Zásluhy Andreja Hlinku o slovenský národ nikdy nepominú! Tento mesiac uplynulo stopäťdesiat rokov od narodenia jednej z najvýznamnejších osobností v našich dejinách, rímskokatolíckeho kňaza, politika, vedúceho činiteľa slovenského národného hnutia Andreja Hlinku. Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918 a tiež spoluautorom Memoranda slovenského národa na Parížskej mierovej konferencii. Andrej Hlinka sa narodil 27. septembra 1864 v Černovej v rodine roľníckych, robotníckych rodičov ‒ pltníckeho faktora Andreja Hlinku a Márie, rodenej Šulíkovej. Mal osem súrodencov. Vďaka svojmu nadaniu sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku, kde ho k vlastenectvu priviedol najmä Karol Eliáš Krčméry, významný ružomberský mešťan, ku ktorému chodieval čítať slovenské knihy. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom.
NEZMERATEĽNÁ ČINORODOSŤ
Po kňazskej vysviacke sa na miestach svojich pôsobísk usiloval zlepšiť sociálne postavenie farníkov zakladaním spolkov striedmosti, úverových a potravinových družstiev. Písal desiatky mobilizačných článkov, organizoval osvetové prednášky aj divadelné predstavenia. Ako národovec sa rýchlo zapojil do politického a hospodárskeho života. V Ružomberku z jeho iniciatívy vznikli tlačiareň, fabrika na tehly, telocvičňa, detský domov, škola a ľudová banka s pobočkou v Levoči. Založenie tohto finančného ústavu si vymohol až po dlhých obštrukciách a názov musel znieť Ľudová banka v Rózsahegyi. Bola to úspešná banková inštitúcia, ktorá za dvadsaťtri rokov vyplatila na dividendách 3,9 milióna korún a vklady v nej mali výšku 10,4 milióna korún.
Hlinka založil potravinový spolok, ktorý mal za cieľ oslobodiť slovenských gazdov od židovských úverov. Proti Hlinkovmu spolku vytvorili Židia antispolok s názvom Khagal a posielali do mlynov príkazy, aby nepredávali múku slovenským potravinárskym družstvám.
ZA HMOTNÉ POVZNESENIE
Hlinka si jasne uvedomoval, že slovenskému národu nepomôže iba politický boj, ale dôležité je aj hmotné povznesenie. Očividne si tak získal obľubu ľudu. Vo svojej činnosti myslel na mládež a na slovenskú mladú inteligenciu. Preto sa obklopil činorodými ľuďmi s pokiaľ možno čo najvyšším možným vzdelaním. Nie vždy však oceňoval danú osobnosť správne. Dôveroval totiž aj Edvardovi Benešovi, pretože, „si ho nesmierne vážil pre jeho politickú prácu“. Andrej Hlinka považoval Česko-Slovensko aj za štát Slovákov, bol však vždy dôsledne za to, aby v ňom mali rovnoprávne postavenie zabezpečené národnou samosprávou a autonómiou. Edvard Beneš však svoj sľub o autonómii nesplnil...
ZBOHOM, PRAHA...
V roku 1905 sa stal spoluzakladateľom samostatnej Slovenskej ľudovej strany, ktorá získavala širokú podporu. Prejavilo sa to aj pri vysviacke kostola v Černovej, ktorého stavbu sám inicioval. Černovská tragédia je známa tým, že uhorskí žandári tu pre demonštráciu za Hlinkovu prítomnosť na vysviacke zastrelili pätnásť ľudí. Udalosť pred celým svetom odhalila brachiálnosť uhorskej liberálnej vlády a útlak slovenského národa. V roku 1933 ukázali Slováci a Hlinka počas Pribinových osláv v Nitre svoju silu, keď si stotisícový dav vynútil jeho prejav napriek nepozvaniu Andreja Hlinku na oslavy oficiálnymi vládnymi predstaviteľmi. Piateho júna 1938 v Bratislave stodvadsaťtisícová demonštrácia žiadala autonómne usporiadanie Slovenska. Tak Hlinka vedel strhnúť davy, pred ktorými vtedy posledný raz rečnil. Známy je výrokom z februára 1938, keď povedal: „Hitler je kultúrna beštia a nacizmus je pre kresťanské Slovensko neprijateľná ideológia.“ O Prahe sa vyjadril: „Keď nám Praha nedá, čo nám patrí, dáme Prahe zbohom,“ čo sa splnilo až po mnohých rokoch.
V roku 2007 bol prijatý zákon o zásluhách Andreja Hlinku o štátotvorný slovenský národ a o Slovenskú republiku. Hlinkove zásluhy o slovenský národ nikdy nepominú!
MATICA S ÚCTOU
Tieto a mnohé ďalšie stránky a charakteristiky osobnosti Andreja Hlinku a jeho mnohostranných zásluh odzneli a odznievajú v tomto jubilejnom roku jeho stopäťdesiateho výročia narodenia na rôznych spomienkových verejných zhromaždeniach. Také bolo zhromaždenie v sobotu 26. júla počas 52. ročníka Medzinárodného folklórneho festivalu Jánošíkove dni v Terchovej, kde mu odhalili bustu. Bustu Andrejovi Hlinkovi odhalili vďační matičiari v Martine počas Národných matičných slávností 1. augusta. Azda najvydarenejší sochársky portrét Andreja Hlinku od majstra Jána Koniarka použili matičiari v Marianke na vytvorenie dôstojného pamätníka na priečelí tamojšieho Exercičného domu a odhalili ho 24. augusta tohto roka. Matica slovenská sa podieľa aj na celonárodných oslavných Dňoch Andreja Hlinku v Ružomberku (26. – 28. september) a ďalšieho masového memoriálového podujatia v novembri v Poprade. Spomienkové oslavy pripravujú matičiari aj v Nitre a vo Vranove nad Topľou, kde tiež odhalia otcovi národa bustu.
Peter JÁNOŠÍK ‒ Foto: Emil SEMANCO
SLOVO O SLOVENSKU
Andrej Hlinka je nerozlučne spojený so slovenskými dejinami a so zmedzinárodnením slovenského zápasu proti maďarizácii. Tragédia v Černovej, kde vtedajšia katolícka cirkevná vrchnosť nepripustila prítomnosť Andreja Hlinku a pri vynútenej vysviacke nakoniec zahynulo pätnásť obyvateľov, odštartovala v roku 1907 medzinárodnú kampaň za práva Slovákov. Za všetko hovorí podpora nórskeho barda Bjӧrnstjerne Bjӧrnsona v rokoch pred prvou svetovou vojnou. Bola súčasťou rozsiahlej siete slovakofilov, ktorá sa sformovala v Európe. Na konci prvej svetovej vojny Hlinkovo úsilie vyvrcholilo v jednoznačnom postoji za česko-slovenskú orientáciu a za definitívny rozchod s Maďarmi. Bol nepretržite vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia, od roku 1918 až do svojej smrti poslancom parlamentu prvej Česko-Slovenskej republiky. Bol predsedom najmasovejšej politickej strany na Slovensku.
Andrej Hlinka, ktorého stopäťdesiate výročie narodenia si práve pripomíname, vyvolával a vyvoláva neraz protichodné a aj radikálne hodnotenia. Až v roku 2012 sa stali prístupné dokumenty, ktoré umožňujú v plnej miere lepšie poznanie jeho osobnosti ako presvedčeného zástancu práva slovenského národa na svojbytnosť. Je medzinárodne rešpektovanou osobnosťou. Pri prvej inaugurácii prezidenta Slovenskej republiky v roku 1993 Michal Kováč medzi významnými predstaviteľmi slovenských dejín počnúc Svätoplukom menoval aj Andreja Hlinku. V následnej korešpondencii s predstaviteľom Dokumentačného strediska pre obete holokaustu Simonom Wiesenthalom sa vyjasnilo, že výhrady voči osobe Andreja Hlinku pri vzniku modernej Slovenskej republiky nie sú oprávnené a prezident nového štátu menoval Hlinku plným právom. O tom svedčí zachovaná diplomatická korešpondencia. V roku 2007 prijal slovenský parlament Zákon o zásluhách Andreja Hlinku.
Dušan D. KERNÝ- Karikatúra: Andrej MIŠANEK
Otec národa Andrej Hlinka nie je minulosť, ale prítomnosť i budúcnosť
Ohňojazyk slovenského ducha
Slovami z nadpisu tohto článku hodnotil Andreja Hlinku vo svojich Pamätiach Tido J. Gašpar, precízny kronikár udalostí, ktoré ovplyvňovali vývoj slovenského povedomia do vzniku prvej Slovenskej republiky. Podľa jeho pozorovaní bol Hlinka ohnivou vôľou Slovákov, ktorí sa domáhali lepšieho žitia a rovnoprávnosti. Hlinkov duch sa vznášal nad mútnymi vodami, nad chaosom genézy nového Slovenska. Hlinkovo slovo, či už povedané, alebo napísané, začalo formovať náš národný svet a ono ho rozhýbalo po koľajniciach dejín. Andrej Hlinka sa narodil pred sto päťdesiatimi rokmi 27. septembra 1864 v Černovej pri Ružomberku. Otec bol pltníkom a dbal na to, aby pltníci mali zabezpečený zvoz dreva dolu Váhom. Okrem malého Andreja sa rodičia starali o ďalších osem detí. Starší chlapci pokračovali v šľapajach otca a zvážali drevo po divokom Váhu. Na príhovor Andrejovho učiteľa ho rodičia poslali do seminára spišského biskupstva, aby sa stal kňazom. Za kňaza ho vysvätili 19. júna 1889.
AGILNÝ KŇAZ
Začal ako kaplán na Orave a farár v Troch Sliačoch. Keďže v Uhorsku vrcholila maďarizácia a asimilácia Slovákov, kňazi sa aktívne zúčastňovali aj na národných podujatiach. Hlinka patril medzi najaktívnejších kňazov národovcov. V roku 1898 kandidoval do uhorského snemu. Nezvolili ho, lebo bol príliš národný. Dvadsaťpäťročný Hlinka mal v kostole najmä kresťanské kázne, ale z kancľa často hovoril aj o problémoch, ale aj nádejach slovenského národa. Organizoval roľnícke spolky, písal do novín, protestoval proti pomaďarčovaniu Slovákov, vyzýval úrady, aby pomáhali chudobe. Slovenské šíky jeho zásluhou mohutneli, národovci boli smelší. Svojou aktivitou pravdaže vzbudzoval pozornosť uhorských úradníkov, ktorí ho zaradili na čiernu listinu nepriateľov Maďarov. V roku 1906 ho obvinili z poburovania proti maďarskému národu. Súd ho odsúdil na dva roky väzenia. Dokonca aj spišský biskup Párvy mu zrušil oprávnenie vykonávať kňazský úrad. Spomínaný biskup nezobral do úvahy ani fakt, že Hlinka v Černovej prispel k tomu, že v jeho rodnej dedine sa aj jeho pričinením postavil kostol. Na vysviacke kostola 27. 10. 1907 sa napriek viacerým žiadostiam farníkov Andrej Hlinka nesmel zúčastniť.
ČERNOVSKÁ MASAKRA
Keď ku kostolu prichádzali koče s vrchnosťou, občania im zatarasili cestu. Veliteľ žandárov Pereszleny, ktorý nevedel ceknúť po slovensky, vydal rozkaz na streľbu. Žandári spustili paľbu. Protestujúci veriaci padali k zemi. Dvadsaťpäť ich už nevstalo a šesťdesiat ich vstalo zakrvavených, zranených. Formálne postavili pred súd strieľajúcich žandárov, no ani jeden z nich nebol odsúdený. Vinní boli iba protestujúci. Osemnásť protestujúcich občanov hneď zatkli a ostatných postupne. Päťdesiatdeväť protestujúcich Slovákov odsúdili do väzenia, celkom na tridsaťšesť rokov a šesť mesiacov.
Krvavá udalosť pobúrila aj vtedajší svet. Svetová verejnosť sa až po tejto tragédii dozvedela, že v Uhorsku žijú Slováci. K protestujúcim sa pripojili aj vo svete známi spisovatelia B. Bjӧrnson, L. N. Tolstoj, škótsky historik R.W. Seton-Watson – Scotus Viator. O udalosť sa zaujímal aj Vatikán. Biskup Párvy však poslal pápežovi Piusovi X. vysvetlenie, že Hlinka je bezbožník a burič. Svätá stolica však zároveň dostala podpisy tridsaťtisíc Slovákov, ktorí orodovali za Hlinku. Pápež odporúčal zmierenie. Po prepustení z väzenia mu navrhli, aby si vybral faru, ale nesmie byť v Černovej. Hlinka im odkázal: „Niet pre Hlinku inej fary!“
Pred vznikom prvej svetovej vojny založil Slovenskú ľudovú stranu.
OTEC NÁRODA
Vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov privítal Hlinka s podmienkou, že Slováci budú mať autonómiu. Napokon o nej sa hovorilo aj v Pittsburskej dohode, podpísanej v máji 1918. Jasne sa v nej proklamuje, že Slováci musia mať v novom štáte vlastný snem a súdy. Lenže prvý prezident Č-SR T. G. Masaryk, ktorý občas hlásal, že je Slovákom, začal s Benešom budovať tvrdý centralistický česko-slovenský štát. Začala sa presadzovať dogma o československom národe. Hlinku chceli vyradiť z politiky aj tak, že zástupcom Svätej stolice navrhovali, aby ho povýšili za biskupa. Hlinka však bol pre Vatikán „sacerdos turbulentus“ ‒ kňaz nespokojný.
Hlinka vládnucich Čechov neúspešne žiadal, aby sa naplnila spomínaná Pittsburská dohoda. Vývoj sa neuberal smerom, ktorý predpokladal. Slovákom stále hrozilo nebezpečenstvo z juhu z Budapešti. Maďarský režim sa riadil zásadou, koho nemôžeš kúpiť, musíš ho zabiť.
Praha zároveň prefíkane vysúvala do popredia iba tých slovenských politikov, ktorí akceptovali čechoslovakizmus a boli za centralistické riadenie štátu bez prihliadnutia na odlišný historický vývoj Slovenska a na slovenskú národnú individualitu. Stelesnením štátneho unitarizmu a čechoslovakizmu na Slovensku bol V. Šrobár a jeho stúpenci. V januári 1919 dokonca zanikla i Slovenská národná rada. Preto sa Hlinka rozhodol informovať svet v Paríži, kde sa na mierovej konferencii prekresľovala mapa Európy a vznikali nové štáty. Hlinkove pokusy vycestovať z republiky oficiálnou formou boli neúspešné. Preto sa jeho cesta uskutočnila inkognito, bez vedomia česko-slovenských úradov, na falošné poľské pasy. Do Paríža cestoval veľkou okľukou cez Poľsko, Rumunsko, Taliansko, Švajčiarsko. Napriek veľkému Hlinkovmu úsiliu nadviazať kontakt s činiteľmi Najvyššej rady a diplomatmi veľmocí výsledok misie bol neuspokojivý, pretože česko-slovenská vláda podnikla kroky, aby paralyzovala Hlinkovu akciu. Paríž informovala, že k nim ilegálne pricestoval monarchista, separatista, pravicový reakcionár, intrigán a čechofób.
V memorande, ktoré Hlinka niesol do Paríža, sa hovorilo o usporiadaní plebiscitu na Slovensku pod dohľadom dohodových veľmocí, ktorý by ukázal skutočné zmýšľanie slovenského obyvateľstva. V memorande sa český útlak prirovnával k maďarskému. Veľmoci nevideli dôvod, aby sa otázka postavenia Slovákov zahrnula do mierovej zmluvy.
ZROD MUČENÍKA
Úrady zbavili Hlinku poslaneckého mandátu, a tým aj imunity. Deviateho októbra 1919 sa vrátil do Ružomberka. Predsedovi vlády napísal: „Obviňujete ma, že som vlastizradca, lebo žiadam uplatniť Pittsburskú dohodu. Potom sú vlastizradcovia aj jej autori.“
V noci na 12. októbra Hlinku zatkli tajní policajti s vojakmi. V nákladnom aute ho odviezli do pražskej väznice na Mírove. Zrodil sa slovenský mučeník prenasledovaný Čechmi. Vláda ho prepustila z väzenia, lebo ho v apríli 1920 zvolili za poslanca. Hlinkova strana prechádza do opozície a predkladá do parlamentu návrh slovenskej autonómie. V roku 1925 bola na Slovensku najsilnejšou stranou. V roku 1927 vstúpila Hlinkova strana do vlády.
Lenže V. Tuka odistil bombu pri samých základoch štátu. Publikoval článok, v ktorom tvrdil, že dohoda o zapojení Slovákov do Česko-Slovenska mala tajnú doložku, že platí skúšobne len desať rokov, potom treba dohodnúť, čo bude ďalej. Tuku obvinili, že je maďarský agent, a v októbri 1929 za rozvracanie Č-SR ho odsúdili na pätnásť rokov väzenia.
HLINKOVO POŽEHNANIE
V júli 1933 vrcholili v Nitre pribinovské oslavy založenia prvého kostola ‒ na území Slovenska bol postavený kostol o sto rokov skôr ako na území Česka. Štátna moc chcela oslavy udržať v apolitickej atmosfére. Na oslavy prišlo tisíce Slovákov. Organizátori osláv Hlinku na tribúnu nepozvali. Dav ho však na pleciach na tribúnu vyniesol. Hlavní rečníci ‒ premiér i biskup ‒ museli mlčať. Dav chcel počuť predovšetkým Hlinku. Ten vášnivo deklaroval suverenitu slovenského národa. Na jeho otázku: „Národe, chceš autonómiu?“ Nitrou zatriasol ohlušujúci súhlas stodvadsaťtisícového davu. Vládni činitelia predčasne z osláv odišli. Podľa polície vraj Čechom, Maďarom, Židom hrozil pogrom. Nič podobné sa však neudialo.
V máji 1935 zvíťazili vo voľbách v Čechách henleinovci a na Slovensku Hlinkom vedený autonomistický blok. Česi netvorili ani polovicu obyvateľstva a vyplašene sledovali, ako stále viac Nemcov a Slovákov odmieta štát, ktorý nadšene plánovali ako domov všetkých občanov, osobitne ako republiku národa Čechoslovákov. Česi zabudli, ako prednedávnom sami rúcali habsburský „žalár národov“ s výkrikmi, že národná suverenita je nad všetkým. Pri voľbách prezidenta v roku 1935 sa všetko vyvinulo tak, že Beneš na zvolenie potreboval hlasy ľudákov. Ak budú hlasovať za neho, tak im to vraj nezabudne. Hlinkovi sľúbil: „Vám dáme, čo sa dať môže a čo nebude prekážať jednote štátu.“
Hlinka kývol hlavou. Čoskoro sa presvedčil, že Beneš sľuby nesplní. Keď bolo zrejmé, že o autonómii môžu Slováci iba snívať, na manifestácii v Žiline 25. januára 1938 výstražne varoval: „Ak Praha nás nepočuje, ak sa autonómia nestane skutkom, tak povieme Prahe zbohom! Na oslavách dvadsiateho výročia vzniku Česko-Slovenska v Bratislave sa zúčastnilo tiež vyše stotisíc občanov z celého Slovenska. Hlinka dojatý týmto obrovským zástupom sa im prihovoril: „Národe môj, milujem ťa a či budem žiť alebo v zemi hniť, milovať ťa neprestanem.“
Bolo to jeho posledné verejné vystúpenie.
Otec národa, zbožňovaná i zatracovaná legenda, vo veku sedemdesiattri rokov zomrel. Pohreb sa konal 20. augusta 1938 za účasti štyroch biskupov, deväťsto dvadsiatich slovenských kňazov a tisícov veriacich.
Bratislavské Židovské noviny 19. augusta 1938 skon A. Hlinku takto komentovali: „Slovenský národ má veľkého mŕtveho. Oplakáva svojho syna, ktorý hlboko zaryl svoje meno do slovenských dejín.“ Vyzdvihli aj jeho náboženskú znášanlivosť.
Hlinkov duch, Hlinkovo požehnanie sa vznášalo aj nad národovcami, ktorí dosiahli autonómiu v roku 1938 a národnú slobodu v marci 1939. Hlinkovo požehnanie sa vznášalo aj nad národovcami od roku 1990 do roku 1993, keď sme bojovali a napokon aj dosiahli vytúženú slovenskú samostatnosť.
Ján SMOLEC ‒ Foto: archív SNN
Autor je nositeľom Radu Andreja Hlinku.