Keď sa naraz zráža dobré a zlé

thumbnail

Na prvej slovenskej scéne uvádzajú dramatizáciu Slovo Válkovo. Miroslav Válek, básnik a minister kultúry SR, bol členom komisie na potlačenie sviečkovej manifestácie 25. marca 1988. Táto kľúčová informácia poslúžila dramaturgovi a dramatikovi Petrovi Pavlacovi na napísanie žánrovo pomerne ojedinelej inscenácie Slovo Válkovo. Pred ňou sa na pôde Činohry SND v Bratislave objavila inscenácia Leni o dvornej filmárke vodcu Adolfa Hitlera, kde sa vo virtuálnom  svete stretne americký moderátor s touto výnimočnou ženou. Druhým projektom v rámci komorných hier o živote kontroverzných osobností je Slovo Válkovo.

Aj v tomto prípade ide o fiktívny dialóg dvoch protagonistov – jedinečného slovenského básnika a ministra kultúry počas normalizácie s neštandardne inteligentným eštebákom milujúcim poéziu.

INŠPIRAČNÉ MOTÍVY

Autor inscenácie Peter Pavlac preštudoval množstvo dnes už odtajnených materiálov z čias socializmu a usiloval sa spoznať jedinečného majstra pera Miroslava Válka aj z inej stránky, ľudskej, morálnej. Inšpiráciou mu bol jeho osemročný syn, ktorému čítaval Válkove básničky pre deti, neskôr aj poéziu pre dospelých, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj vynikajúca poéma Slovo. Básnik sa vyznal, že tieto politicky orientované verše venuje komunistickej strane, ktorá ho učí stať sa človekom...

Malý, zaiste na svoj vek príliš vyspelý chlapec, odhalí slabiny génia, keď sa pýta: „Ako  mohol človek, ktorý písal také krásne básničky, byť kamarátom s tými, ktorí ubližovali iným ľuďom?“ Otázku položil po tom, ako videl na videu záznam zo sviečkovej manifestácie, ktorý majú možnosť vidieť aj diváci počas predstavenia v Modrom salóne SND.

PROTEST SO SVIEČKAMI

Zábery sú dôkazom o surovom zásahu vtedajšej verejnej bezpečnosti, tajných a hasičov s vodnými delami proti bezbranným ľuďom, ktorí držali v rukách horiace sviečky ako symbol nádeje na slobodu. Zhromaždenie veriacich, ktoré sa v súčasnosti označuje ako jeden z najvýznamnejších prejavov odporu voči vtedajšiemu režimu, sa uskutočnilo pred katolíckym chrámom na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave rok pred novembrovými udalosťami, keď komunistická moc definitívne padla.  Vtedajší minister kultúry Miroslav Válek bol jediný z celej plejády politikov a potentátov, ktorí v ten osudný marcový deň roku 1988 sledovali sviečkovú manifestáciu z neďalekého hotela Carlton a z iných na to pripravených stanovíšť a bol proti tomu, aby sa voči demonštrujúcim použili tvrdé opatrenia. Faktom však zostáva, že v tom čase bol dôležitou persónou, rozhodujúcou o osudoch mnohých ľudí, a to nielen počas tejto akcie, ale aj v ďalších individuálnych i kolektívnych dejoch a súvislostiach sprevádzajúcich obdobie komunizmu.

SLOVO NA PRANIERI

V širšom spoločenskom povedomí zostáva M. Válek kontroverznou postavou  napriek tomu, že dodnes žije veľa svedkov, ktorí by potvrdili, že mnohým ľuďom, najmä z oblasti kultúry, veľmi pomohol a azda niet literáta, ktorý by nerešpektoval jeho poetiku a autorské danosti. Ak by v tých časoch na jeho poste fungoval ktosi iný, aj naša slovenská kultúra mohla dopadnúť oveľa horšie.

Takže aj na scéne sa odohráva neľútostná konfrontácia názorov zapáleného žalobcu – príslušníka ŠtB, ktorého paradoxne stvárňuje František Kovár, známy svojím hlbokým duchovným rozmerom – v tomto prípade s obviňovaným ministrom Válkom, v interpretácii Emila Horvátha, zároveň aj režisérom inscenácie. Bývalý zvukový technik ŠtB, ktorý sa podieľal na zázname operačných pokynov aj iných prejavov demonštrácie, útočí na ministra, pričom obaja vyťahujú a rozoberajú jednotlivé verše z Válkovej poémy Slovo. Dokonca tento zvukár, ktorý sa nechá najať na špinavú prácu, odpočúva a nahráva usvedčujúce materiály pre štátnu bezpečnosť, aj keď vie, že nimi môže spôsobiť obrovské nešťastie mnohým ľuďom, vyhadzuje ministrovi na oči jeho previnenie a vyčíta mu jeho neľudské postoje. Prizná sa síce, že sa hnusí sám sebe, a odvahu na to, aby ministrovi otvorene povedal, čo si o ňom myslí, nabral len preto, že už nemá čo stratiť – žena ho opustila, jediný, na kom mu ešte záleží, je jeho syn. A preto sa usiluje presvedčiť ministra, aby zastavil pripravovaný zákrok voči manifestujúcim, nech sa po čase môže pozrieť svojmu potomkovi do očí.

DEJOVÉ LÍNIE

Prelínanie sa umeleckého slova – nezabudnuteľných Válkových veršov – s otázkami i výčitkami naverbovaného eštebáka možno považovať za nie bežnú prax v našej dramatike. Ide o akési nazeranie na toho istého človeka dvojakou optikou, cez jeho poéziu, zároveň i cez jeho politickú aktivitu. Válek bol už za života uznávaným básnikom a ako sa ukazuje, ani jeho fyzická neprítomnosť neuberá z jeho umeleckých kvalít. O čosi horšie vyznieva jeho osobná či politická klasifikácia. Nuž, aj génius môže zlyhať vo vypätých situáciách, ktorých exponované osobnosti v minulom režime zažili nemálo. Strhujúci dialóg dvoch protagonistov vhodne dopĺňa hudba Deža Ursínyho, ktorý už v osemdesiatych rokoch zhudobnil niekoľko veršov svojho obľúbeného básnika. Táto inšpirácia Válkovou poéziou pokračuje aj v súčasnosti. A ako vidno, nielen medzi muzikantmi, ale aj medzi dramatikmi.

Anna SLÁVIKOVÁ - Foto: SND

 



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.