Šport sa končí tam, kde sa z neho stáva biznis
- Niekdajší slovenský futbalista a neskôr tréner, v súčasnosti poslanec NR SR Dušan Galis mi nedávno povedal vetu z nadtitulku tohto článku. Myslel to nepochybne úprimne. Niekdajší profesionálny pracovník v oblasti športu, a predovšetkým futbalu Mikuláš BOJKO toho povedal v nasledujúcom rozhovore oveľa viac.
Viete, nie všetko, čo bolo „kedysi“, bolo zlé. A my sa to už pomaly aj hanbíme povedať. Lebo teraz je moderné to „staré“ odsudzovať, a to súčasné „zvelebovať“. Kedysi – a to zas nebolo až tak dávno, sa napríklad mladé futbalové talenty rodili na sídliskách alebo dedinských trávnikoch. Dnes je to predovšetkým vec ekonomickej sily a osobných ambícií rodičov. V športe už nie je prvoradý talent prípadného začiatočníka, ale peniaze, ktoré môže na svoju „zábavku“ vydať.
- Ste čestným členom Bratislavského futbalového zväzu. Na jeho internetových stránkach je živo, ale v skutočnosti...
Dnes už nemáme útvary talentovanej športovej mládeže, vynikajúci systém ich organizácie a finančného zabezpečenia, ktorý nám celý svet závidel. Navyše, búrame štadióny a športové zariadenia, nové však nevyrastajú. A pokiaľ ide o to porovnávanie – v akciách „Z“ sa vybudovalo množstvo futbalových štadiónov, telocviční, športových areálov – porovnajte to s tým, čo sa deje s telovýchovou dnes, a musíte zosmutnieť.
Miki, ako znie vaša prezývka, si nikdy nedával pred ústa servítku. Život vás naučil hovoriť, čo si myslíte.
Viete, do Bratislavy som kedysi prišiel ako sirota... Ale k vašej otázke. Ako môže bez zmeny už dlhé roky fungovať štruktúra športovo-telovýchovných zväzov u nás? Parazituje na rozpočte štátu, na daniach občanov. Finančné dotácie sú neprehľadné, vo viacerých prípadoch rozdeľované podľa hesla: „bližšia košeľa ako kabát“. A finančné škandály, ktoré sa tiahnu v systéme nášho športu – veď sme toho všetci svedkami.
- Roky voláte po prijatí zákona o telesnej výchove, ale ako keby ste hrach na stenu hádzali. Máme síce zákon o telesnej kultúre, ale veľa sa v ňom človek nedočíta.
Takýto zákon by mal byť jednoznačný a záväzný pre všetky subjekty, ktoré zabezpečujú šport na Slovensku, a to jednotlivo. Cez takýto zákon by však mala byť jednoznačne stanovená zodpovednosť funkcionárov. Zákon by mal zamedziť zákulisné boje o dotácie, boje o popredné riadiace, a teda aj dobre platené funkcie. Športové organizácie by mali vstúpiť výraznejšie do pripomienkového konania viacerých zákonov, ktoré napríklad komplikujú život telovýchovným jednotám. Mám na mysli daňové zákony, zákon o účtovníctve, zákon o sponzoringu a podobne.
- S Bratislavským futbalovým zväzom máte úzke kontakty, v podstate ešte nie ste na „zaslúženom odpočinku“.
S pánom predsedom Jánošíkom si rozumieme a spolupracujeme. Stále je na čom pracovať. Možno pred desiatimi rokmi som pre jeden denník povedal: „Problémom číslo jeden je financovanie futbalu vôbec, neochota súkromných firiem podporovať tento šport. V Bratislave, ale aj v jej okolí je veľkým problémom majetkovo-právne usporiadanie zariadení klubov a oddielov, nedostatočná údržba štadiónov, zmrazenie investičnej výstavby.“ Máte pocit, že toto je teraz už časovo neaktuálne?
- Nie, určite nemám. A čo tak zabŕdnuť aj medzi funkcionárov v športe? Na prvý pohľad sú mnohí z nich „ekonomicky za vodou“, ale o športoch, v čele ktorých ako funkcionári stoja, ide skôr o opačné tendencie.
Kvalite funkcionárskeho aktívu by sa mala skutočne venovať oveľa väčšia pozornosť. Obmena funkcionárov v kluboch je veľká a príčin je tiež veľa.
- Verejne ste upozornili aj na to, že už krátko po významných politicko-spoločenských premenách sa v športe v Česko-Slovensku a na Slovensku urobilo veľa chýb.
V roku 1989 sa hodnoty, ktoré dosiahlo Slovensko v telovýchove, veľakrát dobre fungujúce a efektívne formy práce – napríklad s telovýchovnou mládežou – nebrali do úvahy. Všetko sa živelne reorganizovalo a s vaničkou sme vyliali aj dieťa. Snaha o uchopenie moci aj v telovýchove sa roztrieštila, ale určite nie v prospech športu. Majetky sa rozpredali, prípadne doslova stratili v neprehľadnej spleti podnikateľského prostredia. Nepoučili sme sa ani z postupov a celkom dobrých riešení v susednej Českej republike. Im môžeme závidieť obrovské čiastky, ktoré z výnosu hry Sazka smerujú do sféry športu. V českej republike majú priamo dotované okresné a krajské orgány a je jasná priorita – finančné prostriedky smerovať mládeži.
- Telesná výchova na školách – evergreen každého ministra školstva.
Donekonečna riešime niečo, čo nikdy nevyriešime. Takisto sa to týka prideľovania finančných prostriedkov z lotériových hier na Slovensku. Učiteľov naháňame loviť akési kredity, ale zabúdame na to, že by sme ich aj odmeňovaním mohli motivovať k práci v športových krúžkoch.
- Ako sa dostal k športu Miki ‒ Mikuláš Bojko?
Už som to tuším povedal. Narodil som sa v Michalovciach. Ale som hrdý na to, že som Záhorák. Ako dieťa bez rodičov som v Bratislave býval u tety. V hlavnom meste si ma vybral futbal. Začal som hrať za žiakov a život išiel naozaj rýchlo. Hral som aj za seniorov vtedajšej Pravdy. Tam som sa spoznal s viacerými športovými novinármi. Potom už som v športe viac úradoval ‒ funkcionárčil, ako hral. Áno, bolo to aj v štruktúrach SÚV ČSM alebo ZsKV ČSZTV. Nerobil som nič zlé, svedomie mám čisté, venoval som sa športu. Naopak, vo vtedajšej etape môjho života som postretával mnohých „aktívnych“, ktorí sú zas dnes vo významnom spoločenskom postavení alebo vo funkciách. Taký je život, alebo taký je život u nás na Slovensku. Aj taký.
Ivan BROŽÍK ‒ Karikatúra: Ľubomír KOTRHA