Kľúčový dokument slovenskej štátnosti

thumbnail

Pri zrode Ústavy SR stál pred dvadsiatimi piatimi rokmi aj prof. Dr. h. c. JUDr. Jaroslav CHOVANEC, CSc. Keď sa pozrieme na sumár aktivít prof. Dr. h. c. JUDr. Jaroslava CHOVANCA, CSc., v prvom rade je to ústavný právnik, vysokoškolský pedagóg, advokát, ale aj spisovateľ literatúry faktu a publicista. Na svojom konte má vyše stopäťdesiat knižných publikácií, z ktorých mnohé sú preložené do cudzích jazykov. Predsa len najdôležitejší je fakt, že stál pri zrode Ústavy Slovenskej republiky a významnou mierou sa podieľal na jej vzniku.

Aký bol prvotný impulz a genéza vzniku Ústavy Slovenskej republiky?

Prípravné práce na ústavách národných republík, teda Slovenskej a Českej republiky, sa začali v zmysle článku 142 odseku 2 ústavného zákona o česko-slovenskej federácii, a to skôr v Slovenskej republike než v Českej republike. Ako dobovú zaujímavosť môžem uviesť, že na sklonku roka 1989 boli zo strany Prahy snahy práve tento článok zrušiť, ale k tomu už pre novembrové udalosti, našťastie, nedošlo. Úvodné práce priniesli pomerne pestrú paletu návrhov Ústavy SR, a tak Predsedníctvo Slovenskej národnej rady uznesením č. 438 z 8. februára 1990 schválilo členov Komisie na prípravu tohto dokumentu. Mal som tú česť byť členom tejto komisie, ktorá pod vedením prof. JUDr. Karola Planka, DrSc., vypracovala prvý variant návrhu ústavy a koncom júna 1990 ho odovzdala Predsedníctvu Slovenskej národnej rady. Tento návrh sa potom stal predmetom politickej a odbornej právnicko-legislatívnej diskusie najmä v poslaneckých kluboch. Východiskom a základom ďalšej práce na spoločnom návrhu ústavy sa stal jeho prvý variant, ktorý bol na základe uznesenia Predsedníctva Slovenskej národnej rady zo dňa 17. decembra 1991 predložený na verejnú diskusiu, najmä prostredníctvom dennej tlače. Obsahoval napríklad aj návrh na zaradenie hlavy o riešení práv národnostných menšín a etnických skupín, ktorý predostrelo Maďarské kresťanskodemokratické hnutie a strana Spolužitie.

Dôležitým medzníkom na vznik Ústavy SR bol zrejme volebný rok 1992.

Nepochybne! Voľby v júni 1992 sa skončili volebným víťazstvom HZDS vo voľbách do Federálneho zhromaždenia ČSFR a do Slovenskej národnej rady. Tým sa vytvorili podmienky na to,  aby novozvolená SNR 17. júla 1992 schválila Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Bolo to iste zadosťučinenie pre všetkých, ktorí vynaložili veľké úsilie na ceste k samostatnému Slovensku. Boli to najmä občianske iniciatívy 61 krokov k slovenskej identite – Zvrchované Slovensko, Korene, Štúrova spoločnosť, Syntéza 90, Slovenské národnodemokratické hnutie a v neposlednom rade aj Matica slovenská. Práve od týchto, pre samostatnosť Slovenska zapálených ľudí vyšiel aj jeden z návrhov Deklarácie o zvrchovanosti, ktorý bol publikovaný 14. februára 1991 v dennej tlači a ktorý prostredníctvom svojej delegácie v tom istom mesiaci doručili Františkovi Mikloškovi, vtedajšiemu predsedovi Slovenskej národnej rady. Len kvôli historickej presnosti uvediem, že vedúcim delegácie bol Roman Kaliský, členovia Milan Ferko, moja osoba, Viliam Hornáček, Jozef Magala, Bartolomej Kunc, Peter Brňák a Dušan Kuzma.

Deklarácia o zvrchovanosti Slovenskej republiky teda definitívne odštartovala nevyhnutné smerovanie k našej ústave.

Určite mala veľký vplyv na prípravu, obsah, ale aj na samotný schvaľovací proces. Stačí si pripomenúť jej úvod: „Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho štátu slovenského národa.“ Nasledujúci návrh Ústavy SR vypracovala expertná skupina SNR, ktorá pritom zužitkovala dovtedy existujúce návrhy. Túto expertnú skupinu viedol prof. JUDr. Milan Čič, DrSc., ktorý so mnou posledný variant návrhu ústavy viackrát prerokoval a potom napísal list Vladimírovi Mečiarovi a Ivanovi Gašparovičovi, že predmetný návrh môže byť vládnym návrhom. A tak sa aj stalo a návrh Ústavy SR bol po včlenení pripomienok z verejnej diskusie  predložený na prerokovanie SNR ako vládny návrh. Po búrlivej diskusii a demonštratívnom odchode poslancov za MKDH a Spolužitia, ako aj nehlasovaní poslancov za KDH bola Ústava SR 1. septembra 1992 veľkou väčšinou poslancov schválená. Konkrétne za ňu hlasovalo 114 poslancov SNR. Následne bola slávnostne podpísaná predsedom SNR Ivanom Gašparovičom a predsedom vlády SR Vladimírom Mečiarom, a to dňa 3. septembra 1992 na Bratislavskom hrade. V Zbierke zákonov bola publikovaná 1. októbra 1992 a odvtedy nadobudla aj účinnosť. V plnom rozsahu však  nadobudla svoju účinnosť až dňom 1. januára 1993, keď sa Slovenská republika v zmysle ústavného zákona FZ ČSFR č. 542/1992 Zb. o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky konštituovala ako samostatný, suverénny a nezávislý demokratický štát, teda ako jeden z nástupníckych štátov po zániku ČSFR.

Bol to v tom období aj čas veľkých emócií. Ako si na to spomínate?

Všetci, ktorí sme sa na tejto zložitej a často doslova mravčej práci podieľali, sme si vydýchli. Aj keď to zrejme časť širokej verejnosti nevnímala ako vec kľúčovej dôležitosti, až prijatím ústavy sa slovenský emancipačný proces zavŕšil. Samozrejme, na nejaké veľké oslavy nebol ani čas, keďže už pred rôznymi expertnými skupinami stáli úlohy spojené s delením majetku oboch už suverénnych štátov, ktoré vonkoncom neboli jednoduché a ktorých dosah pociťujeme azda dodnes. Stačí si spomenúť, ako dopadla československá námorná flotila a kto aj napriek pôvodným dohodám používa pôvodnú štátnu vlajku Česko-Slovenska. Rád by som však odcitoval slová Ivana Gašparoviča, ktoré vyslovil v tých pohnutých časoch. Okrem iného povedal: „Prežívame historické chvíle. Slovenská národná rada schválila Ústavu Slovenskej republiky a dnes sme ju slávnostne podpísali. Historickosť a ďalekosiahly význam tohto aktu vidíme v tom, že Ústava Slovenskej republiky je dokumentom najvyššej právnej sily, ktorým sa zakladá suverénna slovenská štátnosť. Jej význam spočíva v tom, že ak odhliadneme od ústavy z roku 1939, ktorá vznikla za mimoriadne nepriaznivých medzinárodných okolností a za účasti cudzej veľmoci, môžeme plným právom povedať, že naša terajšia ústava je prvou demokraticky založenou a slobodne prijatou ústavou zvrchovanej Slovenskej republiky.“

Už sme spomínali, že široká verejnosť má často neúplné vedomosti o tomto kľúčovom právnom dokumente. Ako by sa dala Ústava SR v krátkosti priblížiť?

Ústava Slovenskej republiky sa skladá z dvoch častí. Jednou z nich je preambula a druhú tvorí deväť hláv, ktoré sa členia na jednotlivé oddiely, a celkovo 156 článkov. Štruktúra ústavy je usporiadaná podľa úpravy najdôležitejších spoločenských vzťahov, ktoré sú rozhodujúce na chod a riadenie spoločnosti a štátu, realizáciu jeho funkcií a v neposlednej miere i na stabilitu a integráciu spoločnosti. Možno teda povedať, že preambula a jednotlivé hlavy Ústavy SR na seba logicky nadväzujú a vytvárajú uzavretý celok, ktorý je zrozumiteľný v podstate každému občanovi Slovenskej republiky. A každý občan Slovenska by mal mať základnú vedomosť o obsahu ústavy, keďže v nej sú zakotvené inštitúty práv a slobôd občanov. Ale vrátim sa k preambule, ktorá má osobitný význam a miesto v Ústave SR. Akcentuje sa v nej totiž politické a kultúrne dedičstvo našich predkov s poukázaním na historické skúsenosti zo zápasov o národné bytie a o vlastnú štátnosť. Tiež sa v nej poukazuje na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo a historický odkaz Veľkej Moravy. Preambula ďalej fixuje, že pri budovaní štátu „vychádza z prirodzeného práva národov na sebaurčenie“ a že tento štát slovenský národ buduje „spoločne s príslušníkmi národnostných menšín a etnických skupín žijúcich na území Slovenskej republiky“. Teda v týchto formuláciách je vlastne zakotvený ústavný, respektíve výstavbový národný princíp, kombinovaný s občianskym princípom. Ide o demokratické princípy a tiež o humanistické ciele, dávajúce záruky  slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry a hospodárskej prosperity, ktoré sú dôležitým základným východiskom pri budovaní samostatného štátu – Slovenskej republiky. Keby som to zhrnul, tak preambula svojím obsahom predstavuje filozofiu na interpretáciu, ako aj používanie Ústavy SR v spoločensko-politickej a ústavnoprávnej praxi. Už len pre túto jej kľúčovú úlohu by mala byť v oveľa väčšej miere súčasťou občianskeho a právneho vedomia občanov. V tomto vidím ešte rezervy, napríklad v našom školstve, ktoré by malo mladých ľudí viesť k národnej hrdosti a občianskej zodpovednosti a angažovanosti práve aj cez poznanie preambuly Ústavy SR.

Na záver by som sa chcel spýtať, ako obstojí naša ústava v porovnaní s ostatnými európskymi štátmi?

Chcel by som zdôrazniť, že Ústava SR je porovnateľná s hociktorou ústavou vyspelých štátov Európy. Kladné hodnotenie našej ústavy potvrdzuje i stanovisko parlamentného zhromaždenia Rady Európy z obdobia prijímania SR do Rady Európy z 11. júna 1993, v ktorom sa okrem iného hovorí: „Nová ústava, ktorá vstúpila do platnosti 1. januára 1993, utvára zo Slovenskej republiky štát, ktorý uznáva vládu zákona a zaručuje ľudské práva a základné slobody.“ Na margo ústavy SR sa tiež kladne vyjadril aj významný právnik sudca Európskeho súdu pre ľudské práva prof. Pettiti, ktorý v súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Rady Európy označil našu ústavu doslova za vzorovú, a prezident Európskej komisie pre ľudské práva prof. Stefan Trechsel na slávnostnom zhromaždení Matice slovenskej v Diviakoch pri príležitosti piateho výročia Ústavy SR   povedal: „Ústava Slovenskej republiky spĺňa všetky predpoklady demokratickej ústavy a má všetky princípy demokratických a humanistických zásad.“

Čo dodať na záver? Môžem len konštatovať, že Ústava Slovenskej republiky je životaschopná a vytvorila predpoklady na budovanie demokratického právneho štátu a na vstup Slovenska do Európskej únie. Dlhoročné snahy zapálených vlastencov a odborníkov z oblasti ústavného práva v nej zosobnili výsledok svojho úsilia za samostatné a zvrchované Slovensko. Na to by sa nemalo zabúdať a to by sa malo pripomínať nielen prvého septembra, ale vždy, keď sa vedie spoločenská diskusia o ďalšom smerovaní nášho štátu. Nesmieme zabúdať na národný a občiansky princíp, na princíp trojdelenia štátnej moci – na moc zákonodarnú, výkonnú a súdnu, a v neposlednom rade nesmieme zabúdať ani na kresťanské, cyrilo-metodské duchovné dedičstvo, z ktorého ústava vychádza. O to viac, že súčasné politické a ekonomické pnutia v Európe kladú pred Slovensko nové výzvy, ale i problémy.

 

Zhováral sa Maroš. M. BANČEJ – Foto: autor

 

 

 



Pridaj komentár