Po stopách Jurkovičových cintorínov v prihraničných poľských Karpatoch. „Pred takmer polstoročím na jednej z prvých túr v Karpatoch naďabili sme neskoro v noci a počas strašnej búrky na vojnový cintorín. Museli sme sa tam schovať pred nečasom, a keď sme sa ráno zobudili, zistili sme, že sa nachádzame medzi hrobmi. Položili sme si otázku, odkiaľ sa vzali hroby, keďže sa nachádzame v lese? To bol impulz, ktorý ma priviedol k tomu, že som sa začal zaoberať históriou prvej svetovej vojny.“ Tieto úvahy poľského beskydského turistického sprievodcu Romana Frodymu spustili záujem, ktorý medzičasom pretavil do viacerých kníh, natočených filmov, turistických sprievodcov po stopách cintorínov z prvej svetovej vojny či osobnej účasti pri ich rekonštrukcii. Uprostred umelcov, pôsobiacich počas prvej svetovej vojny v Oddelení pre stavbu vojenských cintorínov pri veliteľstve v Krakove (1916C 1918), najväčšiu popularitu i uznanie získal slovenský architekt Dušan Jurkovič. Umelecký vedúci I. obvodu v Žmigrodze naprojektoval tridsaťjeden cintorínov v regióne a drevenú kaplnku v cintoríne č. 123 Pustki v Lužnej v IV. obvode. Motto na jednom z cintorínov – Za života pohádaní, smrťou zmierení spolu tu zložili kosti – vyjadrovalo v histórii bezprecedentné pochovávanie všetkých mŕtvych – vojakov a dôstojníkov rakúsko-uhorskej, nemeckej i cárskej ruskej armády. V histórii sa takýto prístup už nikdy nezopakoval. V priebehu niekoľkých rokov vyrástlo v Haliči vyše štyristo cintorínov, mapujúcich miesta krvavých bojov prvej svetovej vojny. Jurkovičove cintoríny patria medzi najkrajšie vojnové cintoríny v Západnej Haliči, ktoré prihliadali na rôznorodosť architektonických foriem, cit pre detail pri práci s drevom, kameňom a kovom i umiestnenie cintorínov do Nízkych Beskýd. Jeho Rotunda bola dokonca projektovaná a realizovaná na štíte hôr tak, aby z nej bolo možné zrakom obsiahnuť cintoríny v okolitých dolinách.
■ UNIKÁTNE STAVBY
„Dušan Jurkovič je umelec najvyššej triedy, ktorého kolegovia nazývali básnikom dreva. Podobne ušľachtilo však využíval aj kameň,“ uviedol turistický sprievodca Dušan Frodyma a pokračoval: „Do svojho denníka si Jurkovič napísal: ‚V čase, keď moji viedenskí kolegovia sa inšpirovali hlbokými myšlienkami pretavenými do projektov, ja som staval cintoríny tak, že už po niekoľkých dňoch výstavby vyzerali, akoby ich na týchto miestach stavala ruka Pána.‘ A keď sa delilo územie, kto a kde bude pracovať, dal som si prideliť prihraničné Karpaty. Jurkovič budoval svoje cintoríny na vrcholoch hôr, na hrebeňoch, tam, kde sa odohrávali najväčšie bitky prvej svetovej vojny v rokoch 1914 a 1915. Jeho cintoríny sú vlastne pamätníkmi týchto udalosti.“
Hlavným materiálom Dušana Jurkoviča bolo drevo – nádejal sa, že cintoríny umiestnené na exponovaných úbočiach budú počas ďalších rokov v ľudskej starostlivosti. Nemohol predvídať rozpad rakúsko-uhorskej monarchie, neskôr vypuknutie druhej svetovej vojny a napokon neslávnej akcie Visla, následkom ktorej zostali mnohé cintoríny jedinými stopami ľudskej existencie v horských dolinách. To všetko sa podpísalo pod ich úpadok. Aj keď niekdajší I. obvod má v súčasnosti najväčší počet zrekonštruovaných cintorínov. Vyberme sa na najkrajšie z nich.
■ DREVENÁ KRÁSA
Pri ceste medzi Nižným a Vyšným Regetowom míňame študentský tábor a traverzujúc ukrajujeme prvé metre prevýšenia. Po nich nás čaká karpatská bučina a na vrchole hory sa ocitáme na mieste. Kým sa dostaneme do nadmorskej výšky 771 metrov, určite sa pritom poriadne spotíme. Napokon, kroky väčšiny turistov tu ešte donedávna neviedli, to skôr zapálení nadšenci hľadali stopy Veľkej vojny, ako súčasníci označovali prvú svetovú vojnu.
Rotunda – cintorín č. 51 bol jedným z najpopulárnejších objektov architekta. Jeho princípom je kruh a prvotnými centrálnymi prvkami bolo päť vysokých drevených veží, umocnených krížmi. Stredná, najvyššia veža má šestnásť metrov (menšie dvanásť metrov) s tabuľou a maltézskym krížom. V súčasnosti sú už rekonštruované tri veže. Ohradenie cintorína je kamenné. Samotná Rotunda bola miestom urputných bojov. V zimných mesiacoch v roku 1915, po dobytí pevnosti v Przemysli, ruská armáda presunula časť svojich jednotiek na front v Karpatoch. Následná ofenzíva a prevaha spôsobili, že vojaci rakúsko-uhorskej armády sa bez boja vzdali Rotundy. Pokus o jej znovudobytie 27. až 28. marca 1915 tirolským plukom v hlbokom, 1,5-metrovom snehu bol neúspešný. Až po májovej gorlickej bitke, ktorá znamenala postup Spojencov, sa situácia zmenila.
Pochovaných je tu päťdesiatštyri padlých, z toho štyridsaťdva rakúsko-uhorských a dvanásť ruských vojakov. Ako memento pôsobia na návštevníka slová vyryté do kameňa: Neplačte, že ležíme tak ďaleko od ľudí./ A búrky nás neraz častujú./ Však slnko nás každý deň skôr budí./ A včaššie odhaľuje žiaru svojej slávy.
■ ZABUDNUTÁ A OBJAVENÁ
Zaujímavé, že Rotunda bola ako prvý vojnový cintorín zapísaná po druhej svetovej vojne do historických záznamov, ale bola zároveň jedným z mála, na ktorej sa v období Poľskej ľudovej republiky v čase studenej vojny nerobili nijaké opravy. Zato na jednej z veží, keď predtým z nej zhodili kríž, urobili pozorovateľňu. O to viac práce čakalo a ešte čaká členov Spoločnosti turistických beskydských sprievodcov z Varšavy. Najskôr získať prostriedky a potom rekonštruovať Rotundu. Medzi prvými pribudlo dvadsaťštyri nových krížov s tabuľkami ako dôkladné repliky pôvodných na základe dokumentácie Waldemara Hubnera z Gorlíc. V roku 2007 bola vybudovaná prvá z veží. Postupne sa mení vzhľad cintorína, aby sa čo najviac podobal tomu, ktorý nechal vybudovať Dušan Jurkovič. Ako však tvrdia samotní členovia asociácie, je to náročná cesta podobná tej, ktorú musíte zdolať, aby ste sa dostali na Rotundu.
■ GLADYSZÓW 55
Ďalším z drevených vojnových cintorínov je Gladyszów č. 55. Len čo prejdeme dvojkrídlovou bránkou, ocitneme sa pred krížom a za ním si prečítame tieto slová vytesané v kameni: Smrť vojaka je svätá./ A veľký príkaz nenávisti zotiera./ Či bratom bol, alebo nepriateľom./ Nech nikto nepamätá./ Rovnako česť a milosť darujme im.
Pochovali tu stoštyri padlých, z toho dvanásť rakúsko-uhorských a deväťdesiatdva ruských vojakov. O tom, ako sa za tie roky zmenil pôdorys kraja, najlepšie ilustruje pohľadnica cintorína z roku 1918. Vtedy stál v otvorenej krajine, dnes je ukrytý a dostaneme sa k nemu pomocou orientačných smeroviek.
Na cintoríne č. 4 v Grabe je v päťdesiatich troch jednotlivých a v tridsaťjeden masových hroboch pochovaných stoštyridsaťtri vojakov rakúsko-uhorskej a ruskej armády. Cintorín bol obnovený v rokoch 1992 – 1995 za prispenia rakúskeho Čierneho kríža i vojakov 54. pluku zo štajerského Leibnitzu. V rokoch 2009 – 2010 boli z prostriedkov Podkarpatského vojvodstva rekonštruované kríže na mohylách. Takzvané „slnečné“ podľa pôvodných návrhov Dušana Jurkoviča. Pre nich všetkých sú určené slová vyryté do kameňa: Zastavte sa/možno, že uprostred je ten,/ ktorého ste milovali.
Práce projektoval architekt Wojciech Wierdak z Krosna, ktorý od syna slovenského architekta JUDr. Pavla Jurkoviča dostal list, z ktorého vyberáme: „ S veľkým záujmom som si preštudoval Váš projekt na rekonštrukciu cintorína v Grabe. Z celej dokumentácie vidím, že ste sa veľmi dôkladne venovali úlohe a pri riešení ste postupovali s pietou a porozumením k umeniu, ktoré viedlo svojho času môjho otca k projektom cintorínov vo Vašom kraji. Som presvedčený, že Vašou prácou by sa potešil aj môj nebohý otec. Zaslúžili ste sa o zachovanie kultúrnej pamiatky, ktorá bola už takmer zabudnutá.“
■ CINTORÍN Č. 60
Pri ceste z rekonštrukcie májovej bitky spred sto rokov v poľských Gorliciach na jednej z mnohých horských serpentín, smerujúcich na Slovensko, ocitáme sa na cintoríne č. 60 Przelecz Malastowska. Aj zásluhou uvedenej dostupnosti patrí k najnavštevovanejším cintorínom Dušana Jurkoviča. Vchod tvorí drevená bránka zavesená na dvoch stĺpoch, prikrytých drevenou strieškou. Na čelnej stene, postavenej na kamenej terase, stojí 9,5 metra vysoká drevená kaplnka. Jej najvyšším bodom je kríž s drevenou strieškou, podporený symbolickým motívom zväzku lúčov slnka, typickým pre rukopis architekta. Tento slnečný motív sa opakuje aj pri náhrobných krížoch. Uprostred kaplnky je presklený obraz Čiernej Madony od významného umelca Adolfa Kašpara. Na tomto i ďalších cintorínoch sú umiestnené epitafy Hansa Hauptmanna písané v nemčine, ale známe aj v poľskom preklade. Pamätajte počas dní plných šťastia./ Že na tej zemi prebiehal zúrivý zápas./ Že tu tisíce mladých obetovalo svoj život./ Aby sa pre vás rozsvietilo slnko slobody.
Pochovali tu stosedemdesiatštyri vojakov rakúsko-uhorskej armády, z toho je stotridsaťosem mien známych a tridsaťšesť neznámych, ktorí tu zahynuli 17. a 18. februára a 2. a 3. marca 1915. Po skončení každoročnej rekonštrukcie gorlickej bitky sa tu stretávajú nielen vojaci, ktorí účinkovali pri tohtoročnom stom výročí, ale každý rok tu v spomínanom čase prichádzajú príbuzní tých, ktorí tu padli. K hrobu pradedka Andreja Michalika prišli vzdať úctu príbuzní z Varšavy, Poznane i Gdanska.
■ POCTA V KAMENI
Kým drevené cintoríny Dušana Jurkoviča stavali najmä ruskí zajatci, pri kamenných siahol po talianskych či srbských zajatcoch, ktorým bola blízka práca s kameňom. Jedným z najpôsobivejších je cintorín č. 6 v Krempnej. Pre tých, ktorí tu padli v decembri 1914, Jurkovič vybudoval mauzóleum. Na kamenných stĺpoch leží štylizovaný veniec pokrytý kovovými listami. V pieskovci vyryté tváre rímskych vojakov strážia pokoj padlých. Na lemujúcich kamenných mohylách sú umiestnené drevené kríže. Nápis nám pripomína: Bojovali sme tvárou v tvár,/ z mŕtvych vstaneme bok po boku/. V milostivej pamäti nech v pokoji spočíva naša smrť. Pochovaných je tu stodvadsať mŕtvych, z toho je známych štyridsaťšesť mien.
Cintorín č. 11 vo Woli Cieklinskej patrí medzi najkrajšie kamenné cintoríny Dušana Jurkoviča vkomponované do krajiny. Architekt ho koncipoval ako dva kruhy nadväzujúce na seba. Tam, kde sa kruhy stretávajú, stoja dva vysoké kamenné stĺpy. Na ich štíte sú umiestnené kovové náhrobné kríže, zhotovené v ostravských hutách podľa návrhu architekta. Zdobí ich rastlinný motív, obopínajúci miesto na tabuľku s menami padlých. Latinské kríže označujú hroby padlých nemeckej a rakúsko-uhorskej armády, dvojramenné kríže miesta padlých cárskej ruskej armády. Uprostred väčšieho poľa stojí kamenné mauzóleum. Návštevníci vchádzajú na cintorín popod kamenný oblúk, ktorý je symbolom neba, pričom cesta pod ním znamená prekročenie hranice medzi životom a smrťou. Výstižne to vyjadruje aj nápis: Išli sme do boja a našli sme mier. Sú tu hroby dvadsiatich dvoch padlých rakúsko-uhorskej armády, štyridsiatich šiestich nemeckej a štyridsiatich ôsmich ruskej armády.
■ ZÁSLUHOU KLUBU
Cestu po stopách vojnových cintorínov slovenského architekta Dušana Jurkoviča v poľskom pohraničí sme absolvovali spolu s predsedom Klubu vojenskej histórie Beskydy Martinom Drobňákom a s jeho zástupcom Radoslavom Turíkom. V priebehu dňa sme navštívili pätnásť cintorínov. Drevených i kamenných. Ľahko prístupných len niekoľko metrov od zaparkovaného auta, no aj takých, kde sme museli šliapať do kopca a poriadne sme sa pritom zapotili. Keďže združenie sa venuje obnove a rekonštrukcii vojnových hrobov na severovýchode Slovenska, boli sme zvedaví, ako jeho predseda plánuje zúročiť podnety z návštevy vojnových cintorínov v Haliči.
„Dnes sme prešli pätnásť cintorínov, čo je asi polovica z toho, čo sa tu dá od Dušana Jurkoviča vidieť. Hneď na prvý pohľad je jasné, že hoci boli cintoríny budované počas vojny, boli stavané pompézne. Ľudský potenciál v podobe zajatcov – ruských či talianskych – bol obrovský. A tiež je zrejmé aj veľké množstvo materiálu. Z dnešného pohľadu je už pri rekonštrukcii vojnových cintorínov z prvej svetovej vojny ťažko zopakovať vybudovanie takých monumentálnych diel. Neviem si ani predstaviť, kto by finančne zastrešil takéto stavby. Na druhej strane sú tam prvky, či už pri konštrukcii drevených krížov, kamenných pamätníkov a podobne, ktoré sa dajú využiť aj pri našej činnosti,“ povedal Martin Drobňák.
Marián ŠIMKULIČ – Foto: autor