osobnosti neskoršieho slovenského divadelníctva, akými boli napríklad M. Gregor, M. Bancíková, B. Poničanová, R. Porubská, I. Lichard, J. Jamnický, K. L. Zachar, F. Dibarbora, M. Huba a iní. Bol si však vedomý koreňov, z ktorých vyšiel, a naďalej organizoval podporu verejnosti slovenskému divadelníctvu, rozvíjal tradíciu ochotníctva a z jeho radov dopĺňal súbor SND. Na javisko SND uviedol vo vlastnej úprave diela slovenských klasikov (P. O. Hviezdoslava, J. Palárika, J. Chalupku), ako aj diela J. G. Tajovského, I. Stodolu, J. Hollého, F. Urbánka a odborne pomáhal ďalším novým autorom. Intenzívne sa venoval štúdiu ruskej dramatickej tvorby a po návšteve vtedajšieho ZSSR začal uplatňovať v divadle Stanislavského metódu. A neostalo len pri tom. Inscenoval hry Ostrovského, Gogoľa, Čechova, Gorkého, Afinogenova a iných, pričom jeho ideálom bolo súborové divadlo bez tzv. hviezd podľa vzoru Moskovského umeleckého divadla (MCHAT). Autorským vývinom prešiel postupne k psychologickému realizmu a začal sa formovať ako výrazná režisérska osobnosť. V sezóne 1931 – 1932, keď sa činoherný súbor rozdelil na slovenskú a českú činohru, stal sa vedúcim slovenskej časti.

CESTA NA VÝCHOD

Po druhej svetovej vojne ho poverili obnovou Východoslovenského národného divadla (dnes Štátne divadlo) v Košiciach a úspešne v ňom režíroval aj operné diela. Po návrate do Bratislavy opäť pôsobil ako režisér v SND a tiež pedagóg na VŠMU, kde učil herectvo a réžiu. Ako herec stvárnil v rokoch 1921 – 1948 na javiskách SND a Východoslovenského národného divadla takmer sto postáv. Bol organizátorom slovenského divadelného života a zaslúžil sa o vybudovanie profesionálneho divadelníctva. Zomrel v Bratislave 18. februára 1964. Na jeho pamiatku bola v roku 1970 odhalená pamätná tabuľa na budove Štátneho divadla v Košiciach a v Bratislave je podľa neho pomenovaná Borodáčova ulica.

Maroš M.BANČEJ – Foto: archív autora

 



Pridaj komentár