SLOVO O SLOVENSKU
Prednedávnom uverejnil historik Anton Hrnko v týchto novinách politologickú esej Dôvera k politikom je na bode mrazu. Nemienim na ňu reagovať, to sa na tomto mieste ani nehodí, ale považujem za hodné úvodníka vyzdvihnúť Hrnkovu úvahu o možnej budúcej úlohe jedinej slovenskej relevantnej národnej strany. Zhodou okolností ide aj o sesterskú blízkosť názvov Slovenskej národnej strany a Slovenských národných novín a tá pravdaže nie je náhodná a vlastne zaväzuje aj k vzájomnej podpore.
V politike európskych krajín, najmä starších členov EÚ, dominujú dva ideologické prúdy – kresťanskí demokrati a socialisti – vládnu jedni alebo druhí, niekde a niekedy dokonca vedno, a spoločenskú rovnováhu obyčajne dotvárajú liberáli a národovci. Hrnko však upozorňuje, že v našich pomeroch má liberálna politika zlý zvuk, lebo „vždy v minulosti bola spojená s politickými silami, ktoré sa usilovali slovenský národ zmiesť zo zemského povrchu“. Pripomína aj vládu jednej panej, keď sa ministrom priečilo vysloviť názov nášho štátu a hovorili len „táto krajina“, čo neraz počuť aj teraz . Treba azda pridať, že liberálni politici v sociálnej situácii, v akej sa absolútna väčšina národa nachádza, nemôžu ani očakávať masívnu podporu, najmä ak by sociálnodemokratická vláda začala byť ústretovejšia k živnostníkom a malým podnikateľom. Nazdávam sa, to je jej akútna úloha aspoň na sklonku tohto vládneho cyklu. Nie ako predvolebné gesto, ale najmä ako prínos pre slovenskú budúcnosť. A práve v tom je Hrnkova prezieravosť: vychodí mu, že rovnovážnou silou by v budúcej vláde mohla byť práve Slovenská národná strana – pre rozvoj národných potrieb, pre zmäkčenie politických protirečení, pre dosiahnutie stredovej politiky s rešpektovaním dvoch základných hľadísk štátu: sociálneho a národného, aj z hľadiska prínosu pre Európu zjednotených, ale suverénnych národov. Netreba sa báť búrky v európskom parlamente, ani v zahraničnej tlači. Utíši sa vo chvíli, keď bude jasné, že Slovenská národná strana je dnes inou veličinou ako prednedávnom. Nikto sa v nej bezohľadne neobohacuje, nikto nehuláka, nevyvoláva spory, ani nevolá „sadať do tankoch“.
Ján ČOMAJ