Haagske finále procesu s  Mladičom

thumbnail

Nič nové pod slnkom – dejiny, ako takmer vždy, píšu víťazi.Vynesením rozsudku nad generálplukovníkom Vojska Republiky srbskej Ratkom Mladičom sa symbolicky ukončila jedna etapa histórie západného Balkánu. Doživotným trestom – zatiaľ neprávoplatným, lebo sa čaká odvolanie obhajoby – pre symbol srbského boja za prežitie srbského živlu v Bosne a Hercegovine zavŕšil Medzinárodný trestný tribunál v Haagu (ICTY) svoju politickú úlohu. Nebol to súd nad jednotlivcami, ako zvykneme počúvať, rozsudky nad vojenskými a politickými predstaviteľmi srbského národa totiž kriminalizujú srbské politické hnutie deväťdesiatych rokov 20. storočia en bloc.  Nemá zmysel opätovne poukazovať na zaujatosť súdu, ktorý svojimi rozsudkami kvantitatívne i kvalitatívne zameral svoju činnosť v maximálnej miere len proti jednej zúčastnenej strane konfliktu v úsilí dokázať jej zodpovednosť za rozpútanie vojny. Tribunál svoju podstatu demaskoval sám.

MOZAIKA ZAUJATOSTI

Veľa vyplávalo na povrch aj vďaka brilantnej obrane víťaza nad Haagom Vojislava Šešelja, ktorý odhalil praktiky súdu v angažovaní falošných svedkov, ktorí vypovedali v jeho prípade. Šešelj ich jedného po druhom usvedčil z klamstva. Hodnotu rozsudku Mladičovi devalvoval samotný tribunál, veď aká tu reč o medzinárodnej spravodlivosti, keď ten istý súd oslobodil generála Ante Gotovinu, Markača či obyčajných banditov typu Ramusha Haradinaja, alebo Nasera Oriča. Jednoducho nijaké prekvapenie sa neudialo, rozsudok nad Mladičom plne zapadá do mozaiky a logiky vývoja. Porazená strana konfliktu bola politickým tribunálom, zosnovaným víťazmi (NATO a najmä USA), odsúdená. Srbi boli definitívne zapísaní do dejín, ktoré píšu víťazi, ako najväčší vinníci konfliktu v Juhoslávii a boli podľa tejto logiky plnoprávne potrestaní. Tým sa automaticky aj všetky zločiny proti Srbom zmietli zo stola vrátane dvoch vojenských intervencií či agresií  NATO proti bosnianskym Srbom v roku 1995 a Srbsku v roku 1999!

Principiálnosť „medzinárodného spoločenstva“ (rozumej USA a EÚ)  v postoji voči Srbom a rozpadu Juhoslávie môžeme ilustrovať na aktuálnom príklade Katalánska. Ako by asi vyzeral vývoj v Španielsku, ak by západné veľmoci na čele s USA verejne podporili, resp. dopredu avizovali podporu katalánskemu vedeniu v jeho úsilí o vyhlásenie nezávislosti? Ako by reagoval Madrid v zúfalej snahe o udržanie územnej celistvosti? Koho by v tomto prípade čakali obžaloby pred trestnými tribunálmi? Koho by častoval západný mediálno-propagandistický  mainstream a jeho lokálne filiálky v satelitných štátoch (medziiným aj na Slovensku) prívlastkami ako mäsiar, vrah, diktátor atď.? A kto by bol v skutočnosti najviac zodpovedný za takýto vývoj? Na druhej strane, ako by vyzeral vývoj v Juhoslávii, ak by Západ podporil Belehrad tak, ako podporil Madrid v jeho pacifikácii katalánskeho separatizmu? Dve veľmi podobné situácie a dva odlišné prístupy toho istého „medzinárodného spoločenstva“. Toľko na margo západnej spravodlivosti prezentovanej Haagom.

ZASLEPENOŠŤ VÍŤAZOV

V jednom je však videnie víťazov krátkozraké – ako nás dejiny učia, dôsledky a dedičstvo žiadneho víťazstva netrvajú večne. Ich obdobie trvanlivosti je obmedzené časom životnosti samotného víťaza a pád jednej éry zvykne nasledovať aj koniec výkladu dejín, ktorý hegemón tejto éry kodifikoval ako jediný prípustný. S revíziou výkladu dejín dochádza aj k revízii dobre poplatných súdnych rozhodnutí.  Spomeňme si len, ako to dopadlo s komunistickým režimom alebo ak zájdeme ďalej do histórie, bližšie však k našej téme, pripomeňme situáciu z roku 1916, keď sa Rakúsko-Uhorsko cítilo víťazom nad Srbskom. V porazenom Srbsku zaviedli okupačnú správu, súdili a vešali, koho im napadlo. Už o dva roky na to však Srbsko stálo medzi víťazmi vojny a porazená podunajská monarchia sa váľala v prachu rozdupaná čižmami víťazov.

Nie je zámerom tohto článku rozoberať to, čo už rozoberali všetky možné médiá, ani vyvracať niečo či niečo zastávať. Nič sa nedá zmeniť na tom, že veliteľ hlavného štábu porazeného vojska generálplukovník Mladič bol odsúdený. Nič nemožno zmeniť na tom, že počas vojny v Bosne boli spáchané vojnové zločiny, medzi nimi aj zločin v Srebrenici, kde Srbi v odvete za Oričove vyvražďovanie v oblasti Podrinia vystrieľali zajatých moslimských mužov a chlapcov. Jediné, čo je sporné, je kvalifikácia vojnového zločinu v Srebrenici, účelovo označeného za genocídu, a počet obetí, resp. objektívne stanovenie, koľko obetí padlo v bojoch v úsilí o prerazenie srbského obkľúčenia a koľko bolo skutočne obetí zločinných popráv zajatcov. Jedno je isté, Ratko Mladič ako najvyšší veliteľ – veliteľ hlavného štábu – nesie formálnu zodpovednosť za pôsobenie svojich vojsk, rovnako ako  Ante Gotovina, ktorého však tribunál oslobodil. Priamu zodpovednosť v podobe priameho či materiálneho  dôkazu, potvrdzujúceho existenciu rozkazov Ratka Mladiča vyvražďovať bosnianskych moslimov, súd nikdy nepredložil.

POSUN K OBJEKTIVIZÁCII

Chceli by sme poukázať na iné v slovensko-jazyčných médiách nespomínané aspekty súdneho rozhodnutia. Uviedol ich v relácii srbskej súkromnej televízie TV Pink už spomínaný Vojislav Šešelj, ktorý vyzdvihol skutočnosť, že tak proces proti Radovanovi Karadžičovi, ako aj Ratkovi Mladičovi sa pre ich skrývanie uskutočnil až so značným odstupom času. Tento odstup v mnohých prípadoch nahral obrane, ktorá mala oveľa viac možností získať dôkazy na prospech obvinených, čím sa podarilo vyvrátiť aspoň časť obžaloby. To by však podľa neho v deväťdesiatych rokoch nebolo možné. Túto tézu doplnil Karadžičov advokát Goran Petronijevič, ktorý v relácii srbskej súkromnej televízie TV Happy povedal, že obrane sa v oboch prípadoch dokopy podarilo dokázať nepravdivosť päťdesiatich percent  antisrbskej propagandy, ktorá pripísala Srbom všetky možné zločiny. Spomenul pritom prípady od známeho útoku na sarajevskú tržnicu Markale, pripisovaného Srbom, lenže realizovaného moslimami, až po zrušenie obvinenia z genocídy v ďalších bosnianskych obciach (v Karadžičovom prípade v ôsmich, v Mladičovom už len šiestich). Ako následne dodal V. Šešelj najväčším úspechom je, že vďaka obhajobe musel Haag totálne odstúpiť od pôvodnej propagandistickej šablóny, podľa ktorej vedúci predstavitelia Srbska i bosnianskych Srbov plánovali vytvorenie veľkého Srbska prostredníctvom plošnej genocídy bosnianskych moslimov. Jediné, čo ostalo z tohto obvinenia, je prípad „lokálnej genocídy“ v prípade Srebrenice. A to je vzhľadom na okolnosti a charakter haagskeho tribunálu pomerne sľubný posun smerom k postupnej objektivizácii interpretácie vojny v Juhoslávii.

Martin JARINKOVIČ - Foto: internet



Pridaj komentár