Karol BARON miloval bizarnosť, mystiku a poetiku surrealizmu

thumbnail

Smútok za otcom homunkulov. Aj keď ich priamo nevymyslel a nevynašiel, bol otcom celej plejády homunkulov a zástupmi mutantov, somnabulov, grýfov, polcologoidov, ochechúľ, lebení a nosatcov zaplnil celý svoj výtvarný vesmír.  Azda nijaký zo slovenských výtvarníkov – okrem Ladislava Gudernu, ktorý v roku 1968 na protest proti okupácii Česko-Slovenska emigroval do Kanady – sa tak vytrvalo nevenoval surrealizmu ako Karol Baron. Bol to jedinečný umelec, za ktorým smúti nespočetné množstvo jeho zázračných bytostí, no najmä tí, ktorých udivoval svojou eruptívnou obraznosťou a ktorých s rovnakou bizarnosťou a absurdnosťou, aká vyžaruje z jeho jedinečného diela, nečakane opustil pred desiatimi rokmi.

Karol Baron patrí k najvýraznejším predstaviteľom slovenského maliarstva druhej polovice 20. storočia. Narodil sa 13. septembra 1939 v Levoči. Po štyroch neúspešných pokusoch ho napokon prijali na vysokú školu výtvarných umení, kde študoval v rokoch 1963 ‒ 1969 u profesorov Petra Matejku a Dezidera Millyho. Po absolutóriu  žil striedavo v Banskej Hodruši a v Žiline, zamestnal sa ako pedagóg v Strednej škole umeleckého priemyslu v Kremnici, ale od roku 1972 si zvolil cestu umelca v slobodnom povolaní. Bola to tŕnistá cesta, lebo v čase tzv. normalizácie až do roku 1986 nemohol u nás oficiálne vystavovať. V roku 1969 totiž vydal Manifest pre seba a o rok pripravil nekonformnú autorskú výstavu v Galérii mesta Bratislavy, ktorú po troch dňoch na pokyn ideologických cerberov zatvorili. To boli bezprostredné popudy na jeho proskribovanie a zaradenie  na režimistickú súpisku nežiaducich autorov. O to viac sa o jeho tvorbe písalo vo významných zahraničných odborných časopisoch a otváral sa mu priestor na prezentáciu na medzinárodnom fóre.

MIMODIELOVÝ UMELEC

Mal odvahu stáť celý život mimo hlavných prúdov. Mimo výstavných výkladov predajní Dielo. Až po prevrate  sa mu dostalo umeleckej satisfakcie, pripravil niekoľko profilových prezentácií a  od roku 1995 pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Vysokej škole pedagogickej v Nitre ‒ dnešnej Univerzite Konštantína Filozofa. Venoval sa prevažne maľbe, kresbe, ale tvoril aj diela pre architektúru a textilné tapisérie. Vo svojej tvorbe využíval viaceré výtvarné technológie – koláže, pastely, oleje menších i väčších formátov na plátne či sololite, papierové skladačky, asambláže, objekty, ktoré najmä v závere svojej tvorby použil do rozsiahlych, tvarovo rozmanitých priestorových inštalácií.

Karol Barón 5200_BARON KAROL„Ako umelec bol jedinečný. Našiel si svoj jazyk, mal osobitý rukopis, spôsob vyjadrovania, humor a sarkazmus. K tomu bol precízny maliar, remeselne veľmi zručný a dôsledný vo všetkom. Pritom odviazaný, nad vecou a recesista,“ rámcovala jeho dielo na posmrtnej výstave pred piatimi rokmi kurátorka Xénia Letrichová. „V poetickom svete Karola Barona ožívajú príbehy zázračných bytostí, pulzujú zázraky a ožívajú mystériá. Obrazy hýria farbami, šteklia nápadmi, podpichujú vtipom. Hravosťou vťahujú diváka do magických hĺbok obrazového rozprávania. Je sa na čo pozerať, je o čom premýšľať, je sa nad čím usmiať.“

UMELECKÝ SOLITÉR

Prostredníctvom Alberta Marenčina sa Karol Baron na jar 1970 zoznámil s Vratislavom Effenbergom, významným českým surrealistickým teoretikom, a stal sa členom legendárnej česko-slovenskej surrealistickej skupiny. Ako rámcuje výtvarná teória, najmä jeho figurálna tvorba prakticky od samého začiatku  tvorí osobitý príspevok v rozvíjaní neosurrealistickej tradície, ktorú obohacuje o špecifické prvky čierneho humoru, absurdných tvarových metamorfóz a drastickej grotesky. Osobitným výtvarným prejavom, vlastnou tvorivosťou, expresiou a dôvtipom s použitím imaginácie a často absurdných prvkov sa radí k solitérom na slovenskej výtvarnej scéne. Vytvára vlastné figúry, mutantov, ktorých tvorí miešaním ľudských, zoomorfných a vegetatívnych elementov.

OTEC BAST-ARTOV

Znalec Baronovej tvorby a jeho osobný priateľ PhDr. Pavol Sika pri vydaní bibliofílie Beštiár v roku 1997 v Štátnej galérii v Nitre charakterizoval dielo umelca slovami: „S jemu vlastnou obraznosťou sa nemožno stretnúť nikde. Zjednocuje a prelína sa v nej zoomorfná fantastika s na výsosť humanistickým, presnejšie vitalistickým postojom k svetu, pričom ono mysteriózne zázračno spájania, táto ‚beštializácia‘ postáv a dejov má prastaré kultúrne základy tak vo sfére nášho vedomia i podvedomia.“  Ľudmila Peterajová  o  „obludnosti“ a mnohých strašných javoch vchádzajúcich do umelcových malieb a pastelov syntetizuje , že „sa stávajú láskavo hravé, ich hrôza sa rozpúšťa v kráľovskej lúčavke estetična. Celý ten zbor nevídaných Baronových príšer Albert Marenčin ‒ ako krstný otec mnohého – presne vkladá do nadrealistického kalendária pomenovaním bast-arti...“.

Aká absurdnosť. Umelec, ktorý  obdivoval Paríž, jeho umeleckú atmosféru, ktorej sa túžil nadýchnuť a byť jej súčasťou... V prestížnej parížskej súkromnej galérii Les yeux fertiles pripravil výstavu svojich pastelov z rokov 1968 – 1991.  Jej vernisáž bola 27. februára 2004. O dva dni, vraj keď si išiel kúpiť cigarety, ho na jednej z parížskych ulíc zrazilo auto. O dva dni zraneniam podľahol. Karol Baron by mal v septembri tohto roku sedemdesiatpäť...

Emil SEMANCO ‒ Foto: autor

.

 

 



Pridaj komentár