Juhoslovanské príklady zostávajú aj po dvadsiatich rokoch bez poučenia

Stále ten istý scenár aj aktéri

Pred dvadsiatimi rokmi vymyslela suita okolo Slobodana Miloševiča plán, ktorý bol základom totálneho ožobráčenia obyvateľstva bývalej Juhoslávie. Takto získané peniaze následne využili na vlastné politické ciele. Skutočnými autormi plánu však boli osoby blízke washingtonskej administratíve. Tie mali za prioritný cieľ najmä totálne rozbitie dovtedy vojensky aj ekonomicky silného štátu na juhu Európy, zloženého z mnohých silne nábožensky založených etník. Začiatky boli nenápadné a pozvoľné.

Socialistická federatívna republika Juhoslávie nepatrila nikdy medzi štáty, ktoré si sledovali infláciu alebo dokonca mieru inflácie. Môžeme dokonca vyhlásiť, že nízkoinflačnú politiku Belehrad nepreferoval ako zásadnú prioritu. Súviselo to s faktom, že menová politika centrálnej banky a jej spotrebný kôš sa tvorili priamo vládou. V Juhoslávii okrem voľnej konvertibility fungoval aj systém dvoch klíringových mien. Vysoko ziskového klíringového rubľa a ešte klíringového dolára, len mierne ziskového v tábore RVHP a Číny. Prvý vážnejší problém spojený s vysokou infláciou sa objavil začiatkom osemdesiatych rokov po hlbokej kríze v Kosove. Vtedy sa po všeobecnej mobilizácii a nasadení ľudovej armády proti neprispôsobivým Albáncom dosiahol síce poriadok, ale úmrtie predsedu rady zväzu juhoslovanských republík J. B. Tita, naštrbilo jednotu komunistického vedenia a hospodárstva. Dinár sa pomerne rýchlo dostal do ekonomických problémov. Tie vyplývali z expanzie zahraničného zadlženia krajiny, priamo prepojeného na prudký prepad životnej úrovne obyvateľov. Tento trend sledujeme na Slovensku už dvanásty rok a nikto nie je ochotný tento rakovinový trend zastaviť.

■ NAŠE MORE...

Juhoslávia sa začala otriasať pod masovými štrajkami, ktoré paralyzovali priemysel a produktívne časti ekonomiky. Tie ešte viac prehĺbili krízu, ktorá explodovala začiatkom deväťdesiatych rokov a vyvrcholila do občianskej vojny. Vláda sa usilovala svoj ​​dlh riešiť prostredníctvom inflácie. Kto mal možnosť navštíviť krajinu v rokoch 1986 – 1988 určite v dobrom spomína na nezabudnuteľné dovolenky a výhodné nákupy. Pre Slovákov a Čechov to boli neraz väčšie lákadlá ako samotný Jadran. Inflácia však systematicky pripravovala domácich sporiteľov o ich vklady. Časť obyvateľstva si ochránila úspory vkladmi v zahraničí, najmä v Rakúsku a Nemecku. Taliansko tiež zápasilo s vysokou mierou inflácie a preto stratilo atraktivitu. Pre turistu to znamenalo minúť všetky dináre, lebo ak si nejaké priviezol domov, o rok si za ne už nekúpil ani šálku kávy. Letné mesiace boli preto pre národnú banku dňami zlatého teľaťa. Turistika, sčasti fungujúca ako sivá ekonomika, však nemohla byť jediným liekom na inflačné javy. Príkladom dramatického nárastu inflácie bola emisia bankoviek. Kým v roku 1988 bola najväčšou bankovkou päťdesiattisícdinárovka, v roku 1989 to už bola dvojmiliónová dinárovka. Tým boli na prvé kolo hyperinflácie karty rozdané.

■ VO VÍRE ZMIEN

Prelom desaťročí znamenal v postsocialistických krajinách búrku zmien, nástup entuziazmu a nádejí. V Juhoslávii sa dokonca zdalo, že je kríza pod vedením veľmi skúseného, reformného komunistu Ante Markovića zažehnaná. Rozbehol odvážne reformy, zaviedol prísnu výdavkovú a rozpočtovú disciplínu. Hlavným ťahákom bola jednoznačne menová reforma. Starých desaťtisíc dinárov bolo nahradených jedným novým dinárom, ktorý nadviazal na nemeckú marku v kurze 1 : 2 a svoju pozíciu si držal takmer celé dva roky. Markovič dramaticky obmedzil úverovú expanziu s cieľom stabilizácie inflácie. Ťažil najmä zo svojich zahraničných kontaktov. Získal prisľúb cezhraničných investícií rádovo v miliardách dolárov. Európska únia ponúkla Juhoslávii prísľub významných dotácií s podmienkou pridruženia sa do EÚ. Aj keď boli reformy krátkodobé, v Juhoslávii sa najrýchlejšie začal plniť sen o slušnej, ale aj trhovej ekonomike. Predstava silnej Juhoslávie však nemohla byť v súlade s plánmi destabilizácie Európy, ktoré sa už rozbiehali v spravodajských centrálach za Atlantikom. Začalo sa intenzívne ladenie národnostných strún, ktoré koncom  roka 1991 prepukli do občianskeho, ozbrojeného konfliktu a v Česko-Slovensku do rozpadu najbohatšieho štátu z krajín RVHP.

Vo vojnovom víre si síce Marković založil vlastnú stranu, ale tá mala len minimálnu občiansku podporu , keďže sa v Juhoslávii už hralo na etnické nôty. Pod ich ingerenciou sa v jednotlivých republikách vyrojili zaslepení nacionalistickí vodcovia. V srbskom Belehrade Slobodan Miloševič, podporovaný MMF, nemal nijaký záujem o korektné finančníctvo. Koniec koncov vtedy ešte dlhy platila celá Juhoslávia.

V roku 1989 slovinskí komunisti pod vedením Milana Kučana prijali dodatky k federálnej ústave, ktoré posilňovali právomoci republikových orgánov, a Ľubľana si ako prvá začala odkladať colné príjmy do svojho republikového rozpočtu. Z týchto príjmov si pozvoľne vyzbrojovalo brannú moc, a tak keď Slovinsko vyhlásilo v júni 1991 nezávislosť, malo už dostatočne organizovanú vlastnú armádu. Aj preto úspešne zastavilo útok Juhoslovanskej ľudovej (národnej) armády. Pretože bol Kučan diplomaticky zdatný, takmer okamžite celý svet agresiu Juhoslovanskej armády riadenej Belehradom odsúdil a Slovinsko malo vyhraté. Slovákom sa pred očami dialo to, čo sa mali naučiť na nultej hodine politiky a navyše zadarmo. O pár mesiacov stačilo celé dianie iba zopakovať. Ako vždy však slovenskí politickí amatéri prepadli. Najprv k nikam vedúcim oslavám, neskôr velebením ekonomických diletantov. Takých si vybralo Srbsko aj Chorvátsko, nastúpila diarchia (dvojvládie), krajina sa začala deliť a obrovské vojnové výdavky, kryté dlhovou službou, sa prevalili do inflácie.

■ RÁTANIE NA PLJESKAVICE

Kolesá hyperinflácie sa začali nekontrolovane roztáčať.Výška priemerných miezd dosahovala v prepočte dvadsať nemeckých mariek, lepšie dôchodky desať mariek. Ak sa vám niečo v domácnosti pokazilo bolo takmer nemožné si za mzdu alebo dôchodok zabezpečiť opravu...

Začiatkom deväťdesiatych rokov sa inflácia prehupla z mesačných dvojciferných hodnôt na trojciferné. Keď svet v roku 1992 zaviedol sankcie o monitoringu rezolúciou BR OSN č. 852, hyperinflácia explodovala. Od októbra 1993 do januára 1994 iba za deväťdesiat dní dosiahla vyše 5 x 10¹⁵ percent! Pre väčšiu názornosť ide o stratu šesťstoštyridsaťdva miliónov dinárov v každej sekunde. Bola to najväčšia inflácia v histórii sveta. Obyvatelia si začali vytvárať alternatívne spôsoby merania inflácie. Najpopulárnejšie bolo meranie inflácie podľa najobľúbenejšieho národného jedla pljeskavice – juhoslovanského burgera. Pljeskavica je však na rozdiel od burgrov mimoriadne chutná, kvalitná a najmä čerstvá. V Belehrade sa predáva v desiatkach stánkov. Menová pljeskavica obsahovala takmer všetko, nielen potraviny. Boli v nej energie, nájomné za stánok, pracovná sila, doprava, balenie a ďalšie položky, ktoré sa bežne vyskytujú v inflačnom koši. Ľudia počítali v pljeskaviciach.

Hyperinflácia mala však pre vyvolených mimoriadne blahodarný vplyv. Najmä v okruhu ľudí, ktorí mali vysoké hypotekárne úvery za sprivatizované podniky. Suita okolo Miloševiča, podobne aj okolo Tudžmana v Chorvátsku si za bezcenné dináre skupovala podniky alebo splatila za jednu nemeckú marku obrovské úvery v dinároch. Stala sa úplne oficiálne majiteľom celej krajiny. V podstate zadarmo.
■ Z PEŇAŽENKY DO ŽALÚDKA

Reakciou vlády bolo vydávanie nereálnych ekonomických údajov a skresľovanie štatistík. Režim zatajoval skutočnú mieru inflácie. Ministerstvo financií sa snažilo určovať úradné ceny. Vládnym údajom však nikto neveril ani v zahraničí, ani doma.

Monitoring a neskôr vyhlásené embargo zhoršilo prísun potravín a zásobovanie obyvateľstva nimi, čo špirálu nestability presunulo z peňaženky do žalúdka. Situácia si vyžiadala zavedenie potravinových prídelov. Obchody zívali prázdnotou. Prepukla vážna panika z hladu, pretože reťazec výroba, sklad, nákup, distribúcia, obchod nebol schopný sledovať pád cien a dodávky potravín sa zastavili. Obchodovalo sa len v nemeckých markách. Neskôr sa k nedostatku základných potravín pridali štátom dodávané energie. Elektrina bola často dodávaná len počas niekoľkých hodín.

Nedostatok potravín spôsobil odsun obyvateľov veľkých miest na vidiek, kde sa usilovali získať jednoduchší prístup k potravinám. Situácia v Srbsku, v Belehrade a v iných mestách sa nám dnes javí ako nereálna. Ak si však predstavíme, že všetko sa odohrávalo na pozadí reálneho vojnového konfliktu, je až desivo neuveriteľné, že Srbi tento tlak ustáli. Tiež nesmieme zabudnúť na občanov Sarajeva, ktorí v tom čase žili v obliehanom meste a ich situácia bola neopísateľne horšia. Každopádne, občania Belehradu, ktorí nemali nijaké zásoby, nevlastnili nemecké marky alebo nemali príbuzných na dedinách, naozaj hladovali. Obava z nekončiaceho hladu bola všadeprítomná. Vojnový stav v celej Juhoslávii prirodzene viedol k obrovskému nárastu kriminality .

■ JUHOSLOVANSKÝ PÁD

Ak si kladieme otázku, čo vyriešil rozpad Juhoslávie, odpoveď znie: z globálneho hľadiska rozloženia vojenských síl nič. Prečo potom bolo treba tento štát rozbiť? Naše mediálne „komentátorečky“ by vedeli hneď tisíc odpovedí. No ani jedna by nebola správna. Každý konflikt na svete vyvoláva tlak atlantických štruktúr. A scenár je vždy rovnaký. Aj pred dvomi desaťročiami na Balkáne – miestne nepokoje, diarchia (dvojvládie), následne niekoľko bezpečnostných rezolúcií, nárast bojových akcií mimoriadne dobre vyzbrojenými a vycvičenými jednotkami. Tie sa zjavia aj v úplne demilitarizovaných pásmach s podporou letectva a ťažkých zbraní. Odkiaľ je ich pôvod, nikoho nezaujíma? Nasleduje krátka facilizácia (masírovanie mienky) a mediálne uvoľnenie pred finálnym úderom. Záver ústi do „medzinárodnej“ intervencie zvonka. S intervenciou je spojené trvalé rozmiestnenie vojsk, prevažne z USA, raketových základní, radarov a úplnej kontroly miestneho hospodárstva. Nové vedenie krajiny dostane itinerár podčiarknutý pôžičkami z MMF, ktorých kritériá splácania znamenajú odovzdanie najlukratívnejších častí národného bohatstva. Oklieštený politický zvyšok sa doteraz vždy prakticky zrútil. Výsledok je totálna ekonomická mizéria, chaos, spamätávanie sa z dramatického poklesu priemyselnej výroby, a tým aj zníženia kvality života miestneho obyvateľstva.

V Juhoslávii to bolo navlas identické ako predtým v Južnej Amerike a v severoafrických štátoch. Ukrajina je dejiskom i bojiskom dnes. Bojuje sa o nadvládu nad vysychajúcimi zdrojmi surovín a nad dopravnými trasami, po ktorých sa tieto suroviny prepravujú.

■ ČÍM HORŠIE, TÝM LEPŠIE

Podľa aktuálnej databázy Medzinárodného menového fondu sú USA najväčšou ekonomikou sveta s podielom na globálnej ekonomike 19,2 percenta. Nasledované sú Čínou so 16,1 a Indiou so 6 percentami. Ostatné krajiny prvej desiatky, ako sú Japonsko, Nemecko, Rusko, Brazília, Veľká Británia, Francúzsko a Mexiko dosahujú 4 – 2,1-percentné podiely. Stratou miesta z čela peletónu hrozí Washingtonu následný pád aj hlbšie, ktorý by znamenal stratu kontroly nad finančnými tokmi, úvermi, politickým vplyvom vo svetovom poriadku. Najzraniteľnejšie voči prepadu, povedzme ruského hospodárstva, sú susedné východo- a stredoeurópske krajiny. Predovšetkým Pobaltie, Ukrajina, Moldavsko a Bielorusko. V Moldavsku sa už rozdávajú nové karty. Tieto ekonomiky majú stále priame napojenie na obchod s Ruskom. Súčasne však aj vysoký podiel priamych zahraničných investícií z Ruska. Preto sú pre USA mimoriadne geopoliticky atraktívne s destabilizovanými vládami pre ustanovenie stálych vojenských základní.

Sčítané, podčiarknuté, akýkoľvek rast napätia spôsobí Európe, Rusku a teraz aj Ukrajine recesiu. Ich rozvoj sa zastaví a pozícia súčasnej ekonomickej jednotky na svete ostane neohrozená. Ďalší prepad hospodárstva kdekoľvek vo svete ostane aj naďalej nevyspytateľný. Jedinou slabučkou útechou je, že stredná Európa, nehľadiac na eventuálny prepad rusko-ukrajinského hospodárstva, je v súčasnosti v pozitívnom vleku silnejúceho nemeckého oživenia. Dokedy?

Tibor B. HAČKO – Foto-zdroj: financnitrgi.com