Emília Hrabovec: Bez morálneho základu nie je možný výkon nijakého povolania

thumbnail

Vnucuje sa nám totalitný výklad dejín. Po dvoch rokoch štúdia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave emigrovala, pretože na Slovensku v bývalom režime nemohla slobodne študovať a interpretovať dejiny. Vyštudovala ich v Nemecku, ďalšiu kvalifikáciu získala na univerzite vo Viedni, kam sa vydala. Hosťovala na univerzitách v Belgicku i v Taliansku, aby sa napokon v roku 2004 vrátila na Slovensko. Je rodená Bratislavčanka, členka Pápežského historického výboru vo Vatikáne, prodekanka Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave, riaditeľka Slovenského historického ústavu v Ríme. Jej publikačná činnosť otvára privreté okná do slovenských dejín, ktoré sú až dosiaľ poznačené ideologickou zaujatosťou a ohraničenosťou minulej éry.  S profesorkou Emíliou HRABOVEC sa zhovárame o aktuálnych témach, ktoré zmietajú nielen slovenskou spoločnosťou.

 

  • V ostatnom čase ste vydali viacero kníh, zaoberajúcich sa dejinami Slovenska. Všetky sa vyznačujú dôsledným uplatňovaním prameňov, ktoré neboli dosiaľ zverejnené. Čo vám najviac pomáha v práci na objasňovaní slovenských dejín? Je to vaše členstvo v Pápežskom výbore pre historické vedy? Akú úlohu pritom zohráva morálna úroveň historika?

Bez morálneho základu nie je možný výkon nijakého povolania. Pretože bez morálneho základu nie je možné určiť, čo je pravda, čo je lož, čo je dobré, čo je zlé. Neexistuje objektívne mravné kritérium konania presahujúce človeka, iba na kritérium povýšené individuálne ľudské túžby – či už hľadania úspechu, alebo zisku, zväčša materiálneho. Veľký ruský spisovateľ a filozof Dostojevskij  pred storočím charakterizoval dobu bez morálky ako temno, ktoré sa zrúti pod ťarchou ľudského preklínania. V tomto zmysle sa ani histori nezaobíde bez zásadného morálneho fundamentu, ktorý mu diktuje v prvom rade morálnu povinnosť, aby nezaujato skúmal historické pramene, statočne aplikoval historické metódy a pokúsil sa dopracovať k historickej pravde. V úplnosti ju nikdy nemôžeme spoznať, pretože dejiny sú vzdialené nášmu priamemu pozorovaniu. Ale je našou povinnosťou využiť všetky dané prostriedky, aby sme sa k pravde o dejinách priblížili.

  • Čo je najväčším problémom dnešnej historickej vedy?

Nie je ňou rôznosť mienok, ako by sa mohlo zdať, ale práve naopak. Pluralita názorov v historickej vede je v princípe samozrejmá. Pretože aj pri dôslednej vernosti prameňom sme ľudia, máme rozličné podmienenosti, rozličné perspektívy pohľadu. Ale ak historik aj v tejto rozličnosti dôsledne rešpektuje výpovede prameňov,  ktoré má k dispozícii a snaží sa ich poctivo interpretovať, rôznosť pohľadov sa stáva iba východiskom pre vecnú diskusiu, z ktorej  môžu vzísť podnetné závery, približujúce sa k pravde. Lenže to, čo je dnes najväčším ohrozením, je, že sa nám vnucuje monochromatický, jednofarebný, prakticky totalitný výklad dejín. Aj keď tí, ktorí ho presadzujú, sa zaštiťujú argumentom plurality či tolerancie, v skutočnosti je ich tolerancia a pluralita jakobínska. Tolerujú iba svoj vlastný názor a všetky ostatné posielajú pod gilotínu.

  • Takže v akom stave je historická veda na Slovensku?

Žiaľ, nie v dobrom. Jednak z historických príčin, najmä v dôsledku dlhodobej historickej absencie vlastného národného štátu, ktorý je prirodzeným rámcom a štítom podporujúcim výskum vlastných dejín. My sme takýto národný štát nemali, ale naopak, boli sme vystavení dlhodobým pokusom o duchovno-kultúrnu asimiláciu aj prostredníctvom (dez)interpretácie našich dejín. K tomu sa pridali ideologické nánosy marxizmu, ktoré, ako dnes vidíme, prenikli hlboko. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky mala teda naša historická veda v porovnaní s historickými vedami iných európskych národov nevýhodné východisko, bolo treba doháňať zameškané, očisťovať sa od historicky nepravdivých a zideologizovaných nánosov. Bolo to však v čase, keď sa historická veda ako taká dostala do krízy, začala spochybňovať svoju identitu i úlohu. Stalo sa tak v dôsledku dlhodobého pôsobenia myšlienkových prúdení, ktoré majú za cieľ zvnútra rozložiť identitu človeka a národov. Najhlbším koreňom tejto krízy je odmietnutie existencie pravdy a morálnych hodnôt, bez ktorých nijaká veda, a tobôž veda humanitná, nemôže existovať.

  • Čo z toho pre európske národy vyplýva?

Že tu máme morálnu krízu všetkých vied, a osobitne vied humanitných, alebo – ako Nemci vravia – duchovných, ktoré veľmi citlivo reagujú na morálnu krízu spoločnosti. Ruka v ruke s ňou kráča silnejúci politický a ideologický diktát. Aj ten má historické korene. Po páde komunizmu sme si začas mysleli, že po páde totalitného systému, ktorý vnucoval človeku svoje ideologické predstavy a zatváral nás za železnú oponu, nastane obdobie slobody. Že po páde vlády materializmu príde vláda ducha, kresťanskej obrody. V skutočnosti sa stal pravý opak. Mocní tohto sveta nevnímali a nechceli vnímať porážku komunizmu ako porážku materializmu a otvorenie sa duchovným, kresťanským hodnotám, ale ako víťazstvo jedného mocensko-politického tábora nad druhým. Víťazstvo kapitalizmu a liberalizmu nad komunizmom. Neuskutočnilo sa to, po čom túžil Ján Pavol II., a mnohí s ním, že po páde komunizmu nastane obroda duchovných, kresťanských, národných hodnôt v novej, na kresťanských základoch obrodenej Európe. V skutočnosti iba jeden materialistický politický a svetonázorový systém nahradil druhý, rovnako materialistický a odmietajúci dôstojnosť človeka, duchovné hodnoty. Rozdiel medzi nimi nie je ani taký veľký, ako sa zdá. Pretože kým historický materializmus vychádzal z historickej predstavy uskutočnenia pokroku, ktorého konečnou métou bude beztriedna, beznáboženská, beznárodná a bezbožná medzinárodná proletárska spoločnosť, tak dnešnou métou je beznárodná, bezbožná, bezštátna, bezhodnotová, otvorená liberálna spoločnosť. Pre kresťana rovnako neakceptovateľná. Kým bezprostredne po páde komunizmu ešte bolo akési prechodné obdobie, dnes už tento pritvrdený materialisticko-liberálny diktát veľmi intenzívne cítime.

  • Ako sa to prejavuje v práci historikov?

Sú pod svetonázorovým, ideologickým a politickým diktátom. Keď ho neprijmú, sú vyhlásení za politicky nekorektných, zatlačení do úzadia a bojkotovaní. Spôsob prenasledovania oproti minulosti iba zmenil vonkajšie formy. V päťdesiatych rokoch minulého storočia slobodomyseľných ľudí uväznili, v sedemdesiatych ich  poslali na vedľajšiu koľaj, zakázali im publikovať. Jasne im dali najavo,  že zastávajú názory, ktoré nie sú v súlade s marxistickým či „československým“ výkladom dejín. Dnes je ten zápas subtílnejší. Nepovie sa otvorene, že zastávate neakceptovateľné názory, pretože to by nezodpovedalo pozlátke demokracie, pluralizmu  a tolerancie, za ktoré sa dnešný systém skrýva.  Nepohodlných likvidujú subtílnymi spôsobmi, skrývajúcimi sa za argumenty vedeckosti, objektívnosti. Napríklad nedostanete verejné financie, grant, vedecký projekt. Nedovolia vám publikovať v niektorých špecifických časopisoch. A napokon vám nepredĺžia pracovnú zmluvu s odôvodnením, že ste nesplnili vedecké kritériá, pretože ste nedoniesli grant a nepublikovali v tom či onom časopise. A nikto neprizná, že skutočným dôvodom je váš postoj, a nie vonkajšie, tzv. scientometrické kritériá. Cieľom je zlikvidovať akýkoľvek názor, ktorý nerešpektuje dnešný všeobecne záväzný ideologický a politický model.

  • Slovenská spoločnosť sa dosiaľ nevie dohodnúť na spoločnom výklade našich dejín. Nielen z 20. storočia, ale dokonca aj najstarších. No národné povedomie je dôležitou súčasťou integrity človeka. Vidíte nejaké riešenie súčasného stavu?

Hrabovec štvorecPráve preto, že historická veda je jedným z najdôležitejších kľúčov k formovaniu národného povedomia, povedomia akéhokoľvek spoločenstva, je oddávna predmetom manipulácií a inštrumentalizácií. Príznačné pre naše dejiny bolo, čo si v roku 1920 zapísal do svojho denníka prvý profesor „československých dejín“ na novozriadenej Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr politik a diplomat Kamil Krofta. Čítala som to v jeho denníku v archíve Akadémie vied Českej republiky. Zapísal si, že cíti svoje poslanie v tom dať Slovákom dejiny, a tak ich duchovne pripútať k Čechom. Inak povedané, duchovne a kultúrne Slovákov asimilovať. Teda nielen fyzicky a ekonomicky, ako sa to robilo bežnými politickými a ekonomickými nástrojmi, ale duchovne a kultúrne. Na to sa veľmi často, žiaľ, historická veda zneužívala. A tak je to aj dnes, aj keď nie takými otvorenými spôsobmi. Dnes už nikto z historikov netvrdí tak eklatantne a primitívne ako v dvadsiatych rokoch, že slovenský národ neexistuje. Dnes sa kultúrne a pokrokovo povie, že národ je mystifikovaná relatívna kategória, ktorej nemožno prikladať dôležitosť. Takto subtílne sa spochybnia akékoľvek hodnoty, akékoľvek spoločenstvo vrátane rodinného či národného.

  • Ako sa mohlo stať, že Slováci ako národ prežili aj bez vlastného štátu?

To je naozaj zázrak, pretože prakticky neexistuje národ, ktorý by dokázal ako kompaktná entita prežiť také dlhé obdobie bez vlastného štátu a v konečných fázach v takých nepriaznivých podmienkach. Môžem ako historička uviesť celý rad faktorov, ktoré pritom spolupôsobili. Ale to, čo sa mne zdá najrozhodujúcejšie, to je faktor, ktorý historik možno nemôže svojím vedeckým inštrumentáriom postihnúť, faktor duchovný. Slováci boli Božie deti. Vstúpili na javisko dejín so slovom Božím. To nie je náhodné, že prológ k Evanjeliu sv. Jána – Na počiatku bolo slovo, je prvým známym písaným textom v jazyku našich  predkov. To je programové vyhlásenie pre naše dejiny. A kríž ako národný symbol nás spolu so Sedembolestnou sprevádza po celé stáročia našich dejín. Myslím si, že v tom korení tá nesmierne hlboká duchovná sila, ten prameň, ktorý nás udržal pri živote ako kompaktné spoločenstvo. A v tom je zároveň aj moja najväčšia obava. Že keď sa vzdáme tohto najsilnejšieho koreňa, veľmi rýchlo z nás nezostane vôbec nič.

  • Verejnosť je dokonca konfrontovaná s ostrakizovaním národne uvedomelých historikov. Či ide o povojnovú exilovú generáciu historikov, alebo o mladých, minulosťou nezaťažených, politickým i mediálnym mainstreamom sú odmietaní. V ostatnom čase sme boli svedkami vyhodenia Martina Lacka z Ústavu pamäti národa. Aký to má dosah na historický výskum slovenských dejín?

Tieto dve skupiny sú signifikantné. Mladí preto, že neboli poznačení zaujatosťou, a ako mladí sú ešte naplnení elánom a ideálmi. Historici zo zahraničia preto, lebo v exile mali pri všetkých limitoch predsa len relatívne slobodný priestor. Na historikov pôsobia predovšetkým dva druhy nátlaku – ideologický a existenčný. Ich dôsledkom a dôsledkom dnešnej spoločenskej atmosféry je najmä strach. Strach o profesiu a existenciu. Opäť prakticky totalitný systém, o ktorom si myslíme, že sme mu pred štvrťstoročím unikli. Na priečelí vstupnej haly Viedenskej univerzity  je od 19. storočia nápis: Veda je slobodná. Preto, aby sa vytvorili rámcové možnosti a predpoklady na dodržanie slobody, na Viedenskej univerzite bol profesor po dlhý čas nevypovedateľný. Aj na mňa sa vzťahovala táto záruka. Bolo vecou môjho idealizmu, že som sa jej vzdala, lebo som chcela žiť na Slovensku.

  • Slovenské dejiny sú úzko späté s kresťanstvom. Napokon aj európske. Veď jeden zo zakladateľov Európskej únie Robert Schuman povedal: Európa bude buď kresťanská, alebo nebude. No od čias Francúzskej revolúcie sa Európa značne odklonila od svojho kresťanského základu. Aký je stav spoločnosti na Slovensku v tomto smere a aký v Európe?

Je základným faktom, ktorý nemožno nijako spochybniť, že Európa vznikla z kresťanstva, syntézou kresťanstva a predchádzajúcich antických kultúr. Bez kresťanstva Európa nie je mysliteľná. Nie je ani len geografickým pojmom, je len akýmsi rozšíreným polostrovom euroázijského kontinentu. Bez kresťanstva je Európa ničím. Všetko, čo urobilo Európu Európou, je kresťanské podložie, ktoré jej dalo formu aj obsah a je kritériom európskosti. Európa siaha potiaľ, pokiaľ siahalo kresťanstvo a jeho konkrétne uplatňovanie. Uplatňovanie kresťanstva znamenalo napríklad rozvoj vied a univerzít, pretože iba kresťanstvo s jeho chápaním slobody, dôstojnosti človeka, jeho racionálnosťou, chápaním spoznateľnosti pravdy a Boha mohlo otvoriť dvere rozvoju vied. Nikde inde nevznikla moderná veda v európskom ponímaní, nikde inde nevznikla univerzita v  podobe slobodného bádania. Pretože kresťanstvo vytvorilo myšlienkový, duchovný predpoklad na to, aby sa veda mohla rozvinúť. Na hľadanie pravdy. Samozrejme to malo za následok, že Európania mohli byť tejto pravde aj neverní. Sloboda znamená slobodne sa rozhodnúť. A teda aj zle.

  • V súčasnosti sa relativizuje aj pojem pravdy.

A vidíme, kam to speje. Systém útočí na všetky prirodzené hodnoty. Na národ, do ktorého sa narodíme,  čo slovenčina už jazykovo jasne ukazuje. Je to prirodzené spoločenstvo zviazané organickými putami. Rovnako rodina, do ktorej sa narodíme. A nakoniec ľudská prirodzenosť samotná, ktorá je napádaná vo svojej podstate, rodovej identite, v identite ľudskej osoby. To je postupný duchovný apokalyptický zápas, vzbura proti Bohu a Božiemu a prirodzenému poriadku, ktorá sa dostáva už do jednej z vrcholových fáz.

  • Slovensko je religiózna krajina. Myslíte si, že dokážeme vzdorovať systému?

Pozícia Slovenska nie je typická pre Európu. Ani my sme nemohli uniknúť všetkým týmto útokom a vplyvom, ba naopak, stali sme sa priam ich terčom. Preto, že u nás je ešte proti čomu bojovať a čo dobýjať. Veľká časť západnej Európy je, žiaľ, v stave vnútorného rozkladu, tam už ani niet proti čomu bojovať. Ale v strednej a vo východnej Európe ešte stále sú spoločenstvá,  ktoré si uchovali svoje stáročné duchovné dedičstvo otcov a matiek, svoju vieru, svoj vzťah k Bohu, svoj prirodzený zdravý rozum, spätosť so svojou pôdou, s domovinou. A preto sú baštou, ktorú treba dobyť a rozbiť. Aj preto zápas na Slovensku a o Slovensko je oveľa ostrejší než podobné zápasy v Belgicku alebo Holandsku. No, proti čomu sa tam dá bojovať? My ešte kladieme odpor a v tom vidím aj budúcu úlohu Slovenska. To je to duchovné poslanie Slovenska – uchovať si svoje  dedičstvo, ktoré bude vyžarovať aj navonok. A ja verím, že Slováci s mnohými ranami a so stratami, ale predsa si toto poslanie uchovajú. Nielen Ján Pavol II., ale mnoho ďalších prorokov a vizionárov túto úlohu Slovákom prikladali. Bude bolestná, ale verím, že máme na ňu silu.

Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ – Foto: SNN



Pridaj komentár