Strhujúci prejav ‒ pápež po vyše štvrťstoročí v europarlamente. Desať potleskov počas necelej hodiny príhovoru pápeža Františka k europoslancom v Bruseli je len vonkajší prejav na strhujúce slová hlavy rímskokatolíckej cirkvi do duše tejto euroinštitúcie. Tento nový europarlament prišlo na Slovensku voliť len trinásť percent oprávnených voličov v rámci celoeurópskeho trendu vzrastajúcej nedôvery občanov k európskym inštitúciám. Nárast nedôvery k Európe bol aj jedným z hlavným motívov pápežovho vystúpenia.
K prejavu, ktorý hlavné večerné spravodajstvo RTVS napriek prítomnosti vlastných korešpondentov v televízii i rozhlase odsunulo na neprvoradé miesto, sa preto budeme vracať.
■ AKTUÁLNE SLOVÁ
Pápežov prejav ukázal Bruselu, čo sa dá robiť a čo je nevyhnutné, aby Európa robila. Bol to síce politický prejav, ale ukázal aj nezmenšujúcu sa silu kresťanskej sociálnej náuky. Ukázal dôležitosť morálnej a duchovnej sily jednotlivca, národov a v konaní európskych inštitúcií. Bol to mimoriadne naliehavo aktuálny prejav o problémoch, ako je sociálna nerovnosť, chudoba, ľahostajnosť a netolerantnosť, prevaha moci technológie a byrokracie nad človekom. Mnohí Európania tak rozmýšľajú, ale zriedkakedy počujú. A z Bruselu to už vôbec nezaznieva. Pápež prehovoril do duše najmä europoslancom, ale vlastne aj mnohým katolíkom alebo ku kresťanskej viere sa hlásiacim ľudom.
■ CHOROBA SAMOTY
Dôstojnosť – to je to kľúčové slovo, konštatoval pápež v prejave, ktorý bol politickým manifestom a naliehavou výzvou, ak nie varovaním pred absolutizáciou techniky a pretechnizovanej európskej byrokracie. Úlohou európskych inštitúcií je „obnoviť nádej budúcnosti, odstrániť veľké myšlienkové vyprázdňovanie na Západe, skoncovať s kultúrou skartácie – t. j. ignorancie starých, chudobných či mladých, ktorí nemajú možnosť práce, ako aj potrieb migrantov. Treba skoncovať s „chorobou samoty takýchto ľudí“. Ekonomická kríza sa podľa pápeža dodnes neskončila a má „dramatický dosah, vyvolala stav, akoby Európa ustúpila pred presadzujúcou sa globalizáciou a tým, že technické a ekonomické otázky sa stavajú nad ľudskosť. Kultúra nekontrolovaného konzumizmu sa presadzuje na úkor drahocennosti ľudského života a ochrany krehkosti národov“.
■ VÝZVA NA DIALÓG
Pápež navrhol európskym inštitúciám otvorený, priamy a transparentný dialóg, pretože veľké myšlienkové vyprázdňovanie na Západe spôsobuje práve to, že sa zabúda na Boha a že sa duchovno nespája s ľudskou dôstojnosťou. Pápež poukázal o. i. na neprípustnosť toho, že jestvuje stále hlad, pritom sa vyhadzujú tony potravín, povedal, že treba skoncovať s pomermi postavenými na vykorigovaní človeka, a nie na ľudskej dôstojnosti. Zdôraznil osobitosti každého človeka, pripomenul previazanosť individuálnych práv jednotlivca s pomermi solidárnej spoločnosti, väzbu práv a zodpovednosti. Ľudské práva sú výsledkom dlhej cesty.
Pápež sa ukázal ako výnimočný európsky politik: nastala chvíľa, keď sa musíme vzdať myšlienky o Európe ako ustrašenej, slabnúcej a zostarnutej starej dámy, musíme si uvedomiť, ako globalizácia oslabuje demokraciu, podväzuje jej možnosť a naplno nadobudnúť vedomie vlastnej identity, dosiahnuť rasť európskeho sebavedomia a európskej identity a vytvoriť tak Európu, ktorá je oporou pre celé ľudstvo.
Výzva skoncovať s akousi ustrašenosťou Európy sa prejavila najsilnejšie na tej časti pápežovho prejavu, kde kritizoval prenasledovanie menšín, najmä kresťanských v dnešnom svete, kresťanov, ktorí sú vystavení barbarskému násiliu a brutálnym prejavom teroru, ktorým sa odrezávajú verejne hlavy – a to „ za hanebného mlčania“ mnohých a mocných. Pri slovách o hanebnom mlčaní – prvej takejto ostrej kritike z Vatikánu pred medzinárodným fórom – sa ozval najsilnejší z potleskov, ktorými europoslanci prerušovali pápežovo posolstvo. Dá sa povedať, že v tom bol kus sebakritického postoja – europarlament, ako aj európske mocnosti urobili toho pre záchranu kresťanov vystavených teroru buď veľmi málo, alebo konali až veľmi neskoro.
■ GLOBALIZÁCIA ĽAHOSTAJNOSTI
Pápež však v Bruseli siahol aj do inej boľavej rany eurobyrokracie – Stredozemné more sa mení na veľký cintorín, konštatoval, zomierajú tam tisíce migrantov a desaťtisíce sa dostávajú na kontinent bez toho, aby boli prijaté zákony. Tie by na jednej strane mali ochrániť európskeho občana, ale na druhej strane umožniť migrantom neupadnúť do chaosu a beznádeje. František apeloval prijať zásady migračnej politiky. Keby ju Brusel mal, iste by tieto pápežove slová neboli potrebné. To, že odzneli v čase talianskeho predsedníctva v európskych orgánoch, len ukazuje , aká nevyvážená je bruselská politika. Zrejme aj preto pápež zdôraznil potrebu vecného dialógu so štátmi, ktoré chcú byť členmi Európskej únie, pričom osobitne hovoril o balkánskych štátoch. Varoval „pred globalizáciou ľahostajnosti“, keďže v Stredozemnom mori už zahynulo, utopilo sa pri snahe dostať sa do Európy okolo tridsaťtisíc mužov, žien a detí.
■ LEKCIA Z VATIKÁNU
Mimoriadne boli v europarlamente – a zrejme aj v európskej verejnosti – prijaté slová o naliehavosti ekológie, výroby energií z alternatívnych zdrojov. „Nie sme pánmi zeme, sme jej opatrovateľmi, naša zem potrebuje ustavičnú pozornosť,“ naliehavo upozorňovala hlava rímskokatolíckej cirkvi v prejave, ktorého ústredným motívom bola dôstojnosť človeka. Prejav, ku ktorému sa budú iste veriaci, ale aj laici vracať, je a bude svojím spôsobom i vatikánskou lekciou bruselským inštitúciám nielen ako konať, ale aj pripomienkou, prečo vlastne vznikli a jestvujú a čo sa od nich očakáva. Nie je paradoxom, že to všetko si vypočuli práve od návštevníka z Vatikánu, od pápeža. V globálnom svete slabnúcej európskej demokracie ukázal pápež zmätenej Únii duchovnú silu, ako obnoviť skutočné európske hodnoty, v ktorých základoch sú – ako výslovne pripomenul pápež – aj hodnoty slovanské.
Dušan D. KERNÝ ‒ Foto-zdroj: giornaledicalabria.it - Ilustrácia: Ľunomír KOTRHA