Dni 14. marec 1939 a 29. august 1944 v historickej pamäti  národa

thumbnail

Keď slovenskú mapu kreslili berlínske pastelky. V tomto roku si pripomíname sedemdesiate piate výročie vzniku Slovenského štátu (14. marec 1939) a sedemdesiate výročie Slovenského národného povstania (29. august 1944). Matica slovenská chce prispieť k ucelenému vytváraniu historického vedomia Slovákov. Niekoľkí slovenskí profesionálni historici, prevažne orientovaní na výskum dejín 20. storočia a výskum totalitných režimov, sa zúčastnili na ankete, ktorá je pokusom objektivizovať slovenské historické vedomie pri interpretácii dejín. Veríme, že aj týmto spôsobom možno prispieť k lepšiemu pochopeniu našich dejín a k ich priblíženiu slovenskej verejnosti.

● Na základe vašich poznatkov možno považovať 14. marec 1939 za prirodzené vyústenie vnútornej slovenskej politiky, alebo bol spôsobený prevažne zahranično-politickými zmenami?

Róbert ARPÁŠ:  Štrnásty marec 1939 bol jednoznačne dôsledkom zahraničnopolitického vývoja. Treba však akcentovať skutočnosť, že bez domácich predpokladov, t. j. autonomistického hnutia, by sa udalosti uberali iným smerom.

Milan S. ĎURICA: Na záĎurica portrétklade mojich štúdií a uverejnených knižných aj čiastkových príspevkov pokladám 14. marec 1939 za prirodzené vyústenie vnútornej slovenskej politiky, počnúc od politických zásad  Ľudovíta Štúra.  Iba časový moment marec 1939 bol podmienený medzinárodnou politickou situáciou. Česko-nemecký historik Emil Franzel nazval to obdobie „stredoeurópskou revolúciou“. V tom čase prakticky absolútnym pánom  geopolitického priestoru strednej Európy sa stala Nemecká ríša na čele s Adolfom Hitlerom. A Hitler, ktorého vyhláseným cieľom bolo „likvidovať Česko-Slovensko“, vyzval slovenských politikov, že im dáva možnosť vyhlásiť sa za samostatný štát, ktorý on uzná a bude ho chrániť. Ináč bude územie Slovenska rozdelené medzi Maďarsko, Poľsko a po Váh pripadne Nemecku. Každý slovenský zodpovedný politik musel v danej situácii voliť prvú alternatívu. Kto pozná dejiny európskych štátov, vie, že malé štáty pravidelne vznikajú pod väčším alebo menším vplyvom dominujúcich susedných štátov alebo svetových mocností. Aj taký skúsený a vážený pražský politik, akým bol Dr. Milan Hodža, neskôr v exile vyhlásil, že ani on v danom prípade by nebol mohol konať ináč.

Anton HRNKO: Pri tejto otázke by azda bolo vhodné pripomenúť leninské učenie o revolúcii a revolučnej situácii. Aj keď sa dnes marxizmus ako metóda všeobecne odmieta, niektoré jeho tézy nemožno paušálne zavrhnúť. Jednoducho v stabilnej spoločnosti, saturovanej materiálne i duchovne, nikto nijakú revolúciu nevyvolá. Bez vedomia slovenskej osobitosti ako národa v rozhodujúcej mase Slovákov, bez idey slovenskej samosprávy, ako bola zakotvená v Žiadostiach slovenského národa z roku 1848, v Memorande národa slovenského z roku 1861, v Pittsburskej dohode z roku 1918, bez udržiavania tejto myšlienky autonomistami v rokoch prvej republiky by nemohol byť ani 14. marec 1939. Jednoducho Hitler by nemal koho osloviť a jeho ultimátum by nemal kto vykonať. Slovenský národný vývin od roku 1848 bez akýchkoľvek pochybností smeroval k presadeniu sa národnej suverenity vo forme samosprávy. Tvrdenie, že slovenský štát nikto nechcel, a preto to, čo nastalo po 14. marci 1939, nemalo z hľadiska slovenského národa nijakú legitimitu, je prinajmenšom bohapusté nepochopenie slovenského národného vývinu, ale skôr nepodarená snaha delegitimizovať slovenskú túžbu po vlastnej suverénnej samospráve. Slováci by sa skôr alebo neskôr k svojej samospráve dopracovali. Predstava vtedajších slovenských politických vodcov vychádzala z formy duálnej rakúsko-uhorskej štátnosti a z myšlienok amerického federalizmu a tie boli založené na suverenite národa (ľudu) v rámci akejkoľvek možnej štátnosti. Žiaľ, vydanie strednej Európy v Mníchove 1938 západnými mocnosťami do výlučnej mocenskej sféry A. Hitlera bolo tým vonkajším deus ex machina, ktoré v podstate demokratické hnutie slovenského národa, požadujúce jeho samosprávu, zarámcovalo do obrazu tej doby. Takže 14. marec 1939 bol prirodzeným vyvrcholením vtedajšieho úsilia slovenskej politickej elity v daných medzinárodných podmienkach, ktoré určil nastupujúci a víťaziaci  nacizmus, aj keď slovenskí politici (aj autonomisti) s takýmto riešením v danom období nepočítali a do určitej miery sa mu aj stavali na odpor. Náš oneskorený vstup ako subjektu do európskej politiky na začiatku 19. storočia (vajatanie okolo toho, či sme, alebo nie sme národ) zapríčinil, že naše sebaurčenie sa nekonalo v súzvuku demokratickej revolúcie na konci roku 1918, ale v čase nástupu najtemnejšej kontrarevolúcie, a to nás – žiaľ – poznačilo na ďalšie desaťročia.

Róbert LETZ: ŠtrnástLetz Robert_1y marec 1939 vnímam ako križovatku stretu viacerých záujmov a vplyvov. Pre vznik štátu mala rozhodujúci význam dominancia nacistického Nemecka v priestore strednej Európy po Mníchovskej dohode veľmocí z konca septembra 1938. Po dvoch desaťročiach prestal platiť versaillský mierový systém. Hranice sa opäť začali meniť. Hitler pri novej organizácii strednej Európy dospel k záveru, že existencia česko-slovenského štátu v akejkoľvek podobe je zbytočná a môže byť nebezpečná pre expanzívne nemecké záujmy. Samostatné Slovensko preňho znamenalo vyriešenie problému existencie Česko-Slovenska, a to bez významnejšieho nasadenia vojenských síl. Na druhej strane si vytvoril priestor pre manévrovanie voči Poľsku a Maďarsku. Slovensko najprv ponúkol Poľsku ako výhodný územný obchod a potom ho reálne využil pri vojenskom nástupe proti Poľsku. Na celú vec by sme sa však mali pozrieť aj zo slovenskej perspektívy. Na Slovensku existovalo silné autonomistické hnutie, ktoré zastávalo svojbytnosť slovenského národa voči teórii čechoslovakizmu a ponúkalo legislatívnu autonómiu v rámci česko-slovenského štátu ako alternatívu voči pražskému centralizmu. Reprezentovala ho najmä Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Toto hnutie bolo všetkými prostriedkami potláčané, k čomu sa využíval aj štátny aparát. To viedlo nielen k poškodzovaniu pri riešení slovenskej otázky, ale aj k radikalizácii v jeho lone. Koncom tridsiatych rokov už  môžeme hovoriť o tom, že slovenská otázka bola prezretá. Slováci sa sformovali na politický národ a strnulý centralizmus ich veľkú väčšinu neuspokojoval. HSĽS sa odmietla autonómie vzdať. Dostávala sa do čoraz väčšej izolácie, kam ju tlačili najmä socialistické centralistické strany. Radikálne krídlo, ktoré zosilnelo od polovice tridsiatych rokov, začalo viac poškuľovať do Poľska a Nemecka, kde hľadalo inšpiráciu. Po mníchove sa prekvapujúco rýchlo rozsypala demokratická politická štruktúra. Hoci bola vyhlásená autonómia Slovenska, radikálni slovenskí autonomisti zacítili príležitosť s pomocou Nemecka vyhlásiť samostatný slovenský štát. Chýbala im však dostatočná vnútorná jednota a podpora širšej verejnosti. Stret záujmov radikálov s nemeckými záujmami znamenal z jednej strany využitie šance na dosiahnutie vlastného štátu, ktorá sa už v dejinách nemusí opakovať (a to pomerne bez rizika s podporou Nemecka), na druhej strane inštrumentalizáciu slovenského autonomistického hnutia na dosiahnutie vlastných geopolitických cieľov. Zaujímavé je však to, že slovenskí radikáli nedokázali uskutočniť prevrat, ku ktorému ich nemeckí činitelia vyzývali. Ktovie, ako by to celé dopadlo, nebyť vojenského zásahu česko-slovenskej ústrednej vlády na Slovensku z 9. na 10. marca 1939, ktorý zosnovali niektorí českí ministri. Bol to priamy impulz s veľkým vplyvom na zmýšľanie slovenskej verejnosti, zaktivizoval slovenskú politiku a viedol aj k nemeckému rozhodnutiu konať. Vývoj udalostí tak vyústil do vyhlásenia samostatného Slovenska 14. marca 1939. Stalo sa to nenásilnou cestou, prostredníctvom autonómneho slovenského snemu, takmer pol roka pred začatím vojny. Naplnilo sa tak základné právo slovenského národa na sebaurčenie. Nie všetci poslanci boli pri hlasovaní presvedčení zástancovia samostatného slovenského štátu. Hlasovali však za jeho vytvorenie, lebo chceli zachovať integritu územia Slovenska, aj tak už vážne narušenú Maďarskom po Viedenskej arbitráži. Hovoriť o tom, že tu boli iba zahraničné faktory, je skresľujúce, rovnako ako hovoriť, že tu bola iba vlastná iniciatíva bez súvislosti so zahraničím.

Ivan MRVA: Bolo to prirodzené vyústenie  autonomistického hnutia v daných pomeroch (po Mníchove a Viedenskej arbitráži), keď sme zostali  v neživotaschopnom štátnom útvare – Česko-Slovenskej republike.  Cestu k samostatnosti, ktorú Slováci nastúpili 6. októbra, urýchlila Praha (Homolov puč) a Berlín (Hitler).

Pavol PARENIČKA: Každý historik a serióznejší publicista vie, že na všetky dejinné udalosti sú nutné vonkajšie i vnútorné činitele. No v tejto konkrétnej situácii zreteľne dominuje zahranično-politický aspekt. Rozhodujúcu úlohu v tomto smere zohralo nacistické Nemecko a jeho vodca A. Hitler, teda vonkajší faktor, ktorý zásadne mocensky ovplyvňoval, ba skôr kreslil politickými, diplomatickými a napokon vojenskými „berlínskymi pastelkami“ geopolitickú mapu strednej, severnej, západnej, južnej a neskôr i východnej Európy. Tie domáce činitele pri vzniku Slovenského štátu hrali naozaj iba minimálne sekundárnu úlohu, sekundovali hitlerovskej zlovôli.

Peter SOKOLOVIČ: Štrnásty  marec 1939 je nesporne vyústením autonomistickej politiky a zavŕšením snáh o slovenskú štátnosť, na druhej strane objektívne vznikol v období, ktoré nebolo pre konštituovanie mladého štátu priaznivé. To však neumenšuje jeho význam, aj keď dáva do rúk zbraň jeho odporcom. Ako ani jednu historickú udalosť ani vznik Slovenského štátu nie je možné vnímať len z jedného pohľadu a treba k jeho hodnoteniu pristúpiť komplexne.

● Ako by ste hodnotili 14. marec 1939 ako dejinnú udalosť? Mal 14. marec 1939,  resp. prvá Slovenská republika, zásadný vplyv na národno-emancipačné úsilie Slovákov druhej polovici 20. storočia ?  

Róbert ARPÁŠ: Štrnásty marec 1939 bol významnou udalosťou v slovenských dejinách, ktorú nie je možné hodnotiť čierno-bielo. Popri prevažujúcich negatívach nemožno prehliadať jeho akceleračnú funkciu pri národnej emancipácii slovenského národa.

HrnkoAnton HRNKO: Prvá Slovenská republika nepochybne zohrala kľúčovú úlohu v moderných dejinách slovenského národa – so všetkými svojimi kladmi i zlyhaniami. Obnovený čechoslovakistický režim po roku 1945, ale najmä po roku 1948 znemožnil Slovákom vyrovnať sa so svojimi zlyhaniami v rokoch vojny s jasným cieľom zlomiť ich vôľu po samostatnom, osobitom národnom a štátnom živote. Slováci si nemali svoje dejiny vykladať, ale mali nimi byť bičovaní, čo sa s určitými prestávkami robí od konca vojny dodnes. Preto sme sa s našimi dejinami stále nevyrovnali, a preto nie sme schopní ani zhodnotiť pozitíva, ktoré do národného života vniesla síce oklieštená, znásilnená, ale predsa len aká-taká národná suverenita. Tento satelitný štát v nemeckej mocenskej sfére definitívne rozhodol vnútorne i medzinárodne bez akejkoľvek pochybnosti, že Slováci sú samostatný národ schopný si svoje veci spravovať sami. Potvrdil ekonomickú spôsobilosť Slovenska existovať ako samostatný ekonomický priestor. Vytvoril administratívno-mocenskú štruktúru riadenia Slovenska, ktorú už nikdy nebolo možné úplne eliminovať, a pokus, ktorý na začiatku šesťdesiatych rokov urobil A. Novotný, vlastne vyprovokoval situáciu, ktorá skončila obrodným procesom a federalizáciou Česko-Slovenska v roku 1968. A to nehovorím o hlbokej brázde, ktorú vyoral pri vytvorení profesionálnych vedeckých, kultúrnych a ďalších a ďalších národných inštitúcií. Dejiny nikdy nie sú jednofarebné, vždy majú mnohofarebné spektrum.

Róbert LETZ: Vznik prvej Slovenskej republiky 14. marca 1939 bol rozhodne závažným medzníkom  v národno-emancipačnom úsilí Slovákov. Prišiel však veľmi rýchlo a nečakane. Musíme si uvedomiť, že za pol roka sa od tuhého centralizmu prešlo k samostatnému štátu. Slovenská spoločnosť ho zobrala na vedomie ako fakt. Prvá časť chápala vytvorenie Slovenského štátu ako trvalé riešenie. Druhá časť sa prispôsobila navonok s tým, že ide iba o prechodné riešenie, a Slovenskú republiku považovala za sezónny štát. Ďalšia časť (možno tá najpočetnejšia) ostala indiferentná. Počas existencie prvej Slovenskej republiky sa ukázalo, že Slováci sú schopní spravovať svoje veci sami. Výrazne vzrástlo ich národné povedomie. Stalo sa to však v nevýhodných podmienkach dominancie nacistického Nemecka, čo do značnej miery zaťažilo slovenskú štátnosť. Jej odporcovia potom s obľubou argumentovali o jej historickej podmienenosti nacistickým Nemeckom a takto torpédovali akékoľvek hlasy a úsilia o slovenskú samostatnosť.

Pavol PARENIČKA: Isteže 14. marec 1939 a prvá Slovenská republika ako dejinné udalosti mali vplyv na národno-emancipačné snahy slovenského národa v druhej polovici 20. storočia, rezonovali aspoň v jeho uvedomelejšej časti, medzi ktoré patrilo i matičné hnutie a pôda. Nemožno však porovnávať 14. marec 1939 a 1. január 1993. Prvá i druhá Slovenská republika vznikli za úplne odlišnej historickej situácie, až na tú druhú sa možno pozerať ako na demokratickú, aspoň v určitom zmysle slova, i keď podľa môjho gusta chýbalo na Slovensku referendum v roku 1992 s jednoduchou otázkou: „Ste za vznik samostatnej Slovenskej republiky?“ Ale pre dnešok a budúcnosť slovenského národa a jeho štátnosti už takéto uvažovanie bude celkom irelevantné.  

● Ako hodnotíte spracovanie 29. augusta 1944 a problematiky  Slovenského národného povstania v slovenskej historiografii? Považujete ho za objektívne a dostatočné? 

Róbert ARPÁŠ: Téma SNP aj  vzhľadom na predchádzajúce obdobie bola často spracovávaná. Glorifikáciu spred roka1989 vystriedala kritika, ale i snaha o nový objektívny pohľad. Napriek tomu ešte je priestor pre historika, ktorý sa o túto významnú udalosť slovenských dejín zaujíma.

Milan S. ĎURICA: Spracovanie tejto háklivej témy v slovenskej historiografii je celkom podobne neobjektívne a nedostatočné, ibaže v opačnom zmysle. Všetko bolo a je podmieňované politickými režimami, ktoré tu od roku 1945 vládnu a pred ktorými slovenskí historici nemajú odvahu zisťovať a publikovať historické fakty tak, ako sa ony udiali. Z povstania v roku 1944 sa vytvoril mýtus, ktorý je často v evidentnom rozpore so skutočnosťou.

Anton HRNKO: Slovenské národné povstanie je v slovenskej historiografii hádam jedna z najspracovanejších tém. Myslím si, že aj mnohí naslovovzatí odborníci nie sú schopní obsiahnuť všetko, čo o SNP bolo už napísané a publikované. Napriek tomu nie som presvedčený, že nie je čo ďalej skúmať, že nie je čo ďalej vysvetľovať, spracovávať a dávať do súvislosti. Tvrdenia, že už je vlastne všetko prebádané a nič nové sa už nedá povedať, sú bez reálneho podkladu. Ako všetky témy z novoveku aj téma SNP je silno zideologizovaná, ale nie až tak ako vznik a existencia prvej Slovenskej republiky. Myslím si, že najväčšou slabinou pri spracovaní dejín SNP (aj k prvej SR) vo všeobecnosti je prístup k problematike: stále a najčastejšie sa vykladá z pozície – nechcem povedať čechoslovakizmu, ale pročeskoslovenského (bez spojovníka) videnia. Pri takomto prístupe nám uniká celá škála problémov, ktoré ovplyvnili vypuknutie, priebeh i vyústenie Slovenského národného povstania. Druhý prístup je z pozície tých, ktorí sa ideologicky stotožnili s režimom, resp. jeho umiernenou časťou. Tomuto prístupu taktiež chýba objektivizujúci nadhľad. Ako soľ nám chýba slovenský pohľad z demokratických východísk, nezaťažený ani jedným pólom stále si konkurujúcich postojov a ideologických konštrukcií. Pri výklade z týchto pozícií by sme museli hlbšie rozobrať otázku, prečo neboli do povstania proti Nemcom pribratí demokraticky zmýšľajúci príslušníci Ľudovej strany, a aký to malo vplyv na celkové osudy povstaleckých zápasov; prehodnotiť úlohu Beneša a londýnskej vlády atď., atď. Takže deficitov je stále dostatočné množstvo. Netreba hádam pripomínať, že existuje aj výklad z čechoslovakistických pozícií. Je zaujímavé, že tento výklad  je najbližšie k tým, čo považujú SNP za povstanie proti vlastnému štátu.

Róbert LETZ:  Dvadsiaty deviaty august 1944 je predmetom stáleho záujmu slovenskej historiografie. Nazdávam sa, že v porovnaní so 14. marcom 1939 je oveľa viac a hlbšie spracované. Problém je podobný ako pri 14. marci, ale z druhej strany. Povstanie a jeho priebeh priťahovali pozornosť historikov, ale rovnako aj ideológov. O tejto udalosti určite nájdeme viac kníh a článkov než o 14. marci, ale problém je v tom, že povstanie bolo štyridsať rokov udalosťou, o ktorú opierali legitimitu politické režimy prichádzajúce k moci v roku 1945 a napokon v 1948. S tým je spôsobená aj jeho tabuizácia a rôzne účelové politické výklady. Povstanie muselo vyznieť vždy kladne, pokrokovo, pozitívne a akákoľvek kritika sa pokladala za útok na jeho odkaz či podstatu, ale aj na podstatu režimu. Tak sa vytvoril stav, ktorý by sa dal nazvať hypostáza. Historická udalosť, ku ktorej sa viazalo veľa rituálov a oficiálnych spomienok, bola vytrhnutá zo svojich reálnych súvislostí a stala sa nedotknuteľnou abstraktnou kategóriou. Slávila sa paradoxne aj vtedy, keď mnohí povstalci sedeli vo väzniciach a dostali sa aj na popravisko. Komunistickej interpretácii vyhovovalo zdôrazňovanie rozhodujúcej účasti partizánov, ktorí najlepšie zodpovedali predstavám ľudových revolučných bojovníkov a heroickému pátosu. Povstaniu sa venovalo veľa historikov, je o ňom napísaných veľa kníh, vydané sú encyklopédie, zborníky, štúdie a články. Dosiahol sa však skôr opačný efekt. Takéto diela mali z väčšej časti skôr propagačný charakter a málokto ich považoval za seriózne. Povstanie považovala komunistická strana za svoju agendu a túto historickú udalosť interpretovala účelovo podľa svojich záujmov. Tým bol umlčaný pohľad, ktorý by objektivizoval zástoj občianskej zložky odboja. Bolo to možné v samizdate alebo v zahraničí. Chýbal aj fundamentálny kritický pohľad, ktorý by túto historickú udalosť hodnotil kriticky ako celok. Aj ten bol odkázaný na samizdat alebo exilovú historiografiu. Významná časť slovenskej verejnosti stálym opakovaním a propagandou vnímala túto udalosť ako neoddeliteľnú súčasť komunistického režimu. Podobne ako pri 14. marci verím v možnosť postupnej objektivizácie, ktorá prichádza s generačnou výmenou, ale aj s možnosťou slobodného bádania v archívoch doma a v zahraničí.

Mrva Ivan historikIvan MRVA: 29 august 1944 a povstanie sú spracované  veľmi zoširoka v mnohých smeroch detailne, no neobjektívne, dokonca falošne. Mnohé udalosti  sa neberú do úvahy, až v posledných rokoch sa niektoré klamstvá začínajú naprávať ‒ napr. udalosti v Banskej Bystrici na veliteľstve pozemného vojska (Kanák, Zverina), prípad na martinskej železničnej stanici  atď.);  no mnohé  nepravdy zostávajú v platnosti.

 

 

 

 

Peter SOKOLOVIČ: Obdobie povstania je v slovenskej historiografii spracované  relatívne dobre, aj keď s určitými medzerami. Väčšia časť diel venovaných povstaniu vznikla pred rokom 1989, čo determinuje ich objektivitu. Na druhej strane po roku 1989 vzniklo na Slovensku viacero diel, ktoré sa snažia o objektivitu aj v nazeraní na SNP.

● Nazdávate sa, že slovenská historiografia 20. storočia sa už vymanila z politických a ideologických tlakov, ktoré ovplyvňovali interpretáciu dejín tejto udalosti a tohto obdobia?

Róbert LETZ: Historickú vedu tvoria historici, ľudia. Deformácie týchto udalostí boli pred rokom 1989 bežným zjavom. Ťažko si viem predstaviť, že by sa pred rokom 1989 stal oficiálne píšucim domácim historikom človek, ktorý by prejavoval nesúhlas s odbojom a povstaním. Rovnako je ťažko predstaviteľné, aby niekto zdôrazňoval niečo pozitívne na 14. marci 1939. Slobodná výmena informácií a poznatkov bola možná iba v exile, no mala svoje limity v tom, že historici a záujemcovia o tieto udalosti nemali možnosť bádať v domácich archívoch a bola odtrhnutá od domáceho diania. Historici nemohli nezaznamenať politickú zmenu v roku 1989. Ich interpretácia 14. marca a 29. augusta bola určite aspoň čiastočne korigovaná. Otázka je či dostatočne. Historici sú aj občania so svojimi politickými názormi, na ktoré majú úplné právo. Horšie by bolo, keby sa priamo zapojili do politických diskusií a presadzovali stranícke či skupinové politické záujmy priamo vo vede. Bolo by to o to nebezpečnejšie, že historická veda by sa stala vlastne maskovaním ich politických a ideologických cieľov. Politické tlaky boli a budú, hoci ich formy sa môžu meniť. Je tu aj nezávislosť a odbornosť historika, ktorá by nad nimi mala zvíťaziť. 14. marec a 29. august sú výsostne politické udalosti. Schválenie 29. augusta za štátny sviatok Slovenskej republiky v roku 1992, navrhnuté a presadené politickou ľavicou a podporené skupinou niekoľkých historikov (ďalšia sa postavila proti), znamenalo prenesenie záchytného bodu s existenciálnym významom pre ľavicu po zneistení zaužívaných politických a ideologických istôt po novembri 1989, no na druhej strane aj určité limity pre diskusiu. Veľmi výstižne to vyjadril vo svojom vystúpení 29. 9. 1992 na pôde Slovenskej národnej rady poslanec KDH Anton Neuwirth, ktorý vystihol problém vnútornej rozporuplnosti povstania ako politickej udalosti. V súčasnosti veľa závisí od politikov, ktorí na takúto diskusiu vytvárajú priestor a spoločenskú atmosféru.

Ivan MRVA: Veľká čas ť sa nevymanila, pokiaľ sa historici nezbavia názvu SNP, ani sa nevymania.

Pavol PARENIČKA: Nie, v žiadnom prípade, opäť opakujem, stále existujú silné rezíduá komunistickej historiografie, ktorých sa akosi nevieme zbaviť.

Peter SOKOLOVIČ: V prípade povstania sú ideologické tlaky silnejšie – aj v dnešnej dobe – ako v prípade vzniku Slovenského štátu. Je to spôsobené azda aj tým, že 29. august je na Slovensku štátnym sviatkom a povstanie je zo strany štátu vnímané jednoznačne pozitívne. Napriek tomu však vznikajú viaceré objektívne práce, ktoré sa na povstanie snažia nazerať objektívne a snažia sa poukázať tak na jeho pozitívne, ako aj negatívne stránky. Jednoznačné odmietnutie, poprípade ani jednoznačné glorifikovanie akejkoľvek dejinnej udalosti nie je totiž namieste. Trendom je však cesta k paušalizovaniu – z 29. augusta si štátna moc (ovplyvnená viacerými faktormi) vybrala pozitívnu myšlienku boja Slovákov voči okupácii, zo 14. marca opačne začiatok okupácie. Je to dané viacerými faktormi, ktorých analýza by však iste zabrala pre toto miesto neprimeraný priestor.  

● Ako by ste hodnotili 29. august 1944 ako dejinnú udalosť? Mal 29. august 1944 zásadný vplyv na národno-emancipačné úsilie Slovákov druhej polovici 20. storočia?

Róbert ARPÁŠ: - Aj 29. august 1944 je významným medzníkom v slovenskom národno-emancipačnom úsilí. Zásluhou SNP sa Slováci sami dobrovoľne prihlásili do rodiny demokratických národov. Bola to významná správa zahraničiu, že „aj Slováci jestvujú na tejto zemeguli“ (zámerne som použil citát tajomníka HSĽS Martina Sokola z roku 1936).

Anton HRNKO: Slovenské národné povstanie je neodmysliteľnou súčasťou dejín prvej Slovenskej republiky. Bez vzniku a existencie tejto republiky by žiadne Slovenské národné povstanie nebolo. Nebolo by ani v tom prípade, ak by po 14. marci 1939 slovenskí politici a vojaci podľahli tlakom Berlína, ktorý chcel slovenskú brannú moc odzbrojiť a povoliť Slovenskej republike len symbolickú armádu à la protektorátne vojsko. Preto ako súčasť obdobia rokov 1939 – 1945 ho musíme zaradiť medzi udalosti s mimoriadnym vplyvom na ďalšie slovenské dejiny. Často sa najmä v minulosti hovorilo a ešte občas hovorí o výdobytkoch povstania, resp. čo Slováci získali alebo čo stratili svojím bojovým vystúpením proti nemeckým okupantom. Myslím si, že povstaleckí bojovníci dokázali v daných geopolitických pomeroch toho vybojovať veľa. Boli to slovenskí politici, ktorí to vzhľadom na našu typickú roztrieštenosť nedokázali po vojne pretaviť do reálneho života. Ale z toho nemožno viniť tých, ktorí sa s nasadením svojho života postavili nemeckej presile. Možno tu je aj namieste odpovedať na otázku, či bolo ono povstanie národné. Po roku 1945 bolo niekoľko pokusov urobiť z neho povstanie na Slovensku alebo Slovenské povstanie a odobrať mu atribút národné. Cieľ týchto pokusov bol celkom jasný. Myslím si, že nie je sa treba o ňom špeciálne rozpisovať.

Pavol PARENIČKA: Komunisti bohorovne a sebavedome tvrdili, že 29. august 1944 bol na Slovensku začiatkom národnej a demokratickej revolúcie, ktorá vyvrcholila údajne 25. februárom 1948. Na tejto ich premise je niečo absolútne zvrhlé...  

● Možno začleniť interpretáciu 14. marca 1939 a 29. augusta 1944 do historickej pamäti slovenského národa tak, aby nevytvárali rozpor?

Róbert ARPÁŠ: Udalosti 14. marca 1939 a 29. augusta 1944 sú natoľko protichodné, že nie je možné, aby sa nedostávali do vzájomného konfliktu.

Milan S. ĎURICA: Keby súčasná Slovenská republika bola skutočne slobodným slovenským štátom, tak deň povstania by nemohol patriť medzi štátne sviatky. Ale mohol by byť spomínaný ako výstraha pred možnosťou straty opäť získanej samostatnosti neobozretnou politikou tých, ktorých národ poverí zodpovednosťou za svoj štát.

Anton HRNKO: Je, ale asi nie v súčasných pomeroch, keď rôzni „teoretici“ sa snažia vôbec vyradiť národ ako historickú kategóriu v zmysle nositeľa dejinného vývinu. Zjednotenie tohto pohľadu by potrebovalo prehlbovanie tradičného videnia dejín, v ktorých hlavným subjektom je suverénny národ (ľud). A to momentálne nie je na tanieri. Uvidíme v budúcnosti.

Róbert LETZ: Obidve historické udalosti sú obsiahnuté v historickej pamäti slovenského národa. V tejto historickej pamäti podľa môjho názoru nevytvárajú zásadný rozpor. Veď sú časovo vzdialené päť rokov a zachytávajú diametrálne rozdielnu pozíciu Slovenska v roku 1939 a v roku 1944. Obidve môžeme vnímať do istej miery zjednodušene ako reakciu na vonkajšie zahraničnopolitické udalosti, v ktorých sa Slovensko ocitlo. V roku 1939 nemecký tlak a následná reakcia vo vytvorení vlastného štátu, politika spojená s Nemeckom. V roku 1944 sovietofilská politika odboja a reakcia na príchod nemeckých vojsk, no súčasne prirodzený záujem odpútať sa od Nemecka. V prvom prípade mocenský monopol Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, v druhom odstránenie tohto monopolu a jeho nahradenie.

Ivan MRVA: Keďže sa vzájomne podmieňujú, možno ich začleniť, aby boli v menšom rozpore, no treba viac zdôrazniť slovenský aspekt – mnohí bojovali za samostatné  demokratické Slovensko bez nemeckej kurately (Venohr)  ‒ a odhaliť „čechoslováckych“ politických parazitov.

Peter SOKOLOVIČ: Je to možné, ak sa na obe udalosti budeme usilovať nazerať objektívne bez zbytočného ideologizovania a vnímať ich pozitívne, ako aj negatívne stránky v dobovom spoločensko-politickom kontexte slovenských i svetových dejín.

Spracoval Peter MULÍK, riaditeľ Slovenského historického ústavu

(krátené)

Plný text na: http://www.matica.sk/?program=51&module_action__0__id_ci=55500

 



1 Komentár

  • Dr. Cyril A. Hromník

    Výsledkom 14. márca 1939 bolo národne, kultúrne aj (napriek vojne) ekonomicky prosperujúce Slovensko s rozkvetom slovenskej kresťanskej kultúry.
    Výsledkom 29. augusta 1944 bol zánik Slovenská ako národného a nezávislého štátu; nútená sovietizácia aj čechizácia, komunizácia a odkresťančovanie slovenského národa spojená s popravami a väznením slovenských národovcov, ekonomický úpadok, odcudzenie pôdy slovenských roľníkov, úpadok slovenskej kultúry, umenia a jazyka, a stráta nezávislej slovenskej národnosti.

Pridaj komentár