Do zlých časov nepotrebujeme exotov a zabávačov

thumbnail

Politická scéna na Slovensku sa stále nesformovala na štandardnú úroveň. Azda niet vážnejšej témy pre Európanov, ako je sťahovanie národov. No niektorým politikom alebo zabávačom verejnej scény na Slovensku to doteraz nedošlo. Kým sa témy nechopila vládna strana, opozícia neprestajne poukazovala na hroziace nebezpečenstvo a žiadala  premiéra konať.   A keď sa tak stalo, z radov opozície sa začali ozývať kritické hlasy voči rozhodnutiu kabinetu Roberta Fica podať žalobu na Európsky súdny dvor. Vraj si Slovensko pokazí renomé a poškodí svojich občanov. Je pravda, že sa Brusel vyhráža neposlušným štátom siahnuť na eurofondy, ale práve takéto vyjadrenia diskvalifikujú politických predstaviteľov Únie a národné štáty by sa  nemali len pasívne prizerať.

Na pozadí najväčšieho exodu ľudstva, vari od čias Mojžiša, sa na Slovensku odohrávajú iné folklórne predstavenia. Nie však vo Východnej či v Detve, ale priamo na politickej scéne. Tá sa dodnes nevykvasila do štandardnej podoby, lebo na začiatku  demokratizačného procesu  sme nemali pripravených ľudí. Dnes vieme, že Západ neprišiel zachraňovať našu demokraciu, ale profitovať z našej  naivity.  Komunistická strana sa šikovne pretransformovala na Stranu demokratickej ľavice a už od začiatku lavírovala podľa vlastných potrieb. Nebránila sa spojenectvu s kresťanmi a ani KDH a so SDĽ. Bola to práve SDĽ, ktorá  informovala novinárov, že nebude čakať, kým sa budú privatizovať koliby a salaše, a podnikla kroky smerom do vtedajšieho najsilnejšieho subjektu ‒ HZDS. Odmenou za rozbitie vlády dostali kúpení poslanci funkcie, o akých v  ich materskej strane nemohli ani snívať. Jozef Moravčík sa stal premiérom. No nie nadlho.

KÝM BOLO Z ČOHO...

V  roku 1998 opäť zaúradovala SDĽ a pridala sa k modrej koalícii, aby vytvorila najčudnejší koaličný útvar zo strán vyznávajúcich konzervatívne, liberálne i ľavičiarske hodnoty. S menšími zmenami vydržali dve volebné obdobia. Bolo čo privatizovať.  Ibaže na konci ich vládnutia sa znova objavili tendencie kupovať poslancov. Veľmi otvorene o tom hovoril Daniel Lipšic. A od  roku 2006 sa politická scéna  hmýri poletujúcimi politikmi ako nikdy predtým.  Už nelavírujú len politické strany, ale aj jednotlivci. Prechádzajú zo strany do strany podľa práve jestvujúcej politickej objednávky. Do volieb v roku 2006 kandidovalo dvadsaťjeden strán. Ale až po voľbách v roku 2010 sa parlament zaplnil skôr exotmi než politikmi. Veľký  vklad v tomto smere urobila strana Sloboda a Solidarita, ktorá priniesla do parlamentu Matoviča. Nebol prvý a iste nie posledný podnikateľ v zastupiteľskom zbore, no až Matovič použil biznis marketing v predvolebnej kampani a neskôr aj v NR SR. S príchodom Hlinu sa rokovacia sála stala skôr zábavnou arénou než serióznym politickým kolbišťom.

KOLLÁROVA RODINA

Mohlo by sa zdať, že zábavy bolo dosť, aj keď treba priznať, že taký Matovič vie ulahodiť  najnižším ľudským pudom. A do tejto zostavy či politického zápasu už po druhýkrát vstupuje Boris Kollár. Je známy svojím viacnásobným otcovstvom s mnohými ženami a  svojím spôsobom života sa až priveľmi priblížil k duchu doby. Keď niektoré mimoparlamentné strany organizovali protestné zhromaždenia proti islamizácii Európy, Kollár sa iste na nich nezúčastnil. On už dnes svojím  poňatím rodiny vyhovuje islamu. Preto neprekvapuje názov strany, ktorú práve založil: Sme rodina.  Naši muži zbytočne závidia moslimom, že môžu mať viac žien. Oni ich však musia aj uživiť. A s tým zrejme Kollár problém nemá. Tiež nie je typickým Európanom, lebo nezdieľa pravé európske hodnoty. Zaujíma sa o ezoteriku, kabalu, iba o dejiny kresťanstva, nie o kresťanstvo samé, o históriu sveta i ľudstva. Zdá sa, že o všetko a o nič. V roku 2010 kandidoval za stranu Únia – strana pre Slovensko. Získala 0,70 percenta hlasov voličov. Kollár tvrdí, že na biznis má talent, jednoducho vie, odkiaľ pritečú peniaze. Žeby dnešná politika bola o peniazoch, a nie  najmä o ľuďoch a pre ľudí?

V Národnej rade SR v poslednom období majú niektorí poslanci sklony monarchov. Aj oni podobne ako králi potrebujú svojich šašov. Takto si počína trebárs Lipšic s Matovičom či Figeľ s Hlinom. Nie je pravdepodobné, že Kollár rozšíri tieto rady. Len či v situácii, keď Európa i Slovensko potrebujú zachrániť svoju podstatu, civilizáciu, je vhodné v politike sa zabávať, uvidíme už čoskoro.

Eva ZELENAYOVÁ - Foto: hlavnespravy.sk

Čítajte aj Komentár Romana Michelka na túto aktuálnu tému.



Pridaj komentár