Jozef Tiso a Alexander Mach v súradniciach času

thumbnail

V druhom októbrovom týždni si pripomíname výročie narodenia dvoch politicko-historických osobností  našej minulosti – Jozefa Tisa a Alexandra Macha. Spája ich nielen to, že sa obaja narodili  v  znamení Váh, ale predovšetkým dlhoročný zápas za autonómiu,   spoločná práca pri upevňovaní slovenskej štátnosti a  smutný osud po zániku prvej Slovenskej republiky,  keď stáli pred tzv. Národným súdom. Tu sa ich cesty rozišli. Alexander Mach si mal odsedieť tridsať rokov, prezident  Jozef Tiso ako symbol slovenskej štátnosti bol popravený.  Osoby narodené  v znamení Váh  majú aspoň podľa horoskopu veľký zmysel pre krásu a pokoj. Podľa  možnosti sa vyhýbajú konfliktom.  Muži tohto znamenia sa zvyčajne usilujú o vyváženosť, harmóniu, pohodu  a spravodlivosť. Sú osobne statoční, ak majú pevný cieľ, neľakajú sa nijakých prekážok a nebezpečenstiev.

ČO HOVORIA HVIEZDY

Či takéto tvrdenie horoskopu zodpovedá skutočnosti, môžeme si overiť na takých politikoch, akými boli Mahátmá Gándhí a  Margaret Thatcherová alebo akým v súčasnosti je Vladimír Putin. Všetci sa narodili v znamení Váh  a dodnes sa tešia mimoriadnej popularite, zároveň však mali a majú veľa kritikov aj zaprisahaných nepriateľov. To platí o Alexandrovi Machovi a najmä Jozefovi Tisovi, no v porovnaní s troma menovanými v trochu zmenšenej miere – náš slovenský národ je predsa len menej početný, ako sú Rusi, Angličania či Indovia. Tiso i Mach svojho času boli populárni a sympatie si udržali až podnes, ale rady ich kritikov sú stále početné, ba  v ostatných rokoch sa rozrastajú v dôsledku politicko-mediálnej jednostrannosti.

 

PREZIDENT JOZEF TISO

Tragické udalosti európskeho vývoja  poznamenali osudy oboch – Alexandra Macha i Jozefa Tisa. Prvý slovenský prezident, kňaz a politik, sa narodil  13. októbra 1887 v Bytči v roľnícko-remeselníckej rodine. Navštevoval nižšie gymnázium v Žiline a seminár v Nitre. Vzhľadom na študijné výsledky a hĺbku intelektu  pokračoval v teologickom vzdelávaní na Viedenskej univerzite v elitnom učilišti pre uhorských študentov. Krátko po kňazskej vysviacke v roku 1910 obhájil  aj doktorát teológie.  Spočiatku slúžil ako kaplán v Oščadnici, Rajci a v Bánovciach. Tu sa stretol so smutnou  realitou slovenského vidieckeho ľudu, ohrozovaného sociálnou nespravodlivosťou, úžerou a gniaveného maďarizáciou. To v mladom kaplánovi ešte viac upevnilo presvedčenie o nutnosti riešenia sociálnej otázky v prospech širokých ľudových vrstiev. Založením spotrebného družstva, osvetou a organizovaním slovenských divadelných predstavení sa snažil  o ekonomické a kultúrne povznesenie svojich farníkov. Keď v lete 1914 vypukla prvá svetová vojna  bol povolaný ako poľný kaplán k 71. Trenčianskemu pešiemu pluku a prežil dramatické chvíle počas jesennej ruskej ofenzívy v Haliči. Ťažké ochorenie znamenalo  pre neho koniec vojenskej služby.

Od roku 1915 pôsobil v Nitre ako profesor teológie a biskupský tajomník. Vzhľadom na  postavenie a niekoľko článkov v maďarskej tlači, ktoré publikoval pod menom Tiszó József,  ho protivníci,  neskorší aj súčasní kritici, účelovo pasovali za maďaróna. Maďarské články, ktoré podpísali a publikovali Hodzsa Milán, Krizsskó Pál, Kvacsala János, Mudrony Pál, si nevšímali. V skutočnosti mal za Uhorska Tiso povesť tichého Slováka. Vzdelával sa v materinskom jazyku, čo sa  považovalo za prejav  národného uvedomenia, pokúšal sa aj založiť slovenský literárny spolok pre kňazov, udržiaval  styky s niektorými národovcami, a keď dávno pred koncom vojny sa pri súkromných debatách dozvedel o projekte nového štátoprávneho usporiadania, prijal ho s radosťou a nádejou na lepší život Slovákov.

Počas dramatickej jesene v roku 1918 Jozef Tiso spolu s Eugenom Filkornom ešte začiatkom novembra navrhli, aby sa v Nitre utvoril výbor Slovenskej národnej rady, ale známy nitriansky Slovák Dr. Bertovič oboch varoval, že v zmaďarizovanom meste je také niečo krajne nebezpečné.  Keď ešte  Nitru neobsadilo čs. vojsko, v  slovensko-maďarskom časopise Nitra – Nyitra článkom Slováci, plesajme privítal vznik Česko-Slovenska. Vzhľadom na pomery, aké na jeseň 1918  v Nitre panovali, boli to odvážne slová. Tiso nebanoval za Uhorskom a domnieval sa, že teraz Slováci už prestanú byť občanmi druhej triedy. Zakrátko sa ukázalo, že jeho očakávania sa len čiastočne naplnili... 

ZÁPAS O AUTONÓMIU

V decembri 1918 vstúpil do radov Slovenskej ľudovej strany, ktorá začala zápas  o autonómiu Slovenska. V ostrých  politických bojoch a tlačových polemikách vynikol Tisov intelekt a erudícia. V roku 1925 sa stal poslancom Národného zhromaždenia a po vstupe vtedy už Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) do vlády v roku 1927 sa stal ministrom zdravotníctva. Počas dvojročného pôsobenia v tejto funkcii získal v  pražských kruhoch povesť pragmatika, osobne veľmi skromného človeka, prístupného ku kompromisom.

V strane nadobúdal čoraz väčší vplyv a najmä jeho zásluhou poslanci a senátori HSĽS svojimi hlasmi rozhodli v roku 1935 o zvolení Edvarda Beneša za prezidenta ČSR.

Po smrti Andreja Hlinku v auguste 1938 Jozef Tiso bol už  rozhodujúcim politickým činiteľom na Slovensku. Významnú úlohu zohral pri vyhlásení autonómie Slovenska  a postavil sa na čelo autonómnej vlády,  stal sa aj  predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

ULTIMÁTA BERLÍNA

Česká  politická reprezentácia  sa ešte vo februári 1939 rozhodla  skoncovať so slovenskou autonómiou a 9. marca 1939  podnikla vojensko-policajnú akciu, ktorá vošla do histórie ako Homolov puč. Jozef Tiso bol prezidentom Háchom zosadený z funkcie predsedu vlády.  Do neprehľadnej situácie v ČSR  zasiahol Hitler a 13. marca 1939 povolal Jozefa Tisa do Berlína, kde mu oznámil, že mieni obsadiť Čechy a Moravu. V prípade vyhlásenia samostatnosti ponúkal Slovensku politickú ochranu. Zároveň naznačil, že ak budú Slováci ďalej váhať, krajinu ponechá napospas susedom.

Jozef Tiso odmietol  z Berlína vyhlásiť  slovenskú samostatnosť a vynútil  si  ústavný postup.  Už dopoludnia 14. marca 1939 sa v Bratislave zišiel snem, kde si poslanci vypočuli jeho referát o berlínskych rokovaniach a jednomyseľne  odsúhlasili návrh samostatnosti. Väčšina obyvateľstva samostatnosť  privítala s radosťou v presvedčení, že sa tak zabránilo roztrhaniu slovenského územia medzi Maďarsko, Nemecko a Poľsko. Tým sa dovŕšila emancipácia slovenského národa, aj keď vo veľmi nepriaznivých medzinárodných podmienkach.

SPLNENIE TÚŽOB

Aj keď sa prvý slovenský štát zrodil za prispenia Nemecka, bol naplnením  dávnych  túžob a snov mnohých Slovákov. Ďalšie osudy Slovenska aj jeho vnútorné pomery poznačil vplyv nacistickej ríše. Niektorí slovenskí politici stavili  na nemeckú kartu a snažili sa aj na Slovensku presadiť radikálne princípy národného socializmu. Jozef Tiso však patril ku konzervatívnemu krídlu a vytrvalo odmietal nasledovať cudzie vzory. V októbri 1939 ho poslanci jednohlasne zvolili za prezidenta Slovenskej republiky. Základom Tisovej politickej doktríny bolo kresťanstvo a národ. Koncentroval sa na  sociálne a kultúrne  pozdvihnutie  širokých vrstiev obyvateľstva. V tomto smere  dosiahlo Slovensko značné úspechy.  V prvých štyroch rokoch  existencie samostatného štátu nastal veľký hospodársky aj kultúrny  pokrok. Viaceré negatívne javy, vyplývajúce z vtedajších európskych pomerov, sa presadili aj na Slovensku. Najhorším bola perzekúcia Židov spojená s takzvaným riešením židovskej otázky. Tisovi však nemožno uprieť snahu o zmiernenie účinku  protižidovských opatrení, tzv. Židovský kódex, obmedzujúci občianske práva Židov, nepodpísal a do jeho paragrafového znenia presadil dôležitý odsek o udeľovaní výnimiek spod účinnosti súboru protižidovských zákonov. Spolu s ďalšími predstaviteľmi umierneného krídla HSĽS sa mu podarilo postupne obmedziť vplyv  radikálov. Popri udržiavaní korektných vzťahov s Hitlerom nepoľavoval v úsilí o zachovanie najväčšej možnej suverenity Slovenska. Za takýchto okolností rástla Tisova obľuba.

KŇAZSKÉ POSLANIE

Napriek zložitým  politickým úlohám nezanedbával ani poslanie kňaza.  Každú sobotu popoludní odchádzal z prezidentského paláca do Bánoviec, aby na svojej fare odslúžil nedeľnú svätú omšu. Nikdy sa nevyhýbal bezprostrednému styku s ľuďmi.  S postupnou zmenou situácie na frontoch silneli aj na Slovensku protinemecké nálady, šíril sa alibizmus a obavy z budúcnosti. To však neznižovalo Tisovu popularitu. Po vypuknutí SNP na konci augusta 1944 ho niektorí povstaleckí velitelia vyzývali, aby prišiel na povstalecké územie.  Prezident však zostal v Bratislave  s cieľom eliminovať  ľudské a materiálne obete. Na tragické udalosti vo víre vojnového chaosu a v réžii Nemcov už nemal vplyv. Naopak, Nemci ho  upodozrievali, že  ticho súhlasil s prípravami na prechod Slovenska do tábora protihitlerovskej koalície a zbierali na Tisa dôkazový materiál.  Na  sklonku vojny sa uchýlil  do bavorského kláštora v Altotingu, kde  ho zatkli Američania a internovali v zajateckom  tábore.  Spoločne s ďalšími slovenskými vládnymi činiteľmi tu okúsil krajné ponižovanie, ba aj rany bičom. Napokon ho vydali do Prahy, odkiaľ ho v putách spolu s Alexandrom Machom a ďalšími predstaviteľmi  Slovenskej republiky transportovali do  Bratislavy...

ALEXANDER MACH

O pätnásť rokov mladší Alexander Mach mal s Jozefom Tisom mnoho spoločného. Veľa nechýbalo a stal by sa aj on kňazom, patril medzi hlavných bojovníkov za autonómiu, bol popredným politickým funkcionárom Slovenskej republiky, podobne ako Tiso sa za účinkovania vo vysokej funkcii neobohatil. Na konci obaja v  hlavnom retribučnom procese stáli pred porotou  Národného súdu. Narodil sa 11. októbra roku 1902 v obci Slovenský Meder (dnešné Palárikovo).  Štúdium teológie v Ostrihome nedokončil aj pre zdravotné problémy a prekážky vytvorené novou štátnou hranicou.  Už ako dvadsaťročný sa zapojil do politickej činnosti v radoch Slovenskej, neskôr Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Vďaka nespornému žurnalistickému talentu sa od roku 1925 uplatnil ako redaktor, potom aj šéfredaktor denníka Slovák – hlavného tlačového orgánu HSĽS. Pod jeho vedením dosiahli noviny až stotisícový náklad.

KRITICKÝ NOVINÁR 

Jeho  nekompromisné novinárske články, kritika pomerov i neohrozené postoje urobili z Alexandra Macha známu a populárnu osobnosť, ale len medzi autonomistami.  Zároveň si vyslúžil nevôľu čechoslováckych  centralistov a upútal na seba pozornosť  represívnych orgánov štátu.  Cenzúra, fyzické útoky,  tlačové procesy, pokuty, súdne pravoty  i niekoľkomesačné väzenie strpčovali mladému novinárovi život celých pätnásť rokov. Pri vyhlásení autonómie bol už  členom užšieho vedenia HSĽS a od októbra 1938 stál na čele novozriadeného Úradu propagandy. V tom čase zastával ideu úplnej slovenskej samostatnosti. Na zhromaždení v dedinke Rišňovce 12. februára 1939 pamätným výrokom oznámil ciele svojich politických snáh: „Mať svoj štát znamená život, nemať svoj štát znamená smrť slovenského národa." Zaradil sa k radikálnemu krídlu  HSĽS, ktoré na rozdiel od konzervatívnej platformy, reprezentovanej Tisom, sa usilovalo presadiť samostatnosť a zároveň aj „očistu“ verejného života od niekdajších politických protivníkov a Židov. Za Homolovho puču Macha zatkli a nakrátko internovali v Čechách, ešte pred 14. marcom ho však prepustili.

VELITEĽ GARDY

Ako šéf úradu propagandy  v rozhlase oznámil  vyhlásenie  slovenskej samostatnosti.  Zakrátko sa stal aj hlavným veliteľom Hlinkovej gardy. Na  veľkých zhromaždeniach gardistov prednášal radikálne prejavy, no Machov slovný  radikalizmus  mal ďaleko k činom.  Aj pod vplyvom Vojtecha Tuku sa spočiatku  ideologicky orientoval na Nemecko a propagoval niektoré princípy národného socializmu, čím vyvolal skrytú nevôľu prezidenta Tisa voči svojej osobe.

Po zásahu Hitlera do vnútorných pomerov na Slovensku v júli 1940 sa Alexander Mach stal ministrom vnútra a aktívne sa podieľal  na radikálnom a v konečnom dôsledku zločinnom riešení židovskej otázky vyvážaním časti židovského obyvateľstva do nacistických koncentračných táborov. Keď sa však dozvedel o skutočnom osude slovenských Židov, ďalší odsun napriek nemeckému naliehaniu energicky odmietal.

Neraz preukázal osobnú statočnosť, ako napríklad pri štrajku handlovských baníkov na jeseň v roku 1940. Uprostred davu niekoľkých tisícok rozhorčených  štrajkujúcich nebojácne vyhlásil, že o ich požiadavkách bude rokovať, až keď nastúpia do práce. Aj vo funkcii ministra vnútra naďalej udržiaval priateľské styky so slovenskými intelektuálmi ľavicového zmýšľania, medzi ktorými nechýbali ani komunisti na čele s Lacom Novomeským. Viackrát osobne intervenoval na prospech svojich politických protivníkov. Po vypuknutí SNP stratil vplyv na verejné dianie, ba vyslúžil si veľa kritiky, že svojím zmierlivým postupom voči exponentom  rezistencie bol nepriamo zodpovedný za jeho prepuknutie.

Na sklonku vojny sa  Mach  uchýlil do Rakúska, odkiaľ ho Američania vydali do Česko-Slovenska.  Spoločne s Jozefom Tisom v roku 1946 bol  Alexander Mach postavený pred Národný súd. V prípravnom konaní mu žalobca Anton Rašla oznámil, že musí počítať s trestom smrti, lebo Tiso je kňaz a Tuka bol po porážke paralyzovaný a nespôsobilý podstúpiť hrdelný rozsudok. Nakoniec všetko dopadlo inak.  Hlavné body obžaloby proti obom obžalovaným  a neprítomnému Ďurčanskému mali politický, resp. retroaktívny charakter: rozbitie republiky, kolaborácia s nacistami a zrada povstania. Právne relevantné bolo obvinenie z rasovej, politickej a národnej perzekúcie.

O treste smrti pre Tisa bolo už vopred rozhodnuté, prezident Beneš a aj predseda Národného súdu Igor Daxner sa dávno pred konečným verdiktom vyjadrili, že Tiso musí visieť...

Osemnásteho apríla 1947 o piatej hodine ráno Jozefa Tisa  popravili. Alexander Mach, napriek tomu, že  patril k radikálom, dostal tridsať rokov väzenia. Počas dlhých rokov, ktoré si odsedel za väzenskými múrmi, sa  stretával s odsúdenými predstaviteľmi Slovenskej republiky, povojnového Česko-Slovenska, povstaleckými dôstojníkmi i so slovenskými komunistami. Dlhší čas zdieľal leopoldovskú celu s neskorším komunistickým prezidentom Gustávom Husákom.

Po dvadsiatich troch rokoch strávených  v komunistických väzniciach ho 9. mája 1968 predčasne prepustili. Ako si neskôr zaznamenal do svojich spomienok, práve tento deň a 14. marec 1939 boli najšťastnejšími  chvíľami v jeho živote. Alexander Mach zomrel v Bratislave 15. októbra 1980.

Ivan MRVA - Foto: archív SNN



4 Komentárov

  • Palo

    Na vecnu slavu nasho prveho prezidenta Slovenskeho statu pana Jozefa Tisa. 14. marca 1939 sme konecne zacali zit slobodne bez Cechov.

  • Petr Kropáček

    Pane Milane,
    vaše péče o kvalitu novinařiny a justice je dojemná. Jen je potřeba stejná přísná měřítka uplatnit i na "národně" přemotivované a leckdy značně pomýlené jedince. O oddělování mýtů od historických faktů ani nemluvě. Navíc jste vůbec, ale opravdu vůbec nepochopil jak podstatu mé poznámky, tak o čem byla ona přiložená studie. Tedy 9.3. bylo vyhlášeno na Slovensku stanné právo (důvodem byl zátah proti luďáckým radikálům, nikoli proti slovenské autonomii!) a bylo zatčeno cca 250 členů HSLS a HG. To nikdo nezpochybňuje, ale vše proběhlo v ústavním rámci a nikdo krom luďáckých "juristútů a prestitutek" si to nedovolil nazvat "pučem" (protože armáda nepřevzala politickou moc ani nezrušila slovenskou autonomii a na slovenské autonomní posty byli nanominováni další luďáci Sivák, Sidor...) natožpak "Homolovým". Paní Zudová-Lešková pak vcelku polopaticky (ale vám asi marně) popisuje kdo, kde, kdy a jak (byl to vcelku dlouhodobý proces) za Slovenského štátu vytvářel národňárský mýtus o tzv. "Homolově puči". Ale jestli to nejste schopen pochopit, tak si nedělejte násilí...

    PS: Nevím o tom, že by někdo vykřikoval, že "Slovensý štát" neexistoval. Pokud máte na mysli Benešovu tezi o právní kontinuitě ČSR a neplatnosti Mnichovské dohody od samého počátku, tak se holt smiřte s tím, že Hitler válku prohrál... a mu až do hořkého konce věrní, slovenští luďáci spolu s ním. Naopak sami signatáři MD ji v souladu s Benešovou tezí uznali za nulitní (Francie 1942/1944, Itálie 1944, Německo 1973), nebo za porušenou samotným Hitlerem a tedy neplatnou od okupace ČSR v březnu 1939 (Velká Británie 1942). Toť vše.

  • Milanxyz

    Pán Kropáček,
    vybrali ste si zlý príklad. Táto pani nič nevysvetlila, ani vecne nedoložila. O slovenských reáliach píše veľmi hmlisto. Jej článok je znôška vyberaných citátov na falošné vykreslenie oných ťažkých chvíľ v živote slovenského národa.
    Huráá, vynašla Ameriku, Homolov puč vraj neexistoval!!! To ako keď na českej strane vykrikujú, že Slovensý štát neexistoval, lebo niekto prehlásil, že čs republika trvala nepretržite.
    Na slovensku zvykneme volať novinárov, čo píšu na objednávku "presstitúti", a advokátov/sudcov, čo si krivia paragrafy podľa potreby "juristúti". Ako by sa asi dala nazvať historička/politologička, čo píše zaujate na objednávku? Neviem, najbližši mi pripadá v češtine názov na predajné ženy,"děvky".

  • Petr Kropáček

    "Česká politická reprezentácia sa ešte vo februári 1939 rozhodla skoncovať so slovenskou autonómiou a 9. marca 1939 podnikla vojensko-policajnú akciu, ktorá vošla do histórie ako Homolov puč."

    Sice je to naprostý nesmysl, ale tato stokrát opakovaná lež, vygenerovaná luďáckými propagandisty po 14.3.1939 se v jistých národňárských kruzích drží jak veš v kožichu. Kriticky myslícího jedince obratem napadá otázka, proč tedy ti "zlí Češi" slovenskou autonomii nezrušili, ba právě naopak jmenovali do autonomních funkcí zase další luďáky...? Aneb podrobněji o stanném právu na Slovensku, jeho příčinách a důsledcích viz: odkaz níže.

    http://armada.vojenstvi.cz/predvalecna/ctenari/8.htm

Pridaj komentár