Historik a archeológ Belo POLLA zostal sám sebou napriek zlobe čias

thumbnail

OSOBNOSTI  SLOVENSKA

Vnášal svetlo do temráv a hlbín stredoveku. Historik, archeológ a archivár PhDr. Belo POLLA, DrSc., narodil sa 12. apríla 1917 v Humennom, zomrel 16. augusta 2000 v Bratislave, pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine. Po matke pochádzal z rodiny hrnčiara,  jeho otcom bol taliansky prisťahovalec ‒  murár a kamenár. V rodisku vychodil päť tried ľudovej školy a jednu triedu meštianskej školy. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Michalovciach. Po celý život rád spomínal na učiteľa Štefana Hlaváča, ktorý bol vôbec prvým slovenským stredoškolským profesorom na tamojšom gymnáziu. Hlaváč, tento „drotár zhrdzavených duší“ ‒ ktorý sa takto ako kňaz a profesor predstavil aj michalovským gymnazistom ‒ stal sa dospievajúcemu Belovi prvoradým životným vzorom. A v tomto gymnaziálnom semeništi slovenskej inteligencie spomedzi Zemplínčanov i budúcemu kardinálovi Tomkovi, nádejnému umelcovi Klimčákovi aj plejáde ďalších osobností, ktoré spodobovali tváre a duše slovenského národa v 20. storočí.

PRÍKLAD OSOBNOSTÍ

Počas vysokoškolských štúdií na univerzite v Bratislave ľudskú i odbornú osobnosť Bela Pollu dotvárali univerzitní profesori Daniel Rapant – tvorca modernej slovenskej vedy, historik Branislav Varsík a archivár Alexander Húščava. Akoby rozprávkové sudičky mu predurčili, aby v živote vždy zostal sám sebou. Napriek všetkej zlobe čias i proti nej. Neprekvapuje, že Belo Polla na sebe príliš často znášal ľudský osud svojich vzorov.

Od roku 1937 študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte, už o rok sa stal členom Matice slovenskej. Onedlho mu práve v matičnom zborníku vyšla jeho vedecká prvotina. Politické myslenie si obrusoval v spoločenských debatách a na verejných podujatiach študentov –  obyvateľov legendárneho internátu Svoradov. So svojimi bývalými spolužiakmi nechýbal pri zárodkoch Rodiny a podzemnej cirkvi. S nimi prežíval odpor pri okyptení internátu o kaplnku a premenovanie internátu na „Nešporák“. Už čoskoro okúsil na vlastnej koži prvé represálie režimu – a rovnako ako jeho životné vzory – aj nasledujúce desaťročia „sivých čias komunizmu“.

DÁTA ZO ŽIVOTOPISU

1937 – 1941: štúdium na univerzite v Bratislave

1942 – 1944: pracovník Archívu Ministerstva vnútra v Bratislave

1944 – 1945: profesor slovenčiny a dejepisu na Učiteľskej akadémii v Bratislave

1945 – 1948: pracovník Historického odboru Matice slovenskej v Martine

1948 – 1950: archivár v Oblastnej pobočke Poľnohospodárskeho archívu v Košiciach

1950 – 1953: politický väzeň, neskôr mzdový účtovník

1953 – 1957: pracovník Štátneho archeologického ústavu v Nitre, pobočka Košice

1957 – 1960: vedúci historicko-archeologického oddelenia SAV v Nitre

1961 – 1986: vedecký pracovník historicko-archeologického oddelenia Slovenského národného múzea v Bratislave

1989 – 2000: člen Historického odboru Matice slovenskej

■ Z CELY K VYKOPÁVKAM

Belo Polla po skončení vysokoškolského štúdia sa zameriaval na odborný výskum národnostnej otázky v Uhorsku v období 18. storočia. V poslednom vojnovom roku začal pracovať v Matici slovenskej. Už po ročnom pobyte v Turčianskom Svätom Martine bol promovaný za doktora filozofie. V Matici sa ako redaktor podieľal na vydávaní Zborníka Historického odboru Matice slovenskej a Spisov Historického odboru Matice slovenskej. Lenže v roku 1948 – hneď na začiatku februárovej „revolučnej čistky“ v Matici ho takzvaný akčný výbor prepustil zo zamestnania. Našiel si prácu až v košickej pobočke Poľnohospodárskeho archívu. Od začiatku päťdesiatych rokov viackrát sa ocitol v rukách vyšetrovateľov. Najprv bol za svoje názory uväznený v Leopoldove, odtiaľ ho určili do pracovných táborov v Handlovej a Nitre. Po prepustení z väzenských táborov sa začal venovať archeológii s dôrazom na novú vedeckú špecializáciu – historickú archeológiu.  Zvliekal zo seba dresy politického väzňa aj účtovníka, aby s nádejou a odborným predsavzatím nastúpil do pobočky štátneho archeologického ústavu v Košiciach. Kládol základy historickej archeológie na Slovensku. Veril, že „archeologickú lopatu a kladivko mi azda nik nebude závidieť“.

Akurát v deň pohrebu prezidenta republiky Zápotockého sa opäť raz „z minúty na minútu“ sťahoval. Tentoraz z košického archívu do nitrianskeho archeologického ústavu. Také to boli časy. Aj v Nitre musel odolávať ďalšie dva-tri roky, kým sa – aj na jeho prekvapenie – neocitol na dva a pol desaťročia v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave pri redaktorskej odbornej činnosti, no najmä pri sústavnej archeologickej práci.

PRAJNOSŤ SUDIČIEK

Odborne pripravenému a zdatnému odvážlivcovi, ako ukázali nasledujúce desaťročia, aj sudičky doprajú. Vydal sa na nijako neprebádanú cestu do nánosov času, na chodníky v podzemí zatajeného stredoveku horného Uhorska. Na cestu do zeme, ktorá je – hovorieval – ako kniha a ktorú môžeš otvoriť iba raz. „Ak ju zle prečítaš, po tebe jej múdrosť a pamäť už nikto nerozlúšti.“ Také bolo aj Pollovo archeologické motto. Jemu podriadil svoje odborné a najmä praktické metodické postupy. Belo Polla najradšej pracoval v teréne a o výskumoch hovoril so zaujatím. Dosiaľ to potvrdzujú jeho mladší kolegovia a bývalí študenti histórie a archeológie. Miloval v zemi ukryté tajomstvá.  Ich odhaľovanie na území východného Slovenska mu naplnilo profesijný život. Nevyhýbal sa ani iným archeologickým lokalitám. S kolegami bádal, obnažoval a nachádzal ukryté poklady minulosti aj v lokalitách Bratislavského hradu a Devína. Napriek útrapám a prekážkam čias v osobnom živote venoval sa archeológii hornouhorského stredoveku, peru a odbornej publicite vykopávok, aj ich popularizovaniu vyše štyridsať plodných rokov.

SLOVENSKÝ SCHLIEMANN...

Ako dlhoročný sused, Belov mladší priateľ a tiež historik a novinár neraz som siahal po pere, aby som si poznamenal jeho bystré myšlienky, odvážne názory, ale i životné skúsenosti. Sem-tam som ho podpichoval, že je slovenský Schliemann... Raz žartom, inokedy vykonštruovanou tézou som ho pobádal do debát. Povedzme, čím je pre Grékov a svet antika, pre nás sú takým obdobím časy od Samovej ríše po Moháč...

„Práve to je obdobie tunajšieho stredoveku. V komplikovaných podmienkach sa tu formovali dejiny Uhorska, a teda i naše. Archeologické výsledky bádania spod zeme a historické pamiatky na nej, sú toho svedectvom. A keď si použil prirovnanie k Schliemannovi, nuž o našich schliemannovcoch je môj 517-stránkový rukopis, ktorý vyšiel ako štrnásty zväzok Spisov Historického odboru Matice slovenskej,“ odvetil mi pred takmer dvadsiatimi rokmi pri debate po novoročnom vinši...

■ FINTY NA CENZOROV

Inokedy som ho podpichoval dosť provokatívne, len aby vypovedal viac o peripetiách bádateľov stredoveku a ich „povinnej dani“ všadeprítomnej ideológii. Priznal, že boli a sú mnohé, ba pridal aj svoj príbeh.

„V Krásnej nad Hornádom sme vykopali tretí najstarší benediktínsky kláštor na Slovensku. Hoci kláštor musel vypadnúť z názvu monografie o výskume, cenzori boli natoľko nedôslední, že na prebale ani na obale knihy si nevšimli vyobrazenú rekonštrukciu kláštora.“ Belo Polla nebol nijaký zatrpknutý suchár, smial sa aj pri odpovedi na inú moju novinársky všetečnú otázku, tentoraz na konto jeho kolegov v Ríme, keď som naznačil, že pred koncom 20. storočia dostali zadanie objaviť hrob s pozostatkami sv. Petra: „Nájdu ho, si mladší, vydrž a dočkáš sa!“ Veril systematickému archeologickému prieskumu v teréne. Nehľadal poklady ani prekvapenia. A predsa stalo sa aj jemu, že ho zavolal rozrušený majster J. Liptovský zo stavby základov budúceho bratislavského mosta, aby okamžite prišiel...

„Chlapi v sonde ma čakali s objaveným zlatým pokladom – dukátmi, reťazou..., to všetko našli vo výskumnej sonde pod pivničnou haldou uhlia!“

No vedel byť aj sebakritický. Ako bol v prípade svojho omylu pri výskume kežmarského hradu, keď sa priznal: „Neposúdil som správne konfiguráciu terénu nad železničnou traťou. Všetkých nás z omylu vyviedol živel. Na šťastie pre nás po búrke prišla veľká voda, a ajhľa! Ona obnažila spod zeme archeologickým výskumom neobjavené zvyšky starobylých múrov Kostola sv. Michala, okolo ktorého popri osadách Svätého Kríža a Svätej Alžbety sa rozprestierala aj niekdajšia tretia zo stredovekých osád.

Pracovať mohol. Ale iba tam, kde sa dalo a pre iných bolo priďaleko. S pričinením a pomocou archeológov Jána Pástora a Dr. Anton Točíka sa dostal k archeologickému výskumu na východnom Slovensku.

„V prikázaných Košiciach som sa zaúčal priamo v teréne ako pracovník novozriadeného výskumného pracoviska Archeologického ústavu SAV. Najprv v lokalite Streda nad Bodrogom, neskôr už samostatne v lokalitách Zalužany a Kežmarok, napokon v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach.“

Všade tam B. Polla spoluvytváral a spod zeme „vykopával“ vtedy ešte na Slovensku nejestvujúci odbor stredovekej historickej archeológie. Pri začiatkoch bol sám, hoci nikdy netvrdil že ako vojak v poli. Nesťažoval sa, veď vyrastali popri ňom desiatky mladších. A postupne nasledovali stredoveké Hrabušice-Zelená hura, zaniknutá osada Miloj v katastri obce Spišský Hrušov, no aj lokality Banská Štiavnica-Staré mesto a v spolupráci s ďalšími Bratislavský hrad, Bratislava – západné Podhradie a ďalšie.

Na sklonku kariéry B. Pollu vyšla v redakcii Beaty Egyházy-Jurovskej osobná bibliografia jeho pôvodných odborných prác z histórie a archeológie, autorka mu zapísala viac ako štyristo záznamov.

Keď kmeťovský vek ani zdravie už nedovoľovali Pollovi venovať sa archeológii v teréne a zmenili sa aj spoločenské pomery, opäť sa venoval dobrovoľnej činnosti vo výbore a v Historickom odbore Matice slovenskej, ako aj aktivitám v kruhu starých zahraničných priateľov na prospech novému slovenskému životu.

„My starí ľudia nemáme sa pchať do funkcií, ani zavadzať v zamestnaní,“ hovorieval polovážne. Venoval sa spracovaniu dejín archeologického bádania na Slovensku. Ako v desaťročiach predtým do konca života zostával sám sebou: „Nie, nechceme byť takí, akí bývali voči nám iní, niet miesta ani na reči o akejsi pomste, no máme právo a povinnosť poznať vlastnú dejinnú kalváriu,“ vyznal sa mi Belo Polla pri jednom z dávnejších rozhovorov v jeho bratislavskom panelákovom bytíku.

  • ●●

V objavenej korešpondencii Imricha Kružliaka bol aj tento pozdrav k Pollovým osemdesiatinám z roku 1997: „Boli sme kameňom, na ktorom sa stavia aj terajšia naša štátna prítomnosť. Hanbím sa, čo naváľala história na našu ťažkú dobu... Belko náš, statočný a verný druh, vyslovujem Ti vďaku za vernosť ideálom, ktoré prežili zlobu doby a prežijú aj krivenie pravdy. Nezviedli nás hrozby, nezlákali lákadlá, nezastrašia ani hlasy tých, čo nemajú odvahu poznať pravdu a slúžiť pravde.“

  • ●●

PhDr. Belo Polla, DrSc., sa dožil viacerých verejných uznaní. Nespyšnel, vážil si všetky – tie od Matice, aj čestné občianstvo rodného mesta. Vzhľadom na významné zásluhy pri znovuzískaní národnej slobody Slovákov ako štátotvorného národa a obnovení slovenskej štátnej samostatnosti, zvrchovanosti, rovnoprávnosti a medzinárodnoprávnej subjektivity výbory Združení slovenskej inteligencie a Rada osobností mu udelili  čestnú poctu Za zásluhy o slovenský národ a jeho štát in memoriam. Táto čestná pocta patrí tým, ktorí sa nielen zaslúžili, ale nezlyhali odborne ani morálne a neskompromitovali dobré meno slovenského národa, ani ináč nepoškodili záujmy  jeho štátu.

 

Stanislav VANČO ‒ Foto: archív autora a Emil SEMANCO