Po telefóne sme si dohodli stretnutie na polceste – v Malackách. Júlia je Slovenka, ktorá žije v Rakúsku neďaleko od hraníc, a ja Bratislavčan, novinár, zvedavý na jej príbeh. Viem o nej len to, že u našich južných susedov za riekou Moravou žije trinásť rokov, že bola vydatá za Rakúšana a po rozvode prišla rozhodnutím súdu o deti. Vlastne neprišla o ne tak, ako prichádzajú o deti rodičia prisťahovalcov v Nórsku po zásahu sociálnej služby Barnevernet v dôsledku kontroverznej politiky odoberania detí. Júliin príbeh je trochu iný, ale pre ňu ako matku rovnako skľučujúci. Sedíme v kaviarni, zoznamujeme sa, na stole chladne káva a Júlia Geigerová – tak sa volá mladá žena, doteraz známa iba ako Júlia z telefónu – vyťahuje z tašky objemný fascikel rôznych spisov, dokumentov a súdnych rozhodnutí. So smútkom v hlase začína svoje rozprávanie...
- ROZVODOVÁ KALVÁRIA
„V roku 2003 som odišla za prácou do Rakúska, tam som sa zaľúbila, vydala a po desiatich rokoch, keď sa nám manželstvo rozpadlo, stalo sa neznesiteľným aj preto, že ma muž bil, som sa rozviedla.“
„To sa stáva, keď sa Slovenka vydá v zahraničí a stratí rodinné zázemie,“ dodávam trochu zaujato a pýtam sa: „Ale ako je možné, že ste prišli o deti, tie predsa patria matke, ak nesvedčia proti nej nejaké závažné skutočnosti, napríklad že pije a nevie sa o deti patrične postarať?“
„Áno, ale to by ste nesmeli byť Slovenkou v Rakúsku. Ja nie som nijaký kriminálny živel, nie som narkomanka, nepijem a o deti som sa vždy starala, ako som najlepšie vedela aj vtedy, keď som veľa pracovala. Podľa exmanželovho tvrdenia som vraj na deti ako zamestnaná matka nemala čas a zasa, keď som nepracovala, som sa vraj o ne postarať nemohla. V roku 2014 v septembri sme sa rozviedli a v novembri, teda dva mesiace po rozvode, ma exmanžel surovo vyhodil aj s deťmi na ulicu. Deti som mala od pondelka do piatka vždy ja a môj exmanžel ich mal vždy dva dni cez víkend. Keď sme sa začali súdiť o deti, chcela som s nimi odísť na Slovensko, kým si nenájdem v Rakúsku nejaké bývanie. Sudca, s ktorým som sa radila, mi povedal, že s deťmi odísť nemôžem, lebo by sa to hodnotilo ako únos, a keby som odišla sama, znamenalo by to, že sa detí vzdávam. Tak sa začala moja kalvária, nemala som kde bývať, ale na Slovensko k rodičom som odísť nemohla.“
- ČUDNÉ ARGUMENTY
Keď exmanžel vyhodil Júliu z domu, bývala aj deťmi dva týždne u priateľky. Potom sa konečne dostala k nájomnému bytu, kde ju hneď po nasťahovaní, keď ešte nestačila v izbách ani upratať, navštívila sociálka, ktorá skonštatovala, že v jej domácnosti nie je všetko v poriadku, lebo niektoré svoje veci má uložené v synovej izbe. Taký smiešny argument, nad ktorým zostane rozum stáť, bol uvedený aj v odôvodnení súdneho rozsudku. Mal to byť jeden z malicherných dôvodov, že deťom bude lepšie u otca. Také nefér veci sa v zahraničí stávajú, súdy sa skôr priklonia na stranu svojho občana, cudzinka má na spravodlivé rozhodnutie oveľa menšie šance.
Júlia má slovenské občianstvo, nikdy ani nepomyslela na to, že by ho vymenila za rakúske, a to v spore o deti fatálne zavážilo.
Zvládnuť kolotoč súdnych pojednávaní, pocit osamotenia, že sa vezie v tom sama, bez pomoci priateľov a rodiny, je obrovský psychický nápor. Cudzinka v prostredí, ktoré nie je jej domovom, je vždy sama, nemá nikoho na svojej strane. Niekedy sa ocitá na pokraji zrútenia. Júlia má však ako každá matka zakódovanú v tele materskú odolnosť proti nástrahám života, ak ide o jej deti...
Pojednávania na súdoch boli bez nej a bez prítomnosti jej právnika. Posudková lekárka sa vyjadrila, že obaja – ona i jej exmanžel, sú schopní vychovávať deti, to však súd nebral do úvahy.
Detská psychiatrička, u ktorej boli deti na vyšetrení, povedala, že deti majú strach zo starej mamy z exmanželovej strany, čo bola vlastne pre neho ako odporcu priťažujúca okolnosť, ale ani to súd neakceptoval.
Júlia hovorí: „V Rakúsku je to tak: keď má niekto peniaze, môže všetko – tam je väčšia korupcia ako na Slovensku, ale nikto sa tým nezaoberá, každý mlčí. Okrem toho je tam veľká diskriminácia prisťahovalcov. My Slováci to pociťujeme tak, že sme pre Rakúšanov podradná skupina ľudí.“
- TRÁPENIE DETÍ
Dve súdne inštancie prisúdili deti otcovi Rakúšanovi, pretože materiálne podmienky majú jeho rakúske deti lepšie u neho ako u matky Slovenky z akejsi dedinky pri meste Malacky. Nejaký normálny, teda rozumný dôvod na prisúdení detí otcovi v odôvodnení rozsudku nie je. Na samotných deťoch, na ich psychike a na prirodzenom inklinovaní k matke vlastne nezáleží. Exmanžel má peniaze, dobrého právnika a rakúskych sudcov, ktorí mu idú poruke. Slovenská matka má povolenie stretávať sa s vlastnými deťmi raz za dva týždne cez víkend. Je to pre ňu i pre jej deti traumatizujúca situácia. Júliine deti – jedenásťročný Kevin a deväťročná Vivian, veľmi ťažko znášajú odlúčenie od matky, vyvoláva to u nich depresívne stavy, čo sa prejavuje aj zhoršeným prospechom v škole – Vivian trpí dyslexiou a dysgrafiou. Keď sa stretnú s matkou počas povolených návštev, všetci plačú. Júlia sa dozvedá, že exmanžel má na deti málo času, stará sa o ne bývalá svokra, stará mama z otcovej strany, a tá Vivian bije. Keď to Júlia oznámila na polícii, povedali jej, aby doniesla potvrdenie od lekára o zbití dieťaťa, potom môžu niečo robiť. Samozrejme, priniesť potvrdenie od lekára je holá nemožnosť, pretože deti nie sú v jej opatere, nemá k nim prístup.
„Čo bude ďalej?“ pýtam sa aj ja dosť bezvýchodiskovo. „Nevzdávam sa, bojujem,“ hovorí Júlia. „Chcem spravodlivosť pre seba a svoje deti, obraciam sa so sťažnosťami na rakúskych aj slovenských politikov, prosila som o pomoc ako slovenská občianka aj slovenského prezidenta, ale veľkú nádej nemám, väčšina politikov mi ani neodpovedala na list, lebo ani v Rakúsku, ani na Slovensku nie je pred voľbami, keď sa politici viac zaujímajú o problémy ľudí...“ Prerušujem ju so samozrejmou otázkou: „Neodpovedal vám ani náš prezident pán Kiska?“ – „Odpovedal asi v tom duchu, že môj prípad budú sledovať.“
- ROZUZLENIE NA OBZORE...
Tri roky trvá zápas o deti, ktorý nikomu neprospieva, najmä nie deťom a ich matke. „Je to hrozné, keď nemôžete objať svoje deti, keď o nich nič neviete, ako sa majú, kde sú, čo robia, keď sa nemôžete o nich informovať ani v škole. Podľa učiteľky sa nemôžem na nič pýtať, lebo nemám na deti právo. Viete si predstaviť ten pocit bezmocnosti a zúfalstva matky? Nie je to neľudské? A prečo?“ pýta sa Júlia.
Lenže táto Záhoráčka nie je bezmocná, vyžaruje energiu, je odhodlaná dať do boja o svoje deti – Kevina a Vivian, všetko, posledné peniaze – aj keby nemala na chlieb. Zmobilizovala všetky svoje sily, odvolala sa na najvyšší rakúsky súd Oberster Gerichtshof po konzultácii s právničkou, ktorá našla v rozhodnutí nižších súdov pochybenia a dôvody, aby boli deti vyňaté zo starostlivosti matky, nie sú podľa jej názoru ničím podložené. Zdá sa, že ešte nie je rozhodnuté.
Keď som dopísal príbeh tejto Slovenky v Rakúsku a dopil popoludňajšiu kávu, zazvonil mi telefón. Prihlásila sa Júlia Geigerová a s radostným hlasom mi oznámila že Oberster Gerichtshof posúdil jej odvolanie ako dôvodné a zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu. Zagratuloval som jej a pridal poznámku, že aj mne to zdvihlo náladu...
Text a foto: Ľudovít ŠTEVKO