J. REZNÍK: Matica je najdemokratickejšia inštitúcia

thumbnail

Jaroslav REZNÍK, básnik, prozaik, dramatik, propagátor literatúry a matičiar. Život Jaroslava Rezníka je osudovo zviazaný s literatúrou. Narodil sa 6. apríla 1942 v Ružomberku a po maturite študoval odbor slovenský a ruský jazyk na Pedagogickom inštitúte v Martine, neskôr muzeológiu na Univerzite T. G. Masaryka v Brne. Po štúdiách a vojenčine začal pracovať v Literárno-múzejnom oddelení Matice slovenskej v Martine, odkiaľ pre svoje občianske postoje k roku 1968 musel nútene odísť. Neskôr bol pracovníkom Slovenskej literárnej agentúry, v januári v roku 1990 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov, zastával funkciu šéfredaktora Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov aj denníka Slovenská republika. Jaroslav Rezník je osobitým básnikom a invenčným prozaikom, autorom populárnych kníh pre deti, ale najmä neúnavným propagátorom a organizátorom života slovenskej literatúry.

  • Vo svojej knihe Túry do literatúry neraz prezrádzate na našich spisovateľov rôzne beťárstva. Bola tá staršia generácia spisovateľská bohémskejšia? Alebo to bolo dané dobou a aj tým, že viac sa stretávali či už v slávnych kaviarňach, vo viechach alebo v už neexistujúcom Klube spisovateľov?

Staršia spisovateľská generácia, popri ktorej som vyrastal, a dnešná staršia spisovateľská generácia, ktorej som súčasťou, možno ani nebola bohémskejšia, ale v každom prípade bola kultivovanejšia. Asi to bolo tým, že v duchu celého vývinu slovenskej literatúry a všetkých generácií jej tvorcov si uvedomovala spoločenské poslanie literatúry. A v rovnakej miere aj jej politické poslanie. Nie v zmysle podielu na politickej moci, ale v zmysle vybojovania základných potrieb existencie slovenského národa, s cieľom jeho prežitia v politicky sa stále scvrkávajúcej Európe. Je zrejmé, že v informačne nedonosenej dobe potreba priameho spoločenského stretávania sa v pohostinských zariadeniach alebo v umeleckých kluboch bola naliehavejšia ako dnes. No neboli to len skupinové spoločenské stretnutia,  ale keď bola doba neúprosná, dokázali zorganizovať aj Kongres slovenských spisovateľov.

reznik_2Na druhej strane je paradoxné, že čím viac a čím rýchlejšie môžeme dostávať informácie, tým sme si odcudzenejší. Je to dané ani nie tak dobou, ale spoločenským zriadením, v ktorom nám prichodí žiť. Kapitalizmus je výsostne individualistický spoločenský systém – zachráň sa, kto môžeš, presaď sa, ako len chceš, trhni si, čo sa dá. No a pri absolutizácii trhových mechanizmov nadobúda obludné rozmery. Dnes už vieme, že trhové mechanizmy sú dobré, dynamické až agresívne v procesoch výroby. Tam, kde výsledkom pracovného úsilia je materiálny atribút – od chleba až po autá. No chráňboh, keď ich vpustíme do nemateriálnej sféry. A nám sa to stalo. Trhové mechanizmy sú zhubným nádorom v zdravotníctve, v sociálnej oblasti, v školstve i kultúre a v literárnej kultúre zvlášť. No a naša súčasná literatúra na to vôbec nereaguje. O medzinárodných súvislostiach ani nehovoriac. A tak aj knihy, ktoré sú alebo aspoň by mali byť nosičom umeleckej literatúry, stali sa tovarom ako všetko ostatné. A sú aj podchvostovým produktom zábavného priemyslu. Uniká im spoločenský zmysel a význam literatúry. Troška nerozumiem vašej poznámke o zaniknutom Klube spisovateľov. Klub existuje. Je síce v rekonvalescencii, ale odstrániť ho sa nepodarilo ani takému kalibru, ako je ženský rozkrok. Verím, že čoskoro dostane svoju pôvodnú podobu. Len keby naša justícia nebola taká ťarbavá, čím v podtexte myslím aj rovinu skorumpovanosti.

  • Pracovali ste koncom šesťdesiatych rokov v Matici slovenskej, odkiaľ ste pre nesúhlasné postoje k udalostiam spojeným s okupáciou vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 museli odísť. Čo pre vás znamená Matica slovenská, matičné hnutie?

Na podobne formulovanú otázku som už odpovedal viackrát a mám obavy, že sa budem opakovať. Ale aspoň tézovito. Matica slovenská pre mňa znamená najdemokratickejšiu inštitúciu v slovenských dejinách. Je to lakmusový papierik stupňa demokratizácie našej spoločnosti. Všimnime si: vždy, keď zavial vánok demokracie, význam Matice prudko vzrástol. Keď prišlo zatmenie totality, Matica upadala do nemilosti. A poviem aj toto: uhorská vláda, ak chcete – Maďari, v roku 1875 nezrušila Maticu primárne preto, že bola slovenská. Zrušila ju najmä preto, že bola demokratická, fungovala na tom najdemokratickejšom princípe, aký bol v tej dobe možný. A preto, ak by som mal uplatniť „matičné kritérium“ stupňa demokratizácie našej spoločnosti, nie som si celkom istý jej demokratickosťou. Vo svojej predstave Matice slovenskej mám aj iný jej model, a to najmä od roku, keď bol prijatý posledný zákon o Matici a došlo k rabovaniu jej zbierkotvorných pracovísk. Pracovisko Slovenskej národnej knižnice so svojimi fondmi sa osamostatnilo tak ako desaťročia predtým Národné múzeum, Národná galéria, viaceré vedecké ústavy SAV a iné. Prečo a akým právom prešli však pod jurisdikciu SNK literárny archív, literárne múzeum, biografický ústav a dokonca aj Národný cintorín? Je to jasný zámer postupnej likvidácie Matice. Kultúrna inštitúcia bez zbierkových fondov je totiž veľmi zraniteľná a ľahko zrušiteľná. A o to asi ide. Tá správna a zapamätateľná Matica stála vždy na dvoch pilieroch – na odborných a vedeckých ústavoch a na členskom hnutí. V bývalom režime chýbal pilier matičného hnutia, dnes chýba pilier vedeckých a odborných ústavov. A má to siahodlhý dosah aj na literárnu kultúru. Nikto sa koncepčne nestará o pozostalosť odchádzajúcich spisovateľov, o jej permanentné spracovávanie a sprístupňovanie. SNK má totiž iné priority.

  • Dosť veľkú časť vašej tvorby, za ktorú ste získali aj ocenenia, tvorí tvorba pre deti. Pre niektorých laikov zdanlivo menej náročný žáner literatúry, pre nás, čo sa literatúre venujeme, ide doslova o skúšobný kameň, ktorý preverí schopnosť tvorcu čarovať so slovom. Ako ste sa k literatúre pre deti dostali? Máte v tomto žánri recept na úspech?

Ešte v hlbokom detstve a chlapčenskom veku som si vysníval, že raz by som chcel napísať knižku pre deti. Farebne ilustrovanú a knihársky pekne spracovanú v tvrdej väzbe. Nadchýnal som sa najmä knižkami Jozefa Cígera Hronského – od Smelého zajka až po Sokoliara Tomáša, a veršovanými rozprávkami Ľudmily Podjavorinskej, ale aj knižkami dnes nie celkom známych autorov, ako boli Ján Balko a jeho List od Lipky či Martin Hranko a jeho Ježkovci. No a o Ondrejovových dobrodružných knihách a Zbojníckej mladosti ani nehovorím. Že ten čas nastal, mi pripomenulo mojich päť vnúčat – dve dievčatá a traja chlapci. A tak postupne od veršíkov a rozprávok v Slniečku či v Zorničke vznikli moje knižky básničiek a rozprávok pre deti, dokonca aj kniha poviedok o detstve M. R. Štefánika Oči plné oblohy. Tou podstatnou skutočnosťou však bol stav súčasnej literatúry pre deti, ktorú im v prekladoch a často v gýčovej obrázkovej úprave ponúkame zo západných kultúr, i literatúru našich súčasných dosť povrchných napodobňovateľov a šimpanzujúcich napodobňovateliek   tohto typu literatúry pre deti. Celá plejáda našich skvelých autorov a autoriek pre deti a mládež – od Ľudmily Podjavorinskej až po Vinca Šikulu, akoby nám bola naraz málo a za nič nestála. Akoby jej literárno-umelecké výdobytky súčasným autorom nemali čo povedať.

  • Pre popularizáciu a zviditeľňovanie slovenskej literatúry ste urobili riadny kus práce. Od spomínanej knihy Túry do literatúry – Po literárnych stopách Slovenska cez niekoľko ročníkov Slovenského literárneho kalendára, básnické antológie či ďalšie počiny. Na konci deväťdesiatych rokov a v nasledujúcom desaťročí ako keby sa spisovateľ na Slovensku tak trochu vytratil z mediálneho prostredia a nahradili ho rôzne takzvané „celebrity“. Lepší sa podľa vás situácia? Prípadne, vracia sa pôvodná tvorba do hľadáčika masmédií?

RezníkNa túto tému chcem vystúpiť na blížiacom sa medzinárodnom Kongrese slovenských spisovateľov koncom septembra v Trenčianskych Tepliciach. Preto len stručne. Sociálny status súčasného slovenského spisovateľa je nulový. Už nie je ani na dne, ale zahrabaný pod ním. Pomaly za tridsať rokov od novembra 1989 sa ešte nenašla vláda, ktorá by sa zaoberala situáciou v kultúre, o literárnej kultúre ani nehovoriac.

So slovenskou literatúrou nebude dobre, dokiaľ sa jej autorom nevráti spoločenská vážnosť ako ľuďom, ktorí boli tvorcami našich národných i kultúrnych dejín. Nie je predsa možné, aby nás daňový úrad donekonečna viedol v rubrike „živnostník“ a podľa toho sa k nám tak aj správal.  Podobnú skúsenosť majú autori aj s vydavateľmi. Pre nich je autor textu na poslednom mieste. Len pre ilustráciu: viete si predstaviť situáciu, že medzi spisovateľom (autorom textu) a jazykovým redaktorom je rozdiel iba päťdesiat eur? Konkrétne: jazykový redaktor – stopäťdesiat eur a autor – dvesto eur. No a to sa prejavuje aj v našich médiách. Spisovatelia ich nezaujímajú, lebo napísať o diele spisovateľa čo len krátku poznámku si vyžaduje knihu aspoň prelistovať a na to ani kultúrni publicisti nemajú čas.

  • Keď už som spomenul zviditeľňovanie našej literatúry. Ako je na tom s prekladmi? Aké sú vaše skúsenosti s prekladmi tvorby?

Dávno sú preč časy, keď sa slovenská literatúra programovo propagovala v zahraničí. Prakticky všetka, ktorá prešla domácim ideovým sitom. Ako vedúci informačno-propagačného oddelenia Slovenskej literárnej agentúry (LITA) v Bratislave bol som pri tom a  koncepčne som toto oddelenie vybudoval. Nielenže sa hľadali rôzne formy propagácie slovenskej literatúry v zahraničí, ale dokázali sme pripraviť aj antológie.  Celkom prirodzene sa to prejavilo na vydaní prekladov diel našich autorov v zahraničí. Najmä v socialistických krajinách, ale dosť bolo aj „západných výnimiek“. O každom vydaní nášho autora v zahraničí som písaval poznámky do novín, najčastejšie do Ľudu, Večerníka, Slovenských pohľadov a neskôr to vďačne zobralo aj Nové slovo. Ako je to dnes, neviem, nesledujem to. Viem len toľko, že preklad knihy býva dosť často osobnou záležitosťou spriateleného prekladateľa a autora. Mne vyšli výbery z poézie v samostatných knihách po srbsky a po macedónsky. Po macedónsky v Skopje mi vyšla aj kniha biografických poviedok Prelúdium es dur. To všetko má na svedomí macedónsky slovakista Stojan Lekoski, ktorý  preložil a zaslúžil sa o vydanie už vyše päťdesiatich epických, básnických i dramatických diel slovenských autorov a ktorého ešte stále nevieme dostatočne doceniť a oceniť. Okrem uvedených samostatných kníh mi v antológiách alebo v literárnych časopisoch vyšli ukážky z básnickej tvorby po rusky, bielorusky, ukrajinsky, bulharsky, poľsky, macedónsky, gruzínsky, srbsky, anglicky a nemecky.

  • Každý spisovateľ primárne píše pre čitateľa, vedie s ním takpovediac myslený dialóg. Ale predsa väčšinu tvorcov poteší uznanie, najmä keď je udelené od odborníkov. Ktoré zo svojich ocenení si vážite najviac a prečo?

Najviac si vážim tieto tri ocenenia za literárnu tvorbu: hlavná cena Literárneho fondu  za  dielo Túry do literatúry za rok 2001 (udelená na jar 2002), Cena Spolku slovenských spisovateľov za básnické dielo (udelená v roku 2014) a Cena Spolku slovenských spisovateľov v žánri literatúry pre deti za dielo Slnečný budíček – Literárne hádanky (udelená v tomto roku.)

Na záver mi nedá nespomenúť tri ocenenia, ktoré sa (nielen v mojom prípade) až tak veľmi nespomínajú, no ich pripomenutie vždy vo mne vyvoláva hlboké dojatie. Som čestný občan obce Lisková, mesta Ružomberok a mesta Martin.

Zhováral sa: Maroš M. BANČEJ – Foto: Emil SEMANCO, TASR



Pridaj komentár