Európska únia: hľadanie uprostred kríz

thumbnail

Členstvo v Aliancii NATO nie je zárukou demokratického vývoja. Chladnokrvne a bez panikárenia sa musíme pozrieť skutočnosti priamo do očí, pretože je najvyšší čas zorientovať sa v krízach, ktorým Európska únia musí čeliť. Kým bratislavská politika a médiá sú zasypávané čoraz provinčnejšími škandálmi, Slovensko naliehavo musí  mať sily všestranne prispieť k formovaniu politík EÚ a NATO. Jednou z dlhodobých kríz je vzťah Európskej únie a Tureckej republiky.  Je to hlboko previazané so strategickými záujmami Severoatlantickej aliancie NATO a s akútnou dlhodobou krízou na Blízkom východe. Osobitne pokiaľ ide o Sýriu a masovú, mnohomiliónovú masu migrantov z tohto štátu. A súvisí to aj s hlbokou krízou vo vzťahoch k Ruskej federácii.

  • EURÓPSKE DVERE

Rozprava v plenárnom zasadaní Európskeho parlamentu v stredu 26. apríla so šéfkou diplomacie Európskej únie Federicou Mogheriniovou, diskusia v ten istý deň s komisárom pre rozšírenie Európskej únie Johannesom Hahnom, ako aj čudný formát tzv. mini plenárneho zasadania europarlamentu, ktoré zvolal predseda EP Antonio Tajani, nám nedali jasnú odpoveď ako ďalej. A ani jasnú odpoveď na to, ako postupovať takticky a ako strategicky.

Turecký prezident získava čoraz väčšiu moc. Smeruje k diktatúre?

Začnime rozširovaním Európskej únie. Európska únia nezatvára Turecku dvere, ale najnovší vývoj ju núti hľadať alternatívy vstupu do spoločenstva. Dokonca, ak nezmení Turecko svoje smerovanie, treba zastaviť prístupové rokovania. Lenže toto je z kategórie zbožných želaní. Všetko, čo sa v posledných dvoch rokoch v Turecku odohralo, je jednoznačné smerovanie k prezidentskému systému, kde je vlastne v jedných rukách sústredená všetka výkonná, zákonodarná, ako aj súdna moc. To všetko bolo schválené v referende 16. apríla s pomerom 51,4 percenta za a 48,6 percenta proti pri účasti 85 percent voličov.  Na základe toho Brusel povedal, že „výsledky samotného hlasovania počas referenda hlboko rozdelili Turecko a jeho občanov“. Celkovo ide o osemnásť ústavných zmien!  Európska komisia priznáva, že „výrazne rozširuje právomoci tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana“. A Benátska komisia označila zmeny „za nebezpečný krok späť pre tureckú demokraciu“.

  • VÝNIMOČNÝ STAV

Schválených dodatkov k tureckej ústave je osemnásť. Zmeny formulovali dve vládne strany: Spravodlivosť a rozvoj (AKP) a Národné hnutie (MHP) po tom, čo poslancov vlani zbavili imunity. To viedlo k množstvu obvinení proti najsilnejšej opozičnej strane, umožnilo im zatvárať jej poslancov. Ostatným vrátane vládnych strán predviedli pred očami, čo sa im môže stať. Zároveň sa to všetko odohrávalo v čase vyhlásenia mimoriadneho, výnimočného stavu. A aj referendum sa konalo v podmienkach výnimočného stavu.  Najvyššia volebná rada pritom pripustila, aby za platné hlasy boli uznané neopečiatkované obálky. Podľa opozície takýchto hlasov bolo jeden a pol milióna!

Europoslanci označili priebeh referenda za nespravodlivý a vyjadrili sklamanie nad spôsobom, ako prebehlo. Dnes je to málo, pretože nehovoria o tom, ako postupovala Únia, europarlament a eurokomisia v posledných povedzme piatich rokoch, aby podporili vtedy ešte mimoriadne nádejný demokratický proces v tejto strategicky významnej regionálnej mocnosti. Nikto nehovorí o tom, ako sme ako štáty EÚ prepojené s Alianciou NATO, ako sa navzájom tieto dve organizácie ovplyvňujú. Veď cieľom obrannej organizácie NATO je aj demokratický režim. V mene tohto sme tiahli do Afganistanu, Iraku... Zničili sme dnes už nejestvujúci štát Líbyu a v podstate aj Sýria je v stave, keď ako štát v predchádzajúcej podobe už zrejme nejestvuje. A pritom NATO poskytovalo Turecku principiálnu pomoc a prijímalo dôležité rozhodnutia na jeho podporu. Máme to chápať tak, že EÚ robila jedno a NATO druhé?  Dnes je teda zrejmé, že členstvo v Aliancii NATO nie je zárukou demokratického vývoja a dodržiavania tzv. európskych hodnôt. Prečo by sme sa mali domnievať, že dokážeme v Ukrajine to, čo sme nedosiahli v Turecku?

  • ZÁNIK DEMOKRACIE

Kto len trochu sledoval dianie v Turecku za posledné roky, videl proces zániku demokracie. Išiel ruka v ruke s pozíciou neskrývanej sily, ako Turecko prijímalo európske pripomienky či výhrady. Poučenie z krízového vývoja vo vzťahoch s Tureckom je mnohostranné. Ukazuje sa, že dlhoročné ťahanie medového motúza prijatia za člena EÚ a prijatia do bezbariérového schengenského systému platilo na malé štáty, ako je napríklad Slovensko, ale rovnaký meter Brusel veľmi chybne uplatnil proti Turecku, krajine ekonomicky a vojensky sa mohutne rozvíjajúcej. A v pomeroch Blízkeho východu vždy strategicky dôležitej. Európu mátal multikulturalizmus, ale na druhej strane mnohí boli a sú aj dnes presvedčení, že Turecko nikdy nemalo byť kandidátom a nikdy nesmie byť členom EÚ. Ako Európania sme nikdy nenašli riešenie, čo robiť s 80-miliónovým členským štátom, ktorého členstvo by úplne zmenilo EÚ. A presne tak nevieme nájsť riešenie vo vzťahoch s Ruskou federáciou – všade nechávame otvorené otázky prerásť do veľkej a ako vidno aj neriešiteľnej krízy.

Dušan D. KERNÝ – Foto: internet



Pridaj komentár