Dobová optika dramatika Ibsena je natoľko nadčasová, že oslovuje aj dnes. Nórsky dramatik Henrik Ibsen, ktorý z rodného Osla odišiel žiť do Talianska, neskôr do Francúzska, nepatrí medzi autorov, čo sa usilovali získať si divákov ľúbivými, zábavnými príhodami. Jeho dramatika je drsná a vnímavému divákovi preniká pod kožu. V Hedde Gablerovej, ktorej inscenáciu teraz prináša dramaturgia Činohry SND v Bratislave, odhaľuje vnútro psychicky labilnej ženy, ktorá síce naoko pôsobí sebavedome, suverénne vydáva príkazy služobníctvu, komanduje aj priateľov, no len čo dôjde k náročnejšej situácii, ukáže sa jej zraniteľnosť. A tou je najmä nespokojnosť s manželským životom, neuhasiteľný smäd po vzrušení, najmä sexuálnom, túžba mať po boku muža, ktorý čosi znamená...
Hlavnej predstaviteľke Táni Pauhofovej sa s ľahkosťou darí prechádzať od podoby hrdej, jemnej ženskej bytosti do polohy morálne zvrhlej dračice, priam diabolsky zlej, striedajúcej rozmar, smerovanie k sebazničeniu až prejavy šialenstva. Režisér Roman Polák našiel vizuálny spôsob zobrazenia jej deviačných sklonov v chaotickom líčení ohnivo červeným rúžom vlastnej tváre aj tela, no i značenia objektov svojich sexuálnych chúťok. Zanecháva stopy nielen na vlastnom manželovi Jorgenovi, ale aj na milencovi Eilertovi i chlipnom doktorovi Brackovi.
Alexander Bárta v úlohe manžela Jorgena sa usiluje získať miesto profesora na univerzite sčasti pre vlastnú prestíž, no najmä preto, aby si šplhol v očiach svojej ctibažnej ženy Heddy. Povýšenie má na dosah ruky, ale objaví sa ďalší kandidát na profesúru. Vykľuje sa z neho nielen konkurent v práci, ale aj sok v láske. Eilert (v podaní Dana Heribana) je autor úspešnej knihy, ktorej pokračovanie by mu malo zabezpečiť kariérny postup. Lenže alkoholizmus, ktorého sa zbavil vďaka zaľúbenej a oddanej They (stvárňuje ju Monika Potokárová), po stretnutí s bývalou láskou Heddou ho znova opantá. Ibsen, znalec ľudských charakterov, skúša svoje postavy aj v tomto diele. Jorgen nájde na ceste rukopis knihy, ktorý potrundžený Eilert stratil. Ocitne sa pred dilemou – má rukopis kolegovi vrátiť a dopriať mu možnosť vyhrať konkurz na profesora, alebo rukopis zničiť a tak rivala odstaviť. Hedda dilemu vyrieši – rukopis spáli. Zničí nielen Eilertovo dielo, ale aj jeho samotného. Ponúkne mu zbraň svojho otca. Osobnosť labilnej Heddy sa síce na chvíľu posilní, no zlo, ktoré hlodá jej vnútro, ale aj prejavy navonok, zničia aj ju samotnú. Pomôže tomu aj doktor Brack, ktorého s racionálnou vypočítavosťou predstavuje Robert Roth. Keď Hedda ucíti, že prišla o vlastnú slobodu, ani očakávané dieťa jej nezabráni siahnuť si na život. Z tohto sveta odíde rovnakým spôsobom ako jej bývalý milenec, čo v konečnom dôsledku odhalí doktor Brack: „Hedda, k Eilertovi si mala bližšie, ako by si si myslela.“
Kritici v časoch vzniku Heddy Gablerovej, koncom 19. storočia, odsúdili toto dielo ako nemorálne, no zabudli na to, že Ibsen divákom nepredkladá typy „hrdinov“ pre ich pozitívne stránky, ale chce varovať pred takýmito charaktermi a negatívnymi reakciami, ktoré zhubne pôsobia na nich samotných i na svoje okolie. Hlučná, arogantná moderná hudba, ktorú navrhla Lucia Chuťková, jednak posúva dej do súčasnosti, no aj podčiarkuje surovosť, s akou sa v inscenácii stretávame. S dneškom korešpondujú aj kostýmy návrhára Petra Čaneckého a zaujímavá, dômyselne postavená scéna Pavla Boráka. Javisko predeľuje priesvitná stena, za ktorou diváci sledujú pokračovanie deja bez toho, aby bolo potrebné meniť kulisy. V prednom pláne je exteriér honosnej vily, za stenou pokračuje rozsiahla záhrada. Funkčný bazén na javisku môže symbolizovať istý priestor na očistu z reálnej špiny, ale aj z vnútorného zla, ktorého je v tomto predstavení v postavách viac než dosť.
Drámu Hedda Gablerová uvádza Slovenské národné divadlo na svojej scéne po dlhých rokoch. Prvý raz ju inscenovalo v roku 1929; je to však dielo silné, strhujúce a v terajšom výbornom obsadení spomenutých protagonistov, ktorých menoslov dopĺňa Zuzana Kocúriková v úlohe Jorgenovej tety i Anna Maľová ako slúžka, nenechá citlivých divákov ľahostajnými. Veď človek ako taký sa v podstate nemení. Závisť a túžba po povýšení sú dnes dokonca v móde, sexuálnych úchyliek je čoraz viac a sebazničujúcich pohnútok takisto pribúda. Kultivovaným spôsobom upozorňuje na zlo, na skazenosť, na sexuálnu zvrhlosť, ale aj na bagatelizovanie oddanosti a dobra. Ibsenova dobová optika je natoľko nadčasová, že oslovuje aj súčasníka. A varuje!
Anna SLÁVIKOVÁ – Foto: Robert Tapper - SND