ROZHOVOR TÝŽDŇA
Ústav na mapovanie doby neslobody prežíva krízu. Prvým predsedom Správnej rady Ústavu pamäti národa bol Ján Langoš. Po jeho smrti zvolila Národná rada SR do čela ústavu Ivana A. Petranského. Aj keď niektoré výsledky vedecko-výskumného bádania jeho pracovníkov často vyvolávali polemiku, nikto nespochybnil odbornú úroveň ústavu. Vypracoval sa na druhé centrum výskumu moderných slovenských dejín. Isté pnutia nastali po voľbe nového predsedu Správnej rady ÚPN Ondreja Krajňáka. O aktuálnom stave v ÚPN, ale aj o jeho poslaní a stave spoločnosti dvadsaťpäť rokov po nežnej revolúcii sa zhovárame s členom Správnej rady ÚPN Ivanom A. PETRANSKÝM.
- Na existenciu Ústavu pamäti národa (ÚPN) má laická i odborná verejnosť rozličné názory. Pripomeňme si, čo vyvolalo jeho vznik a aké je jeho poslanie.
Nežná revolúcia, ktorá znamenala pád komunistického režimu, nastolila tiež potrebu nejakým spôsobom sa s týmto režimom vyrovnať. Okrem mnohých zákonov, usilujúcich sa naprávať krivdy spôsobené bývalým režimom, sa čoraz nástojčivejšie objavovala potreba vytvoriť inštitúciu, ktorá by sa zaoberala zločinmi komunistického režimu, jeho represívnymi štruktúrami. Napokon bol v roku 2002 prijatý zákon o pamäti národa, na základe ktorého vznikol ÚPN. V podstate sa vychádzalo z poľského Ústavu národnej pamäti, ktorý náplňou svojej činnosti i názvom inšpiroval založenie Ústavu pamäti národa.
- Ústav sa však nezaoberá iba rokmi, keď na Slovensku bol nastolený komunistický režim.
Presadila sa alternatíva stanoviť ako predmet skúmania ÚPN celé obdobie rokov 1939 až 1989, ktoré sa označilo ako doba neslobody.
- Čím je táto etapa špecifická?
Ústav sa síce zaoberá všetkými aspektmi obdobia neslobody, ale prioritne kladie dôraz na osobité problémy, ako sú perzekúcie občanov, činnosť represívnych zložiek, zločiny nacizmu a komunizmu.
- Ústav prevzal zväzky Štátnej bezpečnosti, o ktorých sú pochybnosti, lebo nie sú úplné. Je potom spravodlivé sa nimi zaoberať?
Zákon stanovil ústavu dva základné ciele: zaoberať sa obdobím neslobody a sprístupniť verejnosti materiály bývalých bezpečnostných zložiek, v podstate Štátnej bezpečnosti. Keďže do vzniku ÚPN sa tieto materiály nachádzali najmä v Slovenskej informačnej službe a na ministerstve vnútra, boli verejnosti neprístupné. A to vyvolávalo naozaj veľké problémy. Kolovali rôzne neoverené informácie, zoznamy, často sa tieto utajené dokumenty stávali prostriedkom vydierania a podobne. A preto si myslím, že otvorenie archívov, sprístupnenie týchto materiálov verejnosti bolo veľmi dôležité. V konečnom dôsledku sa podobným spôsobom postupovalo vo väčšine krajín, ktoré zažili komunistický režim. Je nevyhnutné narábať s nimi ako s akýmikoľvek inými archívnymi dokumentmi. Čiže ich podrobovať vonkajšej aj vnútornej kritike, zaoberať sa ich obsahom, analyzovať ho, posudzovať, ktoré informácie sú pravdivé a ktoré nie. Toto je bežná práca každého historika.
- Teda zväzky Štátnej bezpečnosti ÚPN ešte stále vyhodnocuje?
Samozrejme, ústav sa venuje nielen sprístupňovaniu dokumentov, ale aj vedeckému spracovaniu informácií, ktoré sú v nich obsiahnuté. No je pravda, že prevzaté materiály ŠtB nie sú úplné. Súvisí to s ich masívnou skartáciou, ktorá prebehla ešte na konci roku 1989. Mnohé zväzky jednoducho neexistujú. Zachovali sa registračné protokoly, a tie poskytujú informácie o zaregistrovaných zväzkoch spolu s menami ľudí, na ktorých boli vedené, s popisom kategórie, v akej boli evidovaní. Problém je v tom, že toto je informácia registratúrneho charakteru a v prípade, že sa nezachoval samotný zväzok, vieme len veľmi málo o tom, čo vlastne evidovaný človek robil. Čiastočne sa to dá rekonštruovať pomocou iných materiálov ŠtB, ale celú pravdu sa v týchto prípadoch nedozvieme. Ale aj zachované zväzky podávajú len časť obrazu skutočnosti. V podstate je to pohľad z jednej strany. Zákon však umožňuje dotknutým osobám vyjadriť ich stanovisko a priložiť ho k spisu.
- Urobili to niektorí?
Boli aj také prípady.
- Vláda Ivety Radičovej pripravovala zmenu zákona, čo vyvolalo diskusiu o nezávislosti historického bádania. Pociťovali ste nejaké usmerňovanie zo strany politikov počas svojho pôsobenia na čele ústavu?
Nejaké pokusy ovplyvňovať činnosť ÚPN boli, ale ja som sa tým nezaoberal. Môžem spomenúť plánovanú konferenciu v roku 2007 o KGB a jej spolupráci s tajnými políciami komunistických štátov, ktorá vyvolala určitú odozvu zo strany slovenských politikov. Objavili sa pokusy dosiahnuť, aby sme túto konferenciu zrušili. Vraj by to mohlo poškodiť vzťahy s Ruskom. Podpredseda vlády Dušan Čaplovič dokonca stiahol prísľub záštity nad konferenciou. Samozrejme, že sme ju uskutočnili, lebo takýmto tlakom nie je možné vyhovieť. Myslím si však, že ústav je stále zaujímavý v politickom zápase, lebo v dokumentoch ŠtB figurujú mená verejne činných osôb. Ale všetky sú verejnosti prístupné už desať rokov, takže nejaké zásadné odhalenia sa už očakávať nedajú.
- Politickí väzni komunizmu poukazujú na fakt, že sudcovia, ktorí ich súdili, sú dodnes v justícii. Napríklad Štefan Minárik. Majú s ním skúsenosti viacerí, napríklad v roku 1985 ako sudca Najvyššieho súdu SSR zvýšil novinárovi Mariánovi Dudinskému trest na desať rokov za údajný trestný čin vyzvedačstva. A v roku 2006 sa ako generálny riaditeľ Sekcie trestného práva rezortu spravodlivosti objavil po boku ministerky Lucie Žitňanskej na konferencii o pomoci obetiam trestných činov, na ktorej aj vystúpil. Ako sa teda súdnictvo vyrovnalo s komunistickou minulosťou? Máte o tom nejaké informácie?
Toto súvisí so stavom súdnictva. Áno, v podstate kontinuálne prešlo z minulého do súčasného režimu bez nejakej očisty. Tá sa neudiala, tak sa objavujú takéto prípady. Dokonca sa stalo, že ten istý sudca, ktorý dotyčného za komunizmu odsúdil, ho neskôr aj rehabilitoval. Sú to niekedy smutné paradoxy.
- Váš nástupca vo funkcii predsedu Správnej rady ÚPN Ondrej Krajňák pracoval v ústave aj počas vášho vedenia. V čom ste si nerozumeli, že po jeho nástupe do vedenia ústavu ste sa stali nežiaducim pracovníkom?
Pravdepodobne to súviselo s tým, že som ako člen správnej rady otvorene kritizoval praktiky a spôsob, akým pán Krajňák vedie ústav. Považujem to za akúsi jeho pomstu voči mne.
- Terčom útokov je aj ďalší mladý historik v ÚPN Martin Lacko. Evidentne nemá konformné názory na obdobie rokov prvej Slovenskej republiky a SNP s názormi historikov, ktorí sa stali akýmisi oficiálnymi hovorcami slovenských dejín. Čo si myslíte o nedotknuteľnosti tohto historického monolitu, ktorý vytvorili a pokračuje, ako keby ani 17. november nebol?
Tak ako sme hovorili o súdnictve, podobným spôsobom sa s dedičstvom komunistického režimu „vyrovnala“ aj slovenská historiografia. Jednoducho po roku 1989 v nej nenastala nijaká očista a ľudia, ktorí sa za komunistického režimu venovali výskumu aj tohto obdobia, pričom sa vyslovene podieľali na falšovaní slovenských dejín, sa bez problémov začlenili do ďalšieho života historickej obce. Často je tam potom paradoxná situácia, že autor, ktorý roky vychvaľoval komunistický režim, sa zo dňa na deň stal jeho zásadným kritikom a mapuje zločiny komunizmu.
Obdobie prvej Slovenskej republiky je veľmi citlivá téma, ktorá výrazne rezonuje v spoločnosti. Viac ako vecné argumenty v nej prevládajú emócie. Keď je veda založená na emóciách, a nie na postupoch vedeckej práce, vždy ju to deformuje. Emocionálny prístup k tejto téme je badateľný v spoločnosti, v médiách a v mnohých prípadoch brzdí historikov v slobodnom výskume. Spomenuli ste kolegu Lacka. Počas tohto leta sa naozaj proti nemu vyvolala obrovská, úplne neopodstatnená hystéria. Tým chcem povedať, že historici, ktorí sa usilujú hľadieť na toto obdobie nezaujato, sú pod veľkým tlakom mainstreamovej časti historickej obce, médií, a, bohužiaľ, už aj ÚPN. Namiesto toho, aby sa ústav zastal doktora Lacka, ktorý sa absolútne ničoho nesprávneho nedopustil, ešte sa pridal k týmto médiám a prostredníctvom hovorcu poskytol vyjadrenie, že pán Lacko by mal prehodnotiť svoje pôsobenie v ÚPN. To považujem za neprijateľné.
- Vy ste síce z ústavu odišli, ale ďalej v ňom pôsobíte ako člen správnej rady. Jej predseda Ondrej Krajňák sa sťažuje, že mu správna rada bráni presadiť zmeny, ktoré považuje za nevyhnutné na efektívne riadenie ústavu. Dokonca sa súdi s ústavom. Ako to vidíte?
Treba zdôrazniť, že postupy pána Krajňáka sa stali natoľko neúnosnými, že vyvolali spoločnú kritickú reakciu všetkých členov správnej i dozornej rady. Nie je pravda, že by pán Krajňák nemohol efektívne riadiť ústav. Platia tie isté stanovy, ktoré platili počas môjho vedenia. Problém je skôr v tom, že súčasný predseda nerešpektuje stanovy, uznesenia správnej rady ani stanoviská dozornej rady. V rozpore so stanovami vymenúva a odvoláva riaditeľov sekcií. Dnes sekcie ÚPN riadia ľudia, ktorých neschválila správna rada, hoci je to podľa stanov nevyhnutné, teda je tam protiprávny stav. Naozaj alarmujúce je však to, čo skonštatovala Správna rada ÚPN, že Krajňák dostal ÚPN do stavu úplného rozvratu. Neakceptuje nijaké iné názory, všetko berie ako útok na svoju osobu, odmieta diskusiu a vystupuje autoritatívne. Ak si niektorý zo zamestnancov dovolí odmietnuť protiprávne konanie, je prepustený (ako riaditeľ sekcie dokumentácie, ktorý v ÚPN pracoval od založenia). Pán Krajňák ústav vnútorne rozbil, zamestnancov rozdelil na dve skupiny. Časť, ktorá mu vyjadruje obdiv, podpisuje petície na jeho podporu, je privilegovaná, a tí ostatní sú v nemilosti. Jedni sa tešia zo zvyšovania platov, druhí sú terčom zastrašovania. Ba objavilo sa aj šikanovanie, ktorým sa zaoberala dozorná rada.
- Ako sa to prejavuje na činnosti ÚPN?
Vidno už zreteľný úpadok odbornej úrovne ústavu. Objavujú sa úplne neprípustné veci, ako napríklad cenzúra v časopise Pamäť národa, kde už rozhodujúce slovo pri posudzovaní článkov nemá redakčná rada, ale ľudia blízki Krajňákovi. Napriek tomu, že vôbec nemajú historické vzdelanie, cenzorským perom zasahujú aj do už schváleného obsahu časopisu. Uvediem konkrétny príklad. V Pamäti národa mal byť publikovaný rozhovor redaktora časopisu s pátrom Šebastiánom Labom. Príspevok bol schválený redakčnou radou a keď už bolo číslo v tlačiarni, padlo rozhodnutie vypustiť z neho celú pasáž, kde sa páter Labo kriticky vyjadril o niektorých činoch pánov Jukla a Krčméryho. Bez vedomia autorov, redakcie a redakčnej rady bola táto časť zo zalomeného časopisu odstránená. Okrem toho, v ústave sa stratila akákoľvek odvaha otvárať kontroverzné témy, ktoré by mohli vyvolať polemiku, diskusiu, prípadne nejakú negatívnu reakciu v tlači. Prvou otázkou predsedu je, čo na to povie tlač. Videli sme to v prípade, keď mala byť udelená cena ÚPN Františkovi Vnukovi, ktorého odporučila komisia. Tesne predtým sa objavil článok v médiách a pán Krajňák počas noci zmenil názor a odmietol cenu odovzdať. ÚPN bol vybudovaný práve preto, aby otváral témy, ktoré môžu vyvolať kritiku, a hovoril o veciach, o ktorých možno iní nehovoria. Na to ale pán Krajňák nemá odvahu a riadi sa heslom – len nikoho nedráždiť.
- Je to smutné, že sa do čela ústavu, o ktorom sa Ján Čarnogurský veľmi pochvalne vyjadril, že sa mu za krátky čas podarilo vypracovať na druhé centrum výskumu moderných slovenských dejín, dostal človek, ktorý túto prácu znehodnocuje. Aké sú teda skutočné zámery aktuálneho predsedu s ústavom?
Obávam sa, že situácia, ktorú správna rada označila za stav úplného rozkladu, by mohla viesť k takým extrémnym krokom, ako je zrušenie ústavu. To by mi bolo veľmi ľúto. ÚPN nevznikol ako inštitúcia, ktorú bude úplne neobmedzeným spôsobom riadiť jeden človek. Práve preto sa vytvorili jeho orgány s istými kompetenciami. Nemali by stáť proti sebe, ale hľadať spoločné riešenia. Ak predseda tvrdí, že nemá možnosť realizovať svoje predstavy, tak to je len zdôvodňovanie jeho vlastných zlyhaní.
- Patríte ku generácii mladých historikov s interpretáciou dejín Slovenska, na akú sme neboli zvyknutí. V čom vidíte problém nedorozumenia medzi generáciami historikov? A ako to má verejnosť vnímať?
V súčasnosti nevidíme delenie historikov výlučne na generačnom princípe. Nastal jednoducho stav, že starí historici si vychovali svojich nástupcov, ktorí v určitej obmenenej podobe často pokračujú v ich diele. Samozrejme, aj medzi mladými historikmi či historikmi strednej generácie sa nájdu takí, ktorí sa radšej prispôsobia. Je to vždy jednoduchšie a do istej miery z existenčného hľadiska aj pochopiteľné. Existuje však významná časť historikov, ktorí napriek problémom dokážu naďalej otvorene vyjadrovať svoje postoje a slobodne prezentovať výsledky vedeckého výskumu. Aj napriek riziku, že môžu vyvolať kontroverzné reakcie.
- V minulosti ste pracovali v Matici slovenskej. Aké to bolo pre vás obdobie?
V Matici som pracoval veľmi krátko, od roku 2006 do roku 2007 v Slovenskom historickom ústave. A bola to práve Matica, ktorá ma navrhla do funkcie predsedu Správnej rady ÚPN. S Maticou slovenskou som aj naďalej v spojení, som členom výboru jej historického odboru.
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: archív SNN