- Slovensko malo zostať českou provinciou. Ján BUDAJ bol jedným z hlavným protagonistov Nežnej revolúcie v roku 1989, na základe ktorej sa slovenská a česká spoločnosť vysporiadala s komunitiským režimom bez jediného výstrelu, bez násilia. Túto revolúciu dosiaľ uznávajú európske elity ako príklad mierumilovného porazenia totality. Nikdy však – a hlavne v čase – revolúcii nebolo vždy všetko optimálne. Aj Ján BUDAJ si spomína a analzuje ako nová česká elita od počiatkov potláčala národné práva Slovákov.
- Ako sa s odstupom času pozeráte na novembrové udalosti, ktoré znamenali zmenu režimu?
Tunajší komunisti boli dosadení okupantmi. Keď stratili ich ochranu, nemali budúcnosť. Problémom bolo, že ako vlastizradcovia a suroví potláčatelia slobody vlastného obyvateľstva sa tak báli akejkoľvek zmeny, že si vôbec nedokázali predstaviť dialóg či kompromis s opozíciou. Preto padli pod tlakom našich demonštrácií a generálneho štrajku. Na páde totalitného režimu sovietskeho typu sa zúčastnila alebo s ním súhlasila drvivá väčšina obyvateľstva. Nežná revolúcia nevytvorila významnejšie skupiny reakcie, ktoré by spriadali odvetu. V tom tkvel jej najväčší úspech.
- Proti komunistickej strane sa vytvorili hnutia Občianske fórum v Česku a Verejnosť proti násiliu na Slovensku...
Vzhľadom na kapituláciu KSČ sa približne od polovice decembra 1989 už neodohrával mocenský boj medzi revolučnými hnutiami a komunistami, ale začal sa medzi novými demokratmi navzájom. Aktivitu malo OF, ktorému išlo o udržanie centrálnej moci, a tiež o pohltenie sesterskej organizácie na Slovensku, ktorej autonómna politika vzbudzovala obavy. Napríklad už tým, že v prvom politickom programe dala VPN jasne najavo, že mieni sfunkčniť slovenské politické inštitúcie. Keď som písal požiadavku na vytvorenie skutočného parlamentu slovenského národa, obracal som sa na centrum moci. No už onedlho som spoznal, že každá požiadavka na decentralizáciu moci bude vnímaná nepriateľsky a dokonca kriminalizovaná ako dôkaz slovenského nacionalizmu.
- Prečo?
Novým českým elitám sa prílišnou zdala byť aj formálna a asymetrická federácia, ktorá ostala po Husákovi. Chceli jej dať podobu unitárneho štátu z čias Beneša. Pre mňa bol návrat k unitarizmu neprijateľný. Od januára 1990, keď sa do čela štátu postavil Václav Havel, začal tlak mocenského centra na udržanie kontroly nad provinciou naberať na vehemencii. Konflikty a nedôvera medzi slovenskou a pražskou elitou sa neskončili ani po tom, keď ma odstránili z čela hnutia VPN. Ukončilo ich až rozdelenie ČSFR.
- Akú rolu v tom zohrala národná otázka?
Ponovembrové udalosti neboli iba bojom o nastolenie slobody a demokracie. Ten sa predsa odohrával najmä počas štyridsiatich rokov neslobody. Nastolením „slovenskej otázky“ sa začala posledná kapitola vyše storočných sporov o slovenské sebaurčenie. Po roku 1989 sa tie spory neviedli iba s Prahou, ale aj vo vnútri kultúrnej aj politickej slovenskej komunity. Hádam aj preto bol ich priebeh (od 1990 do 1993) taký bolestivý a z hľadiska zvolených nástrojov aj mimoriadne špinavý. Dodnes nám nesmierne chýba poctivý historiografický výskum. Po údajnom nežnom rozvode medzi politikmi prevážil pohodlný a aj utilitárny postoj, že čo si už budeme vyčítať, hlavne že všetko dobre dopadlo. A historici, u nás tradične politicky poslušní, to tiež nechali tak. Ale bez pravdy o vzniku samostatného štátu sa nedajú pochopiť ani nasledujúce kapitoly slovenského politického príbehu.
- Myslíte si, že je ešte potrebné venovať pozornosť obdobiu komunizmu a jeho obetiam?
Obete komunizmu boli novým politikom, spravidla zaradeným v komunistickom režime, na ťarchu. V lepšom prípade im pripomínali ich neodvahu. Niektorým aj osobné zlyhania či doslova účasť na zločinoch. Aký asi mohol mať vzťah k obetiam komunizmu povedzme obľúbenec Havla a hlava federálnej vlády v období 1989 ‒ 1992 Marián Čalfa? Za totality bol autorom obuškového zákona a ako predstaviteľ komunistickej strany a člen vlády niesol spoluzodpovednosť za výčiny režimu voči Charte aj tajnej cirkvi, proti demonštrantom napríklad počas „Palachovho týždňa“, aj počas zásahu na Národnej triede v Prahe. Ale zatiaľ čo jeho hviezda po nežnej revolúcii prudko stúpala, politickí väzni mohli nových politikov iba ponížene prosiť o pozornosť...
- Komunizmus bol porazený, no napriek tomu víťazmi transformácie sú najmä predstavitelia bývalého režimu. Prečo?
Lebo sa zachovala právna aj personálna kontinuita moci. Začalo sa to v decembri 1989, keď sa české OF náhle zrieklo revolučnej paradigmy. Prax komunistickej moci už nebola kriminalizovateľná. Skvele o tom píše český historik J. Suka v knižke Labyrintem revoluce. Aj keď neskôr boli prijaté zákony o zločinnosti komunistického režimu, nebol v nich ani riadok o zodpovednosti osôb ‒ zločincov režimu. Bolo to skôr komické, ako odrazu všetci odsudzovali bývalý režim, ešte aj vedúci predstavitelia komunistickej strany! Ako môže byť KSČ súčasne zločinnou aj legálnou politickou silou? Ako môžu byť dôstojníci ŠtB razom „nástrojom odsúdeniahodného režimu, ktorý potláčal ľudské a občianske práva“, a zároveň tí istí dôstojníci ŠtB vystupujú ako hodnoverní svedkovia v súdnych konaniach, v ktorých nimi prenasledovaní kňazi či disidenti si bránia svoju česť? Ako je možné, že bez odsúdenia, ba bez obvinenia obišiel vlastizradný Vasil Biľak? Prečo neprišiel ani len o nelegálne nadobudnutú vilu? Absurdnosť za absurdnosťou... Dodnes sú u nás dôstojníci ŠtB honorovaní vysokými dôchodkami aj s výsluhovými doplatkami za hodnosť aj za roky odslúžené pri potláčaní slobody a demokracie! Ale politickí väzni z Jáchymova majú iba ak žobračenky alebo, žiaľ, už iba náhrobné kamene. Áno, venujme sa obdobiu komunizmu aj jeho obetiam, ale nie falošne. Ak sa mienime aj ďalších dvadsaťpäť rokov iba takto „vyrovnávať s minulosťou“, potom to radšej nechajme.
- Splnil nový režim vaše očakávania?
Naše pomery dnes nie sú a ani nemôžu byť iné, než aké vytvorili nami zvolení poslanci. Tí formovali vlády, súdne aj kontrolné inštitúcie, dohliadali na tajné služby aj na sociálnu politiku a hospodárenie štátu. Ťažko sa nám priznáva spoluzodpovednosť, keď systém nesplnil naše očakávania. Poriadok s nepoctivými alebo zlodejskými politikmi môžeme urobiť iba my voliči, nikto zvonka nám s tým nepomôže. Aj to je dôsledok našej slobody a zvrchovanosti. Prežili sme dvadsaťpäť rokov v slobode, mieri a z toho už vyše dvadsať rokov vo vlastnom demokratickom štáte. To je veľká vec. O takom niečom nemohli naši predkovia na Slovensku ani len snívať. No na budovaní republiky je ešte veľmi veľa práce.
Zhovárala sa Eva ZELENAYOVÁ ‒ Foto: internet