POZNÁMKA
Roman KALISKÝ-HRONSKÝ
Prišiel som na Slovensko po vyše stodňovom pobyte v zahraničí. Prvé, čo som stretol, boli policajné hliadky. Dobre, reku, vchádzam do hlavného mesta, kde sa konajú rôzne akcie v rámci predsedníctva EÚ najmä v Bratislave, tak musí byť viac policajtov na cestách. Nebol som doma ešte ani jeden celý deň, keď som sa z obrazoviek dozvedel, že sotva pár ulíc od môjho domu mal haváriu poslanec parlamentu. Tragické následky a meno poslanca vyvolali ihneď lavínu reakcií na internete. Nestačil som sa čudovať záplave tých viet, dokonca aj od bývalých straníckych kolegov poslanca. Daniel Lipšic asi aj do nich kedysi narazil, aj keď v inom význame, a menej tragickom... V tých hodinách po jeho havárii sa roztrhlo vrece s vetami „mudrcov“. Až som si povedal, že toto nie sme my slušní Slováci.
Musel som na niektoré vyjadrenia zareagovať takto: „Tento rok som najazdil s celkom dobrým autom v zahraničí tisíce kilometrov. Ak by mi nebodaj na prímorskej magistrále v určitom úseku vošiel do cesty nečakane ktokoľvek, asi nemá šancu, ja tiež nie... Toto nie je o politike, ale o disciplíne na cestách a o zdravom rozume. Daniela Lipšica ako politika nemusím, ale v tejto situácii, ak nie je na vine, treba povedať, že osud vie byť aj veľmi tvrdý, čo neznamená, že takáto nešťastná udalosť, pri všetkej piete k obeti a rodine zosnulého, by sa mala zneužívať. Skúste to vidieť z vlastného pohľadu – z jednej i druhej strany!“
Prišli mi na tento status rôzne reakcie. Jedna z nich od pána D. G. stojí za citáciu, hoci nie je úplná: „Danielovi Lipšicovi sa po nehode nepochybne kadečo prehnalo mysľou, ale zrejme nemyslel na to, keď pri komentovaní podobne vážnych prípadov nebol zdržanlivý a korektný. V zápale politického boja často používal trestné právo ako zbraň. Bez znalosti vyšetrovacieho spisu formuloval na adresu svojich protivníkov veľmi nepríjemné obvinenia. Inokedy tak konal v postavení ministra vnútra so znalosťou vyšetrovacieho spisu, čím okrem už spomenutých výhrad vznikali pochybnosti o tom, či sa k informáciám (neraz vytrhnutým z kontextu) dostal zákonnou cestou, keďže nebol orgánom činným v trestnom konaní. Poslanec Lipšic občas využije advokátsku licenciu, aby sa v mediálne atraktívnych a politicky citlivých prípadoch stal obhajcom niektorej zo strán trestného konania (napríklad kauzy Biľakova busta alebo Čistý deň). Tak si síce zabezpečí zákonný prístup k poznatkom z vyšetrovacieho spisu, ale opäť ich prezentuje politickým a mediálne príťažlivým, nie právnym jazykom...“
Medzitým mal aj Daniel Lipšic svoje mediálne vyhlásenia. V prvom sa ospravedlnil a nevedel povedať, ako bude pokračovať v politickej dráhe. V druhom sa vzdal mandátu poslanca NR SR. Nuž, D. Lipšic bol svojho času nielen poslancom parlamentu, ale aj ministrom vnútra a tiež ministrom spravodlivosti SR. Jeho vzťah vo funkciách, teda tých ministerských, napríklad so sudcami, ale aj s príslušníkmi policajného zboru, bol dosť komplikovaný. Je možné, že keď jeho nešťastný prípad budú policajti vyšetrovať a sudcovia súdiť, komplikácie sa objavia opäť. Z opačnej strany. Ak sa niekto nebude vedieť z rôznych pohnútok zabrzdiť...