Poslanec Karol FARKAŠOVSKÝ chce presadiť v školách komunikačnú výchovu. Karol Farkašovský začal svoju mediálnu kariéru v roku 1978 v Československom rozhlase v Košiciach. Od roku 1992 okúsil špičkové verejnoprávne médium, keď pôsobil ako komentátor v slovenskej redakcii britského rozhlasového giganta BBC v Londýne. Po návrate na Slovensko sa stal v roku 1998 šéfredaktorom Rádia Slovensko v Slovenskom rozhlase, niekoľko rokov bol šéfom komunikačného odboru rezortu zdravotníctva a šesť rokov pôsobil ako moderátor televíznych novín v komerčnej televízii. V súčasnosti je poslancom za SNS a zároveň podpredseda Výboru NR SR pre kultúru a médiá.
- Váš profesijný život bol dlho zviazaný s verejnoprávnym Slovenským rozhlasom. Boli ste šéfredaktorom hlavného okruhu Rádio Slovensko. Urobila z vášho pohľadu RTVS nejaký zásadnejší posun napríklad za posledných päť rokov?
Je pravda, že rádiu vďačím za veľmi veľa dobrého i pekného. Podmanilo si ma a bolo mi ozajstnou školou života. Usiloval som sa mu ako šéfredaktor niečo vrátiť. A tak sme spolu so 180-členným tímom rozhlasákov v roku 1998 začali tvoriť úplne novú a demokratickú éru verejnoprávnosti. Podarilo sa nám z Rádia Slovensko urobiť médium na obraz BBC. Päť rokov sme ho držali na piedestáli najpočúvanejšieho rádia, a čo bolo ešte dôležitejšie – média s vyše 80-percentnou dôveryhodnosťou u obyvateľstva. Bola to skvelá éra plná nápadov, jedného verejnoprávneho komplexu podľa najlepších vzorov v zahraničí. Hovorili mi vtedy, že je to príliš revolučná predstava, ktorá zrejme predbehla dobu. Ale som rád, že na ňu konečne dozrel čas a že sa potvrdila racionalita a funkčnosť tohto nápadu. Asi to potrebovalo zapustiť korene a dozrieť – ako napokon všetko nové.
Došlo teda k principiálnemu posunu vo fungovaní oboch médií. Ukázalo sa, že možno prepojiť aj spravodajský obsah, využiť šikovných ľudí tak pred mikrofónom, ako aj pred kamerou a budovať imidž serióznosti a dôveryhodnosti. Ako poslucháč RTVS nie som veľmi spokojný s prechodom na prúdové rozhlasové vysielanie. To má totiž každé komerčné rádio. Verejnoprávne by sa malo odlišovať aj formátom, aj obsahom. Malo by si zachovávať svoju jedinečnosť. A platí to, samozrejme, aj o moderovaní. Nemalo by kopírovať a napodobňovať komerčné trendy. Chýba mi v ňom viac invenčnosti, originality. Kedysi bol Slovenský rozhlas symbolom jazykovej čistoty a správnosti. Dnes to pri všetkej úcte nemôžem povedať.
Televízia urobila pokrok v obsahu spravodajstva. Je omnoho vyváženejšie ako v minulosti. Veľké rezervy sú však v spracovaní tém, aby mali kvalitný informačný obsah a boli aj divácky atraktívne.
- Verejnoprávnosť znamená aj venovať sa nášmu kultúrnemu dedičstvu, významným postavám a udalostiam slovenských dejín. Nakoľko spĺňa RTVS túto dôležitú funkciu?
Slovensko je síce malá krajina, ale máme svetu čo dať z hľadiska civilizačných hodnôt, kultúry, histórie, významných osobností. A nielen to. Potrebujeme túto pravdu o našej vlastnej cene a národných dejinách upevňovať aj v srdciach našich ľudí. Nemyslím tým iba mladých, ale aj skôr narodených. Žijeme totiž pod obrovským tlakom komerčnosti a lacnej zábavy, často zhmotnenej vo filmoch presýtených násilím, krvou, hororovými scénami a nulovou umeleckou hodnotou. Je to nebezpečenstvo, ktorému treba čeliť aj prostredníctvom verejnoprávnych médií a ich programovej ponuky. Som veľmi rád, že sa v RTVS vyprofiloval druhý televízny kanál na naozajstnú a solídnu alternatívu voči súkromným televíziám. Že sa na Dvojke celkom pravidelne objavujú dokumentárne filmy, osobnostné profily, celovečerné filmy, ktoré aj z hľadiska šírenia národných tradícií a kultúrneho dedičstva spĺňajú tie najprísnejšie kritériá. Myslím si však, že je tu ešte veľký priestor, ako komunikovať „národnú“ tému tak, aby to v človeku vyvolávalo naozaj ušľachtilé pocity a úprimnú hrdosť na to, kde sú jeho korene a kam patrí. RTVS by mohlo viac pracovať na zlepšovaní našich súčasných medziľudských vzťahov. Ak bude medzi ľuďmi viac úcty, rešpektu, ohľaduplnosti, názorovej tolerancie, žičlivosti a vľúdnosti, potom bude v srdciach viac priestoru aj na úprimnosť, hrdosť na samých seba aj na našu vlastnú minulosť a súčasnosť. Vytvoriť mediálne formáty na plnenie tejto úlohy je vážna výzva.
- Máte skúsenosti aj z komerčných médií, o ktorých sa všeobecne vie, že sú poplatné tlakom rozličných záujmových skupín. Má bežný človek vôbec šancu orientovať sa v obrovskom prúde správ, komentárov a často tendenčných informácií?
Žijeme v čase, ktorú nazývam doba „kultu negatívnej informácie“. Pozitívna správa dnes prakticky nemá cenu. Všetci sme v súčasnosti obeťami obrovského tlaku médií. Valia sa na nás doslova megatony rôznych informácií, z ktorých väčšinu k životu ani nepotrebujeme. Je veľkým umením vyberať si, nepodľahnúť stresu a umelo vytváranému všeobecnému strachu. Stačí sa len pozrieť na dramaturgiu spravodajských relácií komerčných médií. Dominujú v nich tragédie, zločiny, krádeže, podvody, teror, zloba, násilie... Médiá akoby zámerne pracovali na šírení strachu, hrôzy, obáv, chaosu medzi ľuďmi. Fakty aj udalosti dramatizujú, často zveličujú, šíria polopravdy, len aby im rástla sledovanosť alebo čítanosť. Je to výsledok mediálnej konkurencie, tvrdého mediálneho biznisu. Divák, čitateľ, poslucháč je na poslednom mieste ich skutočného záujmu. Pre médiá nie je totiž podstatné, či verejnosť dostane objektívnu, vyváženú a pravdivú informáciu. Dôležité je – aby každý pozeral televíziu, zvyšoval jej sledovanosť a tešil sa, že všetko zlo sveta, ktoré vidí na obrazovke, sa deje mimo jeho obývačky. Prvoradé je, aby televízia pre vysokú sledovanosť mohla ešte viac zarábať na predaji reklamy. Diváci sú jednoducho dobrovoľní vazali. Ale nepotrvá to večne. Televízie, ktoré ponúkajú „kinonoviny“ alebo tzv. „entertaiment spravodajstvo“, už cítia, že pohár trpezlivosti ľudí pomaly preteká.
Éra televízií sa chýli ku koncu. Už pomaly nemajú čo ponúkať. Už niet čím prekvapiť, už je len málo toho, čím sa dá šokovať. Nad televíziami sa jednoducho zmráka. Silu, vplyv a vážnosť dostáva internet. Neviem, či je to dobré, ale myslím si, že to aspoň prinesie ľuďom úľavu. Aj keď ani prostredie internetu nie je vysnívaná oáza.
Najväčším problémom je podľa mňa to, že mnohé médiá porušujú základnú etiku a často ignorujú samotný obsah informácie. Bez váhania si ju len tak trochu otočia a mnohokrát posúvajú publiku polopravdu alebo zámerne skreslenú účelovo spracovanú realitu. Cieľom totiž nie je informovať, ale vydesiť verejnosť.
- Zdá sa, že ani po štvrťstoročí nemôžeme na Slovensku nájsť ten optimálny model financovania a podpory kultúry. Rôzne komisie, ktoré rozhodujú o grantoch, sú podozrievané z netransparentnosti, umelci sú rozhádaní a profesijné umelecké organizácie sa nachádzajú v útlme. Má Slovenská národná strana svoju koncepciu podpory rozvoja kultúry na Slovensku?
Problém spočíval v tom, že kultúra bola vždy na chvoste spoločenského záujmu. Mnohí ju doteraz chápu ako neproduktívny prívesok, ktorý iba požiera financie. Pritom opak je pravda. Nie všetko sa dá merať len peniazmi. Kultúra je zrkadlom duše národa a celej spoločnosti, zrkadlom platných etických, morálnych hodnôt, meradlom umeleckej krásy vo všetkých jej podobách. V konečnom dôsledku je aj vizitkou kvality medziľudských vzťahov, toho, ako si na Slovensku nažívame, ako spolu vychádzame a ako spolu komunikujeme.
Žiaľ, závisť, hádky, nespokojnosť, neúcta, ignorancia, nízka miera tolerancie zapríčiňujú presne ten útlm, o ktorom hovoríte. Kultúra má jedinečný a veľmi silný potenciál, aby vo forme divadla, literatúry, hudby, vizuálneho umenia prinášala ľuďom radosť, uspokojenie a pozitívnu energiu. To dnes potrebujeme všetci.
Teší ma, že aj vďaka SNS sa kultúra dostáva do popredia záujmu v prioritách novej vlády. Slovenská národná strana podporuje všestranný rozvoj kultúry, našich národných kultúrnych tradícií, umenia, teda toho, čo vyvoláva v ľuďoch hrdosť na Slovensko ako civilizovanú a kultivovanú krajinu. Chceme zlepšiť starostlivosť o kultúrne pamiatky, zvýšiť vážnosť a prestíž umeleckých inštitúcií, podmienky umeleckých zväzov a organizácií.
Ako podpredseda Výboru NR SR pre kultúru a médiá môžem povedať, že intenzívnu podporu národnej kultúry, ale aj kvality a čistoty mediálneho prostredia považujem za svoju poslaneckú prioritu. Som presvedčený, že v tomto nájdeme konsenzus u všetkých partnerov naprieč celým politickým spektrom. Okrem toho chceme, aby výchova ku kultúrnosti a k lepším medziľudským vzťahom sa stala súčasťou vzdelávania v školách. Mojou osobnou poslaneckou ambíciou je navrhnúť zavedenie komunikačnej výchovy na školy všetkých stupňov a pokúsiť sa o kultivovanie celej spoločnosti.
- Po nedávnych voľbách sa do parlamentu dostalo aj niekoľko nových politických subjektov. Lenže s výnimkou ĽS NS Kotleba sa k otázke rozvoja národnej identity tieto nové strany nevyjadrujú. Beriete to tak, že národné témy sú monopolne v agende SNS? Nehrozí tu pre vašu stranu určitá pohodlnosť z nedostatku „konkurencie“ v tomto smere?
Pozrite sa v tejto súvislosti vôkol po celej Európe. Je to úplne prirodzené, že sa v ľuďoch stále intenzívnejšie prebúdza i prejavuje národné cítenie, vedomie národnej spolupatričnosti a bez zveličovania – aj národnej hrdosti. Treba väčší dôkaz o posilňovaní národnej identity?
Je to moderná téma, ktorú si osvojujú mnohé politické strany. Ide však o to, ktorá má na to naozaj úprimný, pevný, čestný aj časom a históriou potvrdený mandát. Mňa priviedlo do Slovenskej národnej strany presvedčenie, že ako jediná politická strana dokázala zmeniť samu seba a dáva slovu národ skutočný obsah s náležitou úctou, rešpektom a bez akéhokoľvek účelového politického populizmu.
- Zo strany EÚ a najmä jej bruselského byrokratického aparátu cítime zvláštnu averziu k myšlienke existencie národných štátov. Je skutočne táto myšlienka taká zastaraná a pre súčasné 21. storočie už nenosná, ako tvrdia viacerí európski lídri?
Dá sa na to pozrieť z dvoch strán. Brusel to vidí zo svojho pohľadu a s cieľom upevniť si vlastné monopolné administratívne postavenie v Európe. Nemôže však ignorovať samotné európske štáty, ktoré EÚ tvoria. Tie sú totiž stále kritickejšie voči koncentrácii moci a kompetencií pod bruselskou strechou. Som presvedčený, že projekt Európskej únie je v princípe dobrý. Zastarané sú však spôsoby jej fungovania ako obrovského molocha, ktorý v dnešnom dynamickom svete pôsobí ťarbavo. EÚ sa potrebuje zreformovať, ale bruselská administratíva nemá dostatočnú kapacitu na to, aby dokázala zmeniť samú seba. Potrebuje mať motív. A tým motívom sú práve silné národné štáty, ktoré nebudú len odovzdaným a na všetko prikyvujúcim partnerom. Sila Európskej únie spočíva práve v pochopení toho, že zárukou akcieschopnosti a pružnosti spoločného klubu sú iba silné národné štáty, ktoré sa nezrieknu vlastnej identity. Naopak, využijú kultúrnu rozmanitosť a mentálnu jedinečnosť – samozrejme pri zachovaní vlastnej suverenity – ako impulz na to, aby Brusel a EÚ dostali naozajstný štatút vážneho a rešpektovaného hráča svetovej politiky.
- Vráťme sa ešte k umeniu a ku kultúre. Ktorý počin, dielo, akcia či udalosť vás na tomto poli v ostatnom čase zaujali a prečo?
Rád si pozriem Verdiho operu, koncert Slovenskej filharmónie, obdivujem divadelnú činohru, famózne vystúpenia Lúčnice či SĽUK-u, žasnem nad súhrou zdravých a handicapovaných tanečníkov na prehliadkach generácií a rovnako mi žilky hrajú na koncertoch hudobných talentov s klaviristom Richardom Rikkonom v rámci vzdelávacieho projektu, ktorý sme pripravili pre deti už v tridsiatich piatich mestách celého Slovenska.
Kultúra a umenie sú pozitívny fenomén. Nesú v sebe úžasné komunikačné posolstvo, ktoré obohacuje naše životy. Vyvolávajú ušľachtilé pocity, dávajú nám radosť, pokoj, krásu i zmysel. Povznášajú a kultivujú celý národ. Preto každý, aj keď iba malý počin, podujatie, akákoľvek známka ľudskej tvorivosti, umeleckej šikovnosti si zaslúžia obdiv, uznanie a podporu. Najmä preto, že nás robia lepšími, ľudskejšími a šťastnejšími.
Zhováral sa Maroš M. BANČEJ – Foto: autor