Ján PODMANICKÝ delí svoj čas medzi písanie a politiku

thumbnail

Ján PODMANICKÝ vyštudoval Rímskokatolícku cyrilometodskú bohosloveckú fakultu UK a neskôr fakultu práva.  Od roku 2003 je starostom obce Stará Bystrica, od roku 2006 poslancom Národnej rady Slovenskej republiky. Knižne debutoval monografiou Stará Bystrica a okolie (1998, s O. Dubovickým). Nasledovali knihy Povesti rieky Kysuca (2000), Za oponou kysuckých dejín (2002), Kysucké povesti (2002) a tohto roku prepracované druhé vydanie Kysuckých povestí vo Vydavateľstve Matice slovenskej.

  • Pred vyše dvoma rokmi ste v jednom z rozhovorov povedali: „Cítim však potrebu opäť sa vrátiť k literárnej tvorbe.“ Podarilo sa vám naplniť toto predsavzatie? Je kniha Kysucké povesti výsledkom tohto návratu k literatúre?

Priznám sa že len čiastočne. Vzhľadom na moje pracovné povinnosti sa mi darí písať len cez zimné mesiace. V minulom roku vyšla veľká reedícia knihy Stará Bystrica a okolie, v tomto roku Kysucké povesti, vo finále je aj kniha pre turistov o Bystrickej doline na Kysuciach, v ktorej žijem. Chcem sa však vrátiť najmä k umeleckej literatúre a na to sa vyžaduje najmä pokoj – no ten teraz nemám. Postupne sa však k nemu prepracúvam.

  • Povesti sú mimoriadne zaujímavý literárny žáner. Jednak svojou zakotvenosťou v kultúrnom dedičstve nášho ľudu, jednak tým, že približujú a často aj vysvetľujú rôzne skryté súvislosti či už v miestopise, zvykoch či zvláštnostiach jednotlivých regiónov Slovenska. Čo vás osobne na tomto žánri najviac priťahuje?

Povesti sú čarovné, lebo veľmi zaujímavým spôsobom dopĺňajú oficiálne dejiny. Ja som sa k nim vlastne aj prepracoval pri tom, ako som spolupracoval na knihe o dejinách mojej obce Stará Bystrica. Objavili sme vtedy množstvo materiálov, ktoré nemali celkom jednoznačný historický charakter, ale zaujímavým spôsobom históriu dokresľovali: či už išlo o vysvetlenie pôvodu niektorých názvov, či iná interpretácia historickej udalosti alebo udalosť vzťahujúca sa k nejakému zaujímavému miestu. Tieto podklady som si odložil, neskôr doplnil a literárne spracoval do podoby  povestí.

  • Spomenuli sme kultúrne dedičstvo. To je pevne späté s našou kresťanskou tradíciou, lenže európsky trend smeruje k multikultúrnym a sekularizovaným postojom. Sú vôbec v dnešnej digitálnej dobe národné tradície na niečo dobré?

V súčasnosti sú ešte potrebnejšie ako v minulosti. Ľudia v tomto strašnom informačnom zmätku nevyhnutne začnú skôr či neskôr hľadať svoje korene, múdrosť predkov, ticho prírody, nádherné priestory  kresťanstva a vlastných tradícií. Každá akcia vyvoláva reakciu. A tak aj táto pojašená doba začne tlačiť na ľudí, aby sa vrátili k osvedčeným princípom. Ak chcú nájsť ľudia pokoj mysle a srdca, musia vypnúť televízor, odpojiť internet a nájsť si čas na seba. Poznám mnohých, ktorí to už celkom plánovite robia a nachádzajú v tom sami seba. A to je priestor pre dobrú literatúru, umenie, vieru a v neposlednom rade pre Boha.

  • Keď už sme v úvode spomínali povesti, ktoré patria do ľudovej slovesnosti, prečo sa vymýšľajú rôzne ekonomické viac či menej funkčné modely, keď sme tu na Slovensku už dávno mali rozprávku O troch grošoch?

V tomto úplne s vami súhlasím. Dobre to vidieť povedzme na dôchodkovom systéme. Pred Bismarckom zabezpečovala dôchodkový systém veľká rodina. Platil princíp troch grošov: tak ako sa rodičia postarali o svoje deti, potom sa deti postarali o svojich rodičov. Fungovala tak medzigeneračná solidarita, budovali sa rodinné väzby. Bismarck chcel tento systém zlepšiť a postupne sa zaviedlo dôchodkové poistenie, na základe ktorého si mali dôchodcovia ešte prilepšiť tým, že si budú na dôchodok odkladať počas života formou poistenia. Ale tento nápad mal len doplniť už fungujúci systém troch grošov. Bohužiaľ, postupne systém troch grošov odumrel a zostal nám tu len poistný dôchodok. Inými slovami, dnes akoby sme starostlivosť o seniorov nechávali len na štát. Ale kde sú vlastné deti? Situácia je však oveľa vážnejšia, lebo vymierame, a tak je v ohrození aj poistný dôchodkový systém. Jediným riešením je vrátiť sa k viacdetným rodinám.

  • Prirodzeným protipólom komerčnej kultúry by mali byť verejnoprávne médiá. Aký máte pocit z ich smerovania za ostatných pár rokov a kde sú podľa vás ešte rezervy, čo sa ich zástoja týka?

To je na dlhú debatu. Hoci musím uznať, že verejnoprávne médiá sa z hľadiska profesionalizácie posunuli za ostatné roky ďalej, mne osobne chýbajú formáty, ktoré by viac podporovali národného ducha. Vznikli síce relácie, ako napríklad Zem spieva alebo Milujem Slovensko, ktoré z tohto pohľadu môžem hodnotiť pozitívne, chýba mi však viac kvalitných, ale najmä objektívnych dokumentov o našej histórii, o našich velikánoch. Toto je priestor pre verejnoprávne médiá.

  • Neláka vás ako autora do budúcnosti próza zo súčasnosti, napríklad z politického prostredia, keďže máte skúsenosti nielen z parlamentnou, ale aj s komunálnou politikou?

Na tieto témy sa veľmi teším. Odkladám si na to poznámky a podklady, a keď príde čas, budem písať.

Zhováral sa Maroš M. BANČEJ – Foto: autor



Pridaj komentár