Jozef Buday – sedemdesiatpäť rokov od smrti zabudnutého slovenského velikána

thumbnail

Jozef Buday sa narodil 28. januára 1877 v Trenčíne v roľníckej rodine. V rodnom meste skončil ľudovú školu a začal aj gymnaziálne štúdiá (u piaristov), posledné dva ročníky však dokončil v Satmári (Satu Mare) v dnešnom Rumunsku (1894). Teológiu študoval na seminári v Nitre, kde bol aj vysvätený v roku 1899. K teologickým štúdiám pridal neskôr i právo. Študoval ho na Alžbetínskej univerzite v Bratislave a v roku 1916 mu budapeštianska univerzita udelila doktorát práv (ThDr.).

Ako kaplán začínal v Rosine, pôsobil v Terchovej a v Bošáci. Na každej z farností sa pričinil o pozdvihnutie pútnických miest (Skalka, Višňové, Frývald). V roku 1906 ho biskup poslal za správcu farnosti do Moravského Lieskového. Tu bol súčasne aj správcom rímskokatolíckej ľudovej školy a členom obecnej rady. Mal veľmi dobré vzťahy s miestnymi evanjelickými farármi – Jozefom Hollým a potom s Jánom Zemanom, ktorí boli aj jeho osobnými priateľmi.

HORLIVÝ KŇAZ

Po októbri 1918 začali vznikať miestne pobočky Slovenskej národnej rady, ktoré sa podľa vzoru tej martinskej prihlásili k Č-SR. J. Zeman a J. Buday mali zásluhu na sformovaní päťdesiatčlennej národnej rady v Moravskom Lieskovom. Ustanovila sa 4. novembra 1918 a obaja spomínaní kňazi sa stali jej predsedami. J. Buday v obci zotrval do konca roku 1919. Do pamätí obyvateľov tejto, prevažne evanjelickej obce sa zapísal nielen ako horlivý kňaz, vynikajúci rečník , ale aj ako dobrý Slovák.

Autori monografie Dejiny školstva v Moravskom Lieskovomjeho činnosť do roku 1918 charakterizovali nasledovne: „Horlivý kňaz, telom i dušou Slovák, veľký priateľ učiteľov. V spolupráci s ním sa viacerí učitelia naučili milovať slovenský národ...“

Najtrvalejšou stopou jeho pôsobenia však bolo vybudovanie nového chrámu v novorománskom slohu. Rýchlosť jeho postavenia je aj na dnešné časy obdivuhodná: v roku 1909 sa začalo s búraním starého a v roku 1912 už stál nový.

Budayovo pôsobenie malo aj silný sociálny rozmer. Ako dedinský kňaz videl každodenné živorenie ľudu. Biedu a utrpenie ešte znásobovali dedinskí vykorisťovatelia a úžerníci, najmä krčmári. Túto neutešenú realitu ako spisovateľ nielen výstižne opisoval, ale s ňou i zápasil. Na neduhy poukazoval a brojil proti nim osvetovými prednáškami, šírením literatúry, divadelnými predstaveniami, ale aj vytváraním alternatív voči zdieraniu a zadlžovaniu chudobných.

Schodnou cestou v tom čase bolo zakladanie svojpomocných potravinových a úverových družstiev či spolkov triezvosti. Potravinové družstvá založil v Terchovej, v Bošáci i v Moravskom Lieskovom.

MAĎARIZAČNÝ ÚTLAK

Obdobie, v ktorom J. Buday pôsobil ako kaplán a neskôr mladý farár, bolo z národného hľadiska pre Slovákov azda najťažšie. Bolo to obdobie, keď sa politické elity uhorského štátu rozhodli ho zmeniť na maďarský štát – so všetkými následkami. Ich cieľom bola likvidácia slovenskej inteligencie, a tým aj národa ako takého.

J. Buday patril k tým nemnohým katolíckym kňazom, ktorí dosiahli vyššie vzdelanie, no súčasne nepodľahli vtedajšej vládnej ideológii. Naplno využíval aj ten neveľký priestor pôsobenia, aký ešte Slovákom ostal. Bol horlivým činovníkom Spolku Svätého Vojtecha (SSV), ktorý sa stal akoby tieňovým nástupcom násilne zrušenej Matice slovenskej. Veľkú úlohu v osvete ľudu zohrávali podielové knihy SSV. Pred prevratom vychádzali v náklade tridsaťpäťtisíc kusov, po roku 1919 v náklade sedemdesiat- až stotisíc kusov. Viaceré z nich napísal práve Buday – či už pod vlastným menom alebo pod pseudonymom (Pravdomluv, Bohuslávsky, Dedinský kaplán a i.). Za mienku stoja aspoň Ľudové poviedky či próza Odpadnutá pijavica. Publikoval v Národných novinách,  Katolíckych novinách, Ľudových novinách, Kresťanovi a inde. Redigoval mesačník Svätý Vojtech (1908 – 1913), potom Duchovný pastier (1917 – 1918), ktorý sám založil. Tento časopis prežil až do dnešných dní.

Najznámejším však ostal ako politik. Politika, osobitne pre Slováka, nebola vtedy „biznisom“ ako dnes. Skôr opačne – obetou. Buday do nej vstúpil v roku 1910, keď bol za volebný obvod Bohuslavice zvolený do stoličného výboru Trenčianskej župy, kde zotrval až do roku 1918. Jeho národná minulosť a vyššie vzdelanie ho po roku 1918 predurčili na dôležité posty verejného i cirkevného života. V roku 1919 sa stal riadnym profesorom cirkevného práva na teologickej fakulte v Bratislave a o dva roky aj kanonikom v Nitre. Patril aj medzi vážnych kandidátov na post nitrianskeho biskupa.

NA VYSOKÝCH POSTOCH

Vkročil aj do najvyššej politiky. V roku 1919 ho vymenovali za poslanca Revolučného národného zhromaždenia v Prahe. Na základe výsledkov prvých slobodných parlamentných volieb v rokoch 1920 sa dostal ako kandidát Slovenskej ľudovej strany do poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia. Vo volebnom období 1925 – 1929 bol asi dva roky podpredsedom snemovne. V ďalších voľbách v roku 1929 a 1935 ho zvolili do senátu Národného zhromaždenia. Stal sa senátorom a v rokoch 1935 – 1939 aj podpredsedom senátu.

V Č-SR vládla prísna stranícka politika, neexistovali nijakí „nezávislí“ kandidáti či poslanci. Buday patril medzi tých, čo celý politický život ostali verní jednej strane – v jeho prípade to bola Slovenská ľudová strana (od roku 1925 premenovaná na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu). V Č-SR, ktorá presadzovala čechoslovakistickú ideológiu a Slovákov po viacerých stránkach diskriminovala, práve táto strana najdôslednejšie obraňovala slovenské záujmy.

Patril medzi najaktívnejších slovenských poslancov v pražskom parlamente. Bol pevným stúpencom existencie Č-SR, ktorú pokladal za oveľa vhodnejšiu platformu pre život slovenského národa, než bolo Uhorsko. To mu nebránili vidieť nedostatky a chyby. Podobne ako jeho strana kritizoval vládny režim, nie však existenciu štátu ako takého – v tom bol rozdiel oproti predstaviteľom maďarskej menšiny, ktorí odmietali Č-SR z princípu.

KRITIKA POMEROV

Ako uvádza historik Martin Vašš, už vo svojom prvom vystúpení v poslaneckej snemovni v roku 1920 kritizoval asymetrické označovanie škôl v českých krajinách a na Slovensku. Kým v prvom prípade niesli prívlastok „české“, no čo sa týkalo Slovenska – „československé“. Buday poukazoval na to, že množstvo českých zamestnancov prichádza k nám s cieľom počeštiť Slovensko. Veľké množstvo českých úradníkov na Slovensku chápal ako kolonizáciu Slovenska Čechmi. Úradovalo sa takmer bez výnimky česky. Za hlavnú príčinu nedorozumení medzi Čechmi a Slovákmi pokladal náboženskú otázku. Mnoho zlej krvi narobili protikatolícke tendencie niektorých českých učiteľov či štátnych zamestnancov prichádzajúcich na Slovensko.

Vážna bola aj otázka cenzúry tlače. Za Uhorska neexistovala, priniesla ju až masarykovská Č-SR. Buday v tejto súvislosti poukazoval na časté, hrubé a neodôvodnené zásahy štátnej cenzúry do ľudáckej tlače. Pranieroval zneužívanie štátnej moci v politických zápasoch, najmä v predvolebnom období na prospech čechoslováckych vládnych strán.

DVOJTVÁRNOSŤ PRÁVA

Masarykovská „demokracia“ svojrázne ponímala aj proklamovanú rovnosť pred zákonom. V skutočnosti rovnaké politické priestupky boli odlišne hodnotené, ak sa ich dopustil stúpenec čechoslovakizmu, a inak ak sa ich dopustil autonomista. Žiadosti o verejné zhromaždenia boli skôr zamietnuté, ak sa týkali autonomistov než vládnych stúpencov.

J. Buday kritizoval nedodržovanie podpísaných dohôd Masarykom, najmä Pittsburskej dohody. S cieľom oslabenia jednotného slovenského frontu predstavitelia Prahy cieľavedome pracovali na rozdeľovaní Slovákov, kde často hrali na náboženskú strunu. Aj tejto závažnej skutočnosti sa dotkol vo svojich prejavoch. Poukazoval na fakt, že predstavitelia režimu rozlišovali medzi evanjelikmi a katolíkmi, pričom preferovali tú časť evanjelikov, ktorá sa hlásila k ideológii čs. národnej jednoty, a naopak obchádzali tých evanjelikov, ktorí podporovali slovenskú svojbytnosť.

V jeho prejave v senáte z 1. apríla 1930 o. i. čítame, že vládnuci režim favorizuje len veľmi malú čiastku, malý zlomok slovenského národa, totiž tých evanjelikov, ktorí sa vydávajú za Čechoslovákov, nie z presvedčenia, veď je to u Slováka takmer nemožné, ale z pohnútok buďto osobných, alebo preto, že takto mienia slúžiť svojej cirkvi“.

MUŽ ZÁSAD

Jeho podpis nachádzame na Memorande 128. Bolo na ňom 128 podpisov osobností slovenskej kultúry, ktoré odmietli vládou vnucované nové, tzv. Vážneho pravidlá z roku 1931. Tie mali za cieľ počeštenie slovenčiny. V zápase o jej čistotu Buday veľmi vyzdvihoval úlohu Matice slovenskej.

Ako starý národovec a kňaz intelektuál požíval v strane vždy veľký rešpekt. Istý čas počas Hlinkovej neprítomnosti stranu dokonca viedol. Od roku 1930 bol podpredsedom HSĽS.

Po celý čas patril do skupiny umiernených, radikáli v HSĽS ho preto pokladali za muža ústupkov. Vďaka svojim schopnostiam bol často členom delegácií HSĽS, ktoré rokovali s vládou. Principiálnosť Budaya je aj v ideovej rovine. Celý život zotrval na platforme slovenskej vzájomnosti, v duchu koncepcie Jána Kollára. Vyzdvihoval, že táto idea vznikla práve v slovenskom národe. Nebál sa ju propagovať ani vtedy, keď sa stredná Európa a Česko-Slovensko dostali pod kontrolu Hitlera. V jeho chápaní mali Slováci zo všetkých slovanských národov najbližšie k Čechom a Rusínom , nazývaných mylne „Ukrajinci“.

Konštituovaním autonómie Slovenskej krajiny 6. októbra 1938 sa naplnili podmienky na vytvorenie tak slovenského zákonodarného zboru, ako i vlády. Pražská vláda konečne uznala existenciu Slovákov ako národa. Na základe volieb z 18. decembra 1938 sa ustanovil Snem Slovenskej krajiny. V budove dnešnej Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí v Bratislave otváral prvé zasadnutie tohto, historicky prvého slovenského zákonodarného orgánu. Bola to pre neho hviezdna chvíľa. Tejto pocty sa mu dostalo preto, lebo bol jediným poslancom za HSĽS, a pravdepodobne aj slovenským poslancom vôbec, ktorý v pražskom parlamente pôsobil nepretržite od roku 1919 až do roku 1939. Vo svojom prejave vyjadril šťastie, že mu Prozreteľnosť dopriala dožiť sa tejto chvíle: „Akoby aj nie?! Dnešným dňom sa splňuje odveká túžba slovenského národa. V dejinách nášho národa neprestajne sa prejavuje snaha žiť samobytným, slobodným národným životom, odkedy náš národ vystúpil na dejište histórie.“

V posolstve tiež načrtol obrat od dovtedajších občiansko-liberálnych hodnôt Č-SR smerom k budovaniu „slovensko-kresťanskej národnej tradície“. Tieto slová staré viac ako sedemdesiatpäť rokov sú dnes, keď vidíme, že ideológia liberalizmu zlyhala tak v hospodárskej, ako aj v spoločensko-politickej oblasti, azda ešte aktuálnejšie.

VZOR NÁRODOVCA

Na poslednom VIII. sneme HSĽS v Trenčíne v októbri 1939 ho zvolili za podpredsedu strany. Krátko nato náhle zomrel. Stalo sa to 15. novembra 1939 v Mestečku, čo je dnes súčasť Leopoldova. Pochovaný bol v Nitre, kde odpočíva dodnes.

Aj keď od smrti J. Budaya uplynulo už trištvrte storočia, nedostalo sa mu primeraného ocenenia. Nesporne patrí medzi špičku vtedajších národovcov, medzi osobnosti, ktoré nepracovali pre vlastné blaho, ale pre pozdvihnutie ľudu. Najmä mladým treba pripomínať, že existencia Slovenska a slovenského národa nebola samozrejmosťou. Len vďaka neohrozeným osobnostiam, ako boli na evanjelickej strane národa povedzme Vajanský či Rázus, na katolíckej strane Hlinka a Buday, sa totiž Slováci udržali ako plnohodnotný národ. Len vďaka osobnostiam takéhoto typu sa mohlo Slovensko sformovať ako osobitná jednotka a neskôr získať štátnu samostatnosť, ktorá bola pre iné národy Európy už dávno samozrejmosťou. Buďme si toho vedomí aj dnes, keď protinárodná zášť a tendencie na povalenie slovenskej samostatnosti nadobúdajú znova na sile.

Martin Lacko – Foto:



Pridaj komentár