Experiment s československým národom sa nevydaril

thumbnail

INTERVIEW

S profesorom Róbertom LETZOM o storočí osudovosti slovenských dejín

  • V roku storočnice vzniku česko-slovenského štátu 1918, polstoročnice výročia vojenskej okupácie 1968 a štvrťstoročnice vzniku demokratickej Slovenskej republiky nemožno obísť autora troch kníh prvej edície Literárneho informačného centra Slovenské dejiny prof. Róberta LETZA. Jeho Slovenské dejiny  pokrývajú deje od roka 1914 až po rok 1993; dva diely už vyšli, tretí sa práve pripravuje. Boli sme zvedaví, v čom je pre historika toto „krátke“ 20. storočie najpozoruhodnejšie?

Zatiaľ čo 19. storočie sa zvykne nazývať dlhým, v protiklade k tomu sa 20. storočie zasa často hodnotí ako krátke. Vlastne až v 20. storočí sme žali to, čo bolo zasiate v 19. storočí. Všetky veľké izmové ideológie, ktoré sa v praxi skúšali v 20. storočí, sa zrodili v 19. storočí. Dvadsiate storočie sa vyznačovalo prudkou dynamikou a zmenami, ktoré sa odzrkadlili v ľudskej spoločnosti, v konaní jednotlivcov i štátov. Práve tento dynamizmus 20. storočia má príchuť akejsi osudovosti slovenských dejín. Pre slovenský národ znamenala prvá svetová vojna bolestnú skúsenosť, no na druhej strane veľa mužov vojakov bolo nútených opustiť svoje domovy a spoznávať cudzie krajiny, poradiť si s neočakávanými situáciami a najrôznejšími technologickými problémami. A slovenské ženy si za ten čas zvykali samy siať, orať aj žať, starať sa o gazdovstvá a v mestách zastávať pracovné pozície ako muži. V bolestiach prvej svetovej vojny sa rodila moderná slovenská spoločnosť. Pre mňa ako pre historika je na slovenských dejinách 20. storočia najpozoruhodnejšia skutočnosť, že Slováci prežili (ale ešte stále neprekonali!) všetky útrapy a pasce, využili všetky príležitosti, ktoré sa im naskytli. Viacerí historici sa preto zhodujú v tom, že 20. storočie je „slovenským storočím“.  V slovenských dejinách nebolo ani jedno obdobie úplne hviezdne a ideálne, ale aj tie malé medzery stačili na to, aby sme dorástli na suverénny politický národ. Môžeme v tom vidieť vlastnú vitalitu, náhodu, priaznivú súhru okolností, ale aj Božiu prozreteľnosť.

  • Dnes hovoríme o vzniku spoločného štátu s Čechmi – je to najvýstižnejší termín?

Spoločnou snahou predstaviteľov domáceho a zahraničného odboja bolo vytvoriť nový česko-slovenský štát. Pri svojom vzniku bol tento štát naozaj spoločný. Clevelandská (október 1915) a Pittsburská dohoda (máj 1918) sú dôkazmi, že sa uvažovalo aj o jeho vnútornom usporiadaní vzhľadom na rovnocennosť vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi. To, že Slovensko vchádza do nového štátu ako slabší partner, bolo jasné. Aj to bolo dôvodom, prečo sa naši krajania v zahraničí tak usilovali zabezpečiť jeho samosprávu. Namiesto autonómie a sľubovaného Švajčiarska sa však presadil centralistický model riadenia štátu. Síce na istý čas zabezpečil dôkladnejšiu kontrolu a výkon štátnej moci, no perspektívne štát umŕtvil, zbavil ho vnútornej dynamiky a  viedol k väčšiemu odcudzeniu Slovákov a národností.

  • Nerešpektovalo sa rovnocenné postavenie Slovákov?

Často boli považovaní za nespoľahlivých a v štáte si nemohli nájsť zodpovedajúce miesto. Slovensko sa stalo problematickým príveskom štátu, na území ktorého došlo k dramatickému poklesu priemyselnej výroby. Typická bola nezamestnanosť a vysťahovalectvo. Dôležité bolo, že Slovensko sa napriek tejto nepriaznivej situácii postupne modernizovalo a dostalo vlastné školstvo, inteligenciu a spolky, že slovenský život mohol slobodnejšie pulzovať. Prvá ČSR bola pokusom viacerých politikov vytvoriť etnicky jednotný československý národ. Toto presvedčenie existovalo aj pred vznikom ČSR. V praxi nového štátu sa ukázalo, že táto koncepcia nie je založená na rovnocennom vnímaní Čechov a Slovákov, aj keď mali byť vetvami jednotného národa, ale išlo skôr o úplné prispôsobenie a asimiláciu Slovákov. Experiment s československým národom sa nepodaril. Slováci sa neprestali cítiť osobitným národom.

  • Po sto rokoch od vzniku česko-slovenského štátu, aké je postavenie vtedajších menšín?
Profesor histórie R. Letz.

V prvej ČSR až tretina obyvateľov patrila k nejakej národnostnej menšine. Národnostné menšiny mali garantované práva na štátnej i medzinárodnej úrovni. Nepodarilo sa ich však dostatočne získať pre ideu štátu. Demokracia nebola v tom čase veľmi príťažlivá. Nemecko, Maďarsko a Poľsko mali v ČSR svoje menšiny a usilovali sa presadzovať svoje záujmy na úkor ČSR. Nemecká menšina musela opustiť v roku 1945 po stáročiach svoje sídla v Česku i na Slovensku. Bol to však medzinárodný problém. Po divokom vyháňaní ho riešila konferencia víťazných veľmocí v Postupime. Nemecké menšiny boli so súhlasom víťazov vojny odsunuté z obnovenej ČSR, Poľska, Maďarska a Juhoslávie. To, že maďarská menšina u nás ostala, je tiež medzinárodná otázka. Keby to záviselo iba od domácich českých a slovenských politikov, určite by ju popri reslovakizácii vyriešili. Do hry však vstúpili veľmoci a tie rozhodli, že maďarská menšina má ostať na mieste. Tak si dnes aj maďarská menšina môže na Slovensku pripomenúť historické udalosti z roku 1918.

  • Je slovenská historická veda dnes medzinárodne uznávaná? Ako vníma zahraničie posledné storočie našich dejín a aká je naša úloha v tom?

Slovenská historická veda medzinárodne uznávaná je. Samozrejme, závisí od našich inštitúcií, ako a čím sa v zahraničí reprezentujú, ako interpretujú slovenské dejiny a na aké témy kladú dôraz. Existujú viaceré medzinárodné spoločné komisie historikov, ktoré sú reálnou šancou zlepšiť poznanie o našej minulosti a naopak priblížiť minulosť iných národov. Nazdávam sa, že veľmi málo diel slovenských historikov je preložených do svetových jazykov. V tom by si slovenská historiografia mala brať príklad od maďarskej. Práve preklady diel našich historikov by výrazne zlepšili a objektivizovali poznanie slovenských dejín. Slovenská historiografia je vnímaná skôr v širšom stredoeurópskom kontexte. Niektoré témy, ako napríklad Slovenská republika z rokov 1939 – 1945 alebo osobnosti Jozef Tiso, Alexander Dubček či Gustáv Husák, sú témy, ktoré rezonujú.

Zhováral sa Dušan D. KERNÝ



Komentáre

  1. Dušan Juraj píše:

    Problém z dejinami Slovenska nastal na začiatku 19 storočia kde Uhorsko maďarský nacionalisti chceli stotožniť iba z Maďarskom , po vytvorení prvej ČSR už len český intelektuáli to dokončili, mazanie dejín slovákov vrátane systematického presunu existujúcej strojárskej výroby do Čiech , presun Čechov na Slovensko do všetkého čo bolo financované štátom čiže ešte aj výhybkár u železnice bol Čech. Žiadna podpora do IISV slovenskej kultúre . Po vojne systematické ničenie slovenskej inteligencie pod zámienkou "buržoázneho nacionalizmu" odovzdanie tretiny Slovenska v tom období Rusku , zámena Tatier a časti Spiša za Tešínsko nebyť Dubčeka a Husáka ktorí dokončili federatívne usporiadanie určite by sme nemohli bez násilia len za použitia práva oddeliť od Česka. Každý z našich susedov si upevňuje svoje národné povedomie investovaním do školstva , publikácie kníh , podpory tlače , čiže povedomia obyvateľstva . Čo investuje naša politická reprezentácia do zmienených oblastí , prípadne novozbohatlíci ???

    Pokiaľ sa nájde aj nejaká lastovička zo súkromného sektoru , hneď sa dehonestuje ich práca kým to vieme ,alebo tušíme...?

    Ironicky napísané dostatok " turčinov málo Turkov".