POZNÁMKA
Podľa staroindických véd patrilo umenie propagandy medzi dôležité znalosti, ktoré pozemským ľuďom darovali bohovia. Už starí Egypťania vedeli o dôležitosti ovládania verejnej mienky, stredovekí potentáti sa spoliehali na svojich najatých pisárov, kazateľov a rečníkov, no a minulé storočie prinieslo neslávne známeho ministra propagandy tretej ríše Josepha Goebbelsa. Ten ostatne dodnes platí ako etalón propagandy aj so svojím výrokom, že tisíckrát zopakovaná lož sa stáva pravdou.
Dnešní päťdesiatnici ešte majú v živej pamäti médiá v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Vtedajší propagandisti sa mimoriadne činili, vyzdvihovali úspechy socializmu a očierňovali „prehnitý Západ“ a podarilo sa im za štyridsať rokov časť ľudí zmanipulovať, ale oveľa väčšiu skupinu naučili čítať medzi riadkami oficiálnych médií. Dnešným „propagandistom“ sa to zrejme podarí aj v skrátenom období. Konkrétnym príkladom je horúca téma – takzvaná utečenecká kríza. Ešte na jar boli obsahom správ informácie o počte zachytených utečencov, sprevádzané fotografiami lodí a lodiek na prasknutie naložených mladými mužmi. Čísla sa však stále zvyšovali. Taliansko, Grécko a vzápätí Maďarsko hlásili čoraz väčšie počty migrantov a najmä na sociálnych sieťach, ale aj v bežnej komunikácii sa začali ľudia pýtať, čo tu vlastne chcú, prečo prišli a za čím. Oproti prednovembrovej totalite si zásluhou internetu môže ktokoľvek nájsť informácie napríklad o výške príspevku pre čakateľa na azyl dajme tomu v Nemecku. Tých základných tristošesťdesiat eur je mnohokrát väčšia suma, akú dostávajú naši dôchodcovia. Nevraviac o tom, že na rozdiel od mládencov zo Sýrie, z Afganistanu či z Líbye nemajú stravu, ubytovanie a ošetrenie zadarmo. Mediálna mašinéria sa pomaly, ale predsa len pohla. Pomaly preto, že dnes skutočných nezávislých novinárov nahrádzajú absolventi rôznych zázračných masmediálnych fakúlt, ktorých už na škole pripravujú na to, že koho chleba ješ, toho pieseň spievaj. Často sa používa termín korporátne médiá. Väčšina bežných ľudí si pod týmto názvom nevie, čo si má predstaviť. No aj obyčajný človek si začína uvedomovať, že po niekoľkých mesiacoch prudko ubudlo fotografií „mladých juncov“ a printové či elektronické médiá prešli na matky s deťmi. To nič, že oficiálne štatistiky v serióznych dokumentoch hovoria o osemdesiat- až osemdesiatpäťpercentnom podiele mladých mužov medzi utečencami, hlavná vec, že časť konzumentov informácií zneistie. Raz je to utopený chlapček s nešťastným otcom, z ktorého keď sa vykľuje platený prevádzač, médiá bystro cúvnu. Inokedy sú to matky s deťmi, ktoré sú dve v stopäťdesiatčlennej horde mužov, a aj to sú použité ako živé štíty pri prekonávaní hraníc. Herr Goebbels by zrejme pochvalne zahmkal...
Naša slovná zásoba sa prinajmenšom obohatila o slovo „slniečkar“. Ide o jedinca, ktorý je zapálený multikulturalista, nemá vzťah k vlastnému etniku a najmä – pre časť z nich je to aj zdroj obživy. Tento termín, podobne ako slovo „janičiar“, upadne v priebehu najbližších dvadsiatich rokov do zabudnutia. V prvom prípade preto, že sa ľudia budú riadiť zdravým rozumom, v tom horšom prípade preto, že použiť ho bude trestné.
Maroš M. BANČEJ