Do Ódy na radosť pribúdajú smutné i falošné tóny. Shumanova povojnová predstava o jednotnom politickom priestore výrobcov uhlia a ocele nebola ani tak vizionárska ako skôr sebazáchovná. Uhlie a oceľ boli hlavnými surovinami, potrebnými vo vojenskom priemysle. Dostať ich produkciu pod vzájomnú kontrolu znamenalo to isté ako v súčasnosti projekt Otvorené nebo, v rámci ktorého môžu mocnosti za určitých okolností monitorovať vojenské aktivity na ktoromkoľvek území signatárov dohody. Po vstupe Slovenska do EÚ prichádzali jeho prvé dôsledky. Jednotná poľnohospodárska politika síce bola jednotná, ale národné legislatívy členských krajín a rozdielna výkonnosť ich národných ekonomík spôsobili, že slovenské poľnohospodárstvo sa prepadlo na pokraj existencie. Z odvetvia, ktoré uživilo kedysi niekoľko stotisíc našich občanov, sa stali prežívajúce ostrovčeky stratovej produkcie. Potravinová sebestačnosť Slovenska klesla na neprijateľné minimá. Súčasná mliečna kríza a postupné vybíjanie stád hovädzieho dobytka hovoria samy za seba.
Naši mladí u nás vyštudovaní odborníci z ktorejkoľvek oblasti v rámci lákavej predstavy o slobodnom trhu práce poodchádzali do zahraničia, aby tam umývali riad či autá, zametali v reštauráciách, v lepšom prípade v nich obsluhovali. Máloktorí sa dostali na miesta, ktoré zodpovedajú ich vzdelaniu. To, že „veľký zázrak“ sa nekoná, si veľmi rýchlo na vlastnej koži uvedomili aj tie skupiny obyvateľstva, ktoré sú u nás dlhodobo nezamestnateľné , v húfoch cestovali do Británie a Škandinávie, aby sa tak isto húfne za krátky čas povracali naspäť do našich osád.
■ EUROFONDY S OTÁZNIKMI
Staré členské krajiny Únie pomáhali tým mladým či novým. Dialo sa tak aj prostredníctvom najrôznejších fondov. Tok európskych peňazí mohol byť aj vo vzťahu k Slovensku efektívnejší... Sami sme často neboli schopní čerpať to, čo nám prináležalo, časť z financií, ktoré boli naporúdzi, sa stala aj predmetom politických kšeftov, časť sme nedokázali vyčerpať a o pár rokov, keď už tiež budeme „stará krajina“, už nebudeme prijímateľmi európskej finančnej pomoci, ale iba čistými platcami. Málokedy sa však tieto prostriedky dostali k mladým začínajúcim podnikateľom a farmárom alebo živnostníkom. Ak aj, tak to bolo za takmer nesplniteľných podmienok a byrokratických obštrukcií. Doslova platí, že Slováci nie sú takí bohatí, aby mali na prijímanie fondov z EÚ...
Členstvo v Únii znamenalo tiež odovzdať isté právomoci Bruselu. Ten však žiada viac a stále väčšie kompetencie vo vzťahu k členským štátom, až takmer k zániku ich národných identít. Implementácia časti európskej „dirigislatívy“ spôsobila na Slovensku nenávratné škody najmä na proeurópskej orientácii obyvateľstva a viedla k nárastu extrémistických postojov. Pokusy o odmietanie príkazníctva a nezmyselných smerníc či zákonov trestá Brusel ďalšími neracionálnymi a poškodzujúcimi rozsudkami, ako to je v prípade utečeneckých kvót...
■ NA DRUHEJ KOĽAJI...
Slováci a občania iných národností, ktoré žijú na Slovensku, sa vo vzťahu k EÚ stále cítia ako cestujúci v II. triede, akoby neboli rovnoprávni obyvatelia Európy. S výnimkou niekoľkých vyvolených, ktorí vždy vedeli, vedia a budú vedieť, ako kedy v čom sa viezť. V mnohých európskych krajinách sa ľuďom otvárajú oči a znepokojení si kladú otázku, ako s takými nízkymi príjmami (pri európskych cenách a výdavkoch) vôbec dokážeme na Slovensku prežiť? Naše hodinové mzdy sú na posmech pomaly všetkým iným štátom v Európe. Stali sme sa zásobárňou lacnej pracovnej sily, montážnym teritóriom a revírom zisku nadnárodných korporácií. V prípade niektorých nadnárodných spoločností, najmä z Ázie, si nás doslova mýlia s kolóniou a uplatňujú tu otrokársky systém vykorisťovania. Napriek tomu všetkému, nech už sa stane čokoľvek, nech žije Európa. Európa nová, spravodlivá, rovnoprávna a rozumná!
Ivan BROŽÍK - Foto: archív