Do svojho diela vložil celú dušu, bôle i radosti

thumbnail

Literárne múzeum SNK opatruje tristo pamiatok na Svetozára Hurbana Vajanského. Od smrti publicistu, literárneho kritika i politika Svetozára Hurbana Vajanského, syna štúrovca Jozefa Miloslava, uplynie 17. augusta 2016 sto rokov. Jeho súčasníci ho vnímali ako jednu z najvýznamnejších osobností slovenských národných dejín. Zvlášť tí, ktorí sa zišli v deň jeho pohrebu na Národnom cintoríne v Martine. Bolo im ťažko, pretože všetko, za čo bojovali, o čom Vajanský písal i za čo trpel na súdoch i vo väzeniach, ukazovalo sa márne. Národnostný útlak nepoľavoval a pesimizmus zväčšovala aj prvá svetová vojna. Slováci v nej hynuli za cudzie záujmy, a to nielen na frontoch, ale aj v zázemí – ženy, deti a starci – od biedy, aj duchovne a kultúrne. A predsa sa onedlho ukázalo, že v ten smutný augustový deň pochovali Slováci iba zodratú telesnú schránku jedného národovca, kým jeho celoživotné snahy – to, k čomu burcoval ostatných Slovákov – prežili.  Niektoré inštitúcie – Matica slovenská, Literárne múzeum Slovenskej národnej knižnice a Národný biografický ústav SNK pripravili pri príležitosti jubilea Vajanského viaceré podujatia Roka Svetozára Hurbana Vajanského. Medzi nimi Biografický ústav aj konferenciu, ktorá sa má konať začiatkom októbra v Literárnom múzeu Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Na konferencii bude reč okrem iného aj o pamiatkach na spisovateľa, ktoré sa nachádzajú v najstaršej matičnej budove, okolo ktorej chodieval Vajanský denne do zamestnania s ťažkým srdcom, že nepracuje v nej, lebo bola národu protiprávne odňatá, aby slúžila štátnym úradom. Dnes sa v depozitoch tejto budovy nachádza vyše troch stoviek pamiatok na Vajanského. Teraz ponúkame čitateľom Slovenských národných novín aspoň pár informácií o pamiatkach, ktoré súvisia priamo so spisovateľovým skonom.

ČIERNA ŠATKA

Vzácnou zachovanou posmrtnou muzeáliou je čierna šatka. O nej sa patrí napísať ako o prvej, pretože keď Vajanský umrel, manželka Ida mu ňou podľa starého zvyku podviazala bradu, aby mu tvár nestuhla s otvorenými ústami. V deň pohrebu pred uzavretím truhly šatku sňala, poskladala do úzkeho pásu a starostlivo zabalila do papiera. Na ten papier vlastnoručne napísala: „Šatka, ktorou bol viazaný podbradok môjho drahého nebohého Svetuška – má sa upotrebiť i u mňa...“ Jej želanie sa však neuskutočnilo, lebo neumrela v Martine. Na tom istom papieri bolo neskôr dopísané rukou dcéry manželov Svetozára a Idy Hurbanovcov – Vierou Markovičovou, že matka umrela v Sliači, preto jej žiadosť nemohli vyplniť. Ida prežila manžela o štyri roky. Jej ostatky previezli do Martina a pochovali k manželovým na Národnom cintoríne. Dnes sa nad ich hrobmi nachádza pomník, postavený podľa návrhu architekta Dušana Jurkoviča.

VYŠÍVANÁ KOŠEĽA

hurban_vajansky_new_jpgDruhou pamiatkou, bezprostredne sa viažucou na smrť Vajanského, je košeľa, v ktorej umrel. V tých časoch mnohí slovenskí národovci, aj keď boli zámožnejší (podnikatelia, úradníci či  intelektuáli), nosili s hrdosťou ľudovo vyšívané košele. Ba ako vidno u Vajanského, zdobili výšivkami aj pyžamové košele. Vajanského smrtná košeľa bola ušitá z tenkej bielej bavlnenej látky, obrúbená na golieri, na manžetách rukávov aj okolo rozopínania pod hrdlom ozdobným, strojom vyšívaným pásikom s jemným červeným ornamentom. Až raritná je tretia pamiatka. Sú to dva kusy steny, pri ktorej stála smrtná posteľ Vajanského. Dom s Vajanského izbou dávno zváľali. Stál na terajšom Vajanského námestí, neďaleko domu Viliama Paulinyho-Tótha. Oba zbúrali v časoch socialistického budovateľského nadšenia, keď sa mesto rozhodlo vytvoriť v tom priestore rozľahlú, spolovice dláždenú a spolovice  parkovú plochu. Vytvorené námestie nazvali podľa majiteľa zničeného domu, smelého obrancu práv Slovákov – Vajanského námestím. Neskôr v južnej časti námestia na trávniku osadili  pamätnú tabuľu, ktorá sa tam nachádza dodnes. Možno na nej čítať: „Tu stál dom S. Hurbana Vajanského, redaktora, literárneho kritika a spisovateľa, významného dejateľa nášho kultúrneho a národného života. V Martine pôsobil v rokoch 1876 – 1916.“ Historicky cítiaci nadšenci zachránili pri búraní Vajanského domu dva kusy steny s vakovkou, ktoré dali uložiť do fondov Literárneho múzea, pretože na nich ostali rukopisné stopy po spisovateľovi. Aby sa krehké kusy nerozsypali, upevnili ich do kovových rámov. Veľkosť každého z nich je približne rovnaká – čosi vyše štvorcového metra.

ZÁPISKY ZO STIEN

O Vajanskom bolo známe, že náhle inšpirácie si zapisoval hocikde – aj na steny. Jeho súčasník Pavol Halaša nám zanechal písomné svedectvo o vtipných, ale aj smutných veršíkoch, ktoré si Vajanský zapísal na stenu verandy, keď trpel turčianskymi chladnými letami. Povedzme:

Či ste už novinu čuli?

Zamrzli dvaja Turčania v júli.

A to je novina dáka?

Všetkých nás taká smrť čaká.

K zápisom na múroch izby sa Halaša asi nedostal. Ktovie, či by bol z nich čosi odpísal. Teraz sú to už obdraté, opadané, len slabo dešifrovateľné torzá. Odcitujeme časť z Vajanského mysliteľských starostí o náš národ a literatúru, ktoré napísal v neskorej starobe. Možno nie na stenu, ale dá sa to považovať za jeho predsmrtné bilancovanie, teda za jeho spisovateľský závet plný úzkosti a pochybností o hodnote vykonaného diela:

„… či moje diela, do ktorých som vložil celú dušu, bôle a radosti celého života, zavejú dobrým duchom do našej literatúry, či pozdvihnú, obodria a oplodnia ju k väčším, dokonalejším dielam, ktoré by pomáhali slovenskému národu povzniesť sa k vyššiemu, duchovne slobodnému a samostatnému … životu?“ (Zo Súborného diela Svetozára Hurbana Vajanského, 1907 – 1913.)

Aj ďalšie múzejné pamiatky na spisovateľa sú zaujímavé. Všetkých – aj s textovými – sa v Literárnom múzeu SNK nachádza vyše tristo.

Mária RAPOŠOVÁ – Foto: Radoslav ONDRAŠOVIČ, fondy Literárneho múzea SNK



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.