Nebolo veľa takých cestovateľov ako štúrovský krajčír a literát Štefan HORNÍK. Začiatkom júna toho roku si v Žitnej-Radiši odhalením pamätnej tabule pripomínali dvojsté výročie narodenia štúrovského krajčíra a literáta Štefana HORNÍKA. Udalosť mala slávnostný charakter pre celú uhroveckú dolinu. Zúčastnili sa na nej mnohí obyvatelia nielen z rodnej obce. Účinkovala ľudová hudba zo Kšinnej, miestny ženský spevokol a tanečným číslom prispeli aj žiaci materskej školy. Štefan Horník má v slovenskej histórii osobitné miesto. Ako krajčír remeselník sa výrazne zapojil do slovenského národného hnutia, stal sa jedným z členov štúrovskej generácie, ktorá sa najviac zaslúžila o emancipáciu Slovenska a slovenského národa.
■ SEDEMROČNÉ PUTOVANIE
V jeho čase, v polovici 19. storočia, bola obec Žitná malá; Štefan Horník patril v nej medzi najvzdelanejších. Mal aj iné vlastnosti – lásku k rodine, otcovi, sestre a bratovi i k celému rodisku, čo náležite vyjadril vo svojom cestopise. Na svoje životné krajčírske povolanie sa pripravoval dlho a cieľavedome. Jeho tovarišská vandrovka trvala sedem rokov a počas nej prešiel celú západnú Európu – od Bratislavy cez Viedeň, Rím, Paríž, Londýn, cez holandské a nemecké mestá. Nebolo vtedy veľa takých cestovateľov, ktorí by prešli a spoznali taký kusisko kontinentu. Je veľká škoda, že jeho cestopis sa obmedzil len na cestu z rodiska po Bratislavu. Aký slávny by bol jeho cestopis, keby bol obsiahol celú jeho dlhú púť.
V roku 1846 po návrate domov Štefan Horník takto začína opis svojho putovania Európou: „Vidím, ako deň po dni pilní a neunavní mužovia, národa svojho milovníci, vychádzajú na to veľké, ešte málo obrobené slovenské pole. Zvolávajú svojich krajanov a napomínajú ich, aby každý vlastenec na toto široké pole vystupoval a do práce sa bral. Vidím tu mnohých mojich spolurastencov, ako zaujímavo vo svojom predsavzatí pokračujú, ako zdarilo, bárs aj s veľkými prekážkami ich práce idú. Mňa srdce bolí, len keď tak zboku hľadieť musím, lebo nemôžem prinášať tie obete, ako by som chcel. Príčina je tá, že moje duchovné vychovanie v útlej mladosti muselo prestať. Aby som ani ja nebol celkom vytvorený z prostriedkov mojich spolurastencov, umienil som si aspoň nakrátko predniesť, čo som skúsil na mojej sedemročnej ceste...“
■ PISÁR V UHROVCI
Horník uzrel svetlo sveta v Žitnej (dnes v Žitná-Radiša), dedinke neďaleko Uhrovca, 7. júla 1816. Otec Štefan Horník a matka Mária Plagányová boli roľníci. V rodine boli ešte dvaja súrodenci – brat a sestra. Žitná patrila k vtedajšiemu panstvu grófa Zaya. V roku 1828 mala tridsaťtri domov a tristodva obyvateľov. Škola v obci nebola, najbližšia bola v Uhrovci. Predpokladáme, že mladý Štefan Horník chodil do školy v Uhrovci, kde ho učil otec Ľudovíta Štúra Samuel Štúr, ktorý v Uhrovci pôsobil od roku 1813. Určité vzdelanie si Horník iste získal – veď v cestopise uvádza, že „moje duchovné vychovanie v útlej mladosti muselo prestať“ – ako aj skutočnosť, že istý čas bol hospodárskym úradníkom – pisárom v uhrovskom panstve. Na jeho rozhodnutie stať sa krajčírom mohol vplývať i učiteľ Samuel Štúr zbierkou príležitostných veršov Laus artium litterarum – Chvála literárneho umenia. Zborník deviatich básní je určený starším žiakom – je radou pri voľbe povolania. Vo veršoch zanietene horlí za vzdelanie, školy a remeslá.
Ako dvadsaťtriročný mladý muž – v roku 1839 – išiel Horník na remeslo, vyučiť sa za krajčíra. Jeho prvá cesta viedla do Bratislavy, kde postretal mnoho svojich spolužiakov a priateľov z Uhrovca a z okolia Trenčína – len jeden rok bol mladší od Ľudovíta Štúra. Aj Karol Ľudovít Černo (nar. 1820) pochádzal z Uhrovca, ale boli tu, ako píše, aj iní: „Mal som tu príležitosť schádzať sa s mojimi spolužiakmi, ktorí tu študovali a ktorí mne rozličné užitočné knihy na čítanie dávali...“
■ OHLAS V SNN
V Bratislave nezostal dlho, len jedno leto a zimu. Po smrti otca odišiel do Viedne, ale aj tá bola len prestupnou stanicou na jeho tovarišskom putovaní. Nasledovali ďalšie zastávky – Rím, švajčiarske kantóny, Paríž, Londýn, viaceré holandské i nemecké mestá. Po sedemročnom putovaní v roku 1846 sa vrátil do Bratislavy a otvoril si na Dlhej ulici v Motešického dome krajčírsku dielňu.
V Slovenských národných novinách sa objavil takýto Ohlas: „Štefan Horník, chlapský krajčírsky majster v Prešporku, porúča sa vysokourodzenému panstvu, c. kr. vojsku a veľactenému obecenstvu, keď sa po 7-ročnom cestovaní po štáte Rakúskom, daktorých Talianskych a Helvetských mestách, po Francii (kde sa v hlavnom meste Paríži bavil), po Anglicku (kde v Londýne robil), potom po Holandsku a daktorých Nemeckých mestách, do milej vlasti navrátil a chce s najväčšou pilnosťou a usilovnosťou podľa najnovšieho kroja a akéhokoľvek spôsobu obleky skoro, dobre a za možnú najlacnejšiu cenu zhotoviť a vo všetkom k úplnej spokojnosti poslúžiť.“
■ KRAJČÍR NÁRODOVEC
Krajčírovi Štefanovi Horníkovi sa pri Dunaji darilo. Otvoril si dielňu na šitie mužských oblekov, ktorá prosperovala. Ešte v tom istom roku 1846 sa zúčastnil na výstave priemyselných výrobkov v Pešti, prijímal nových pracovníkov – u neho sa učil krajčírstvu aj brat Jána Francisciho Karol. Ján Francisci v svojom Vlastnom životopise túto skutočnosť opísal takto: „Brat Karol robil u Horníka, vtedy jedného z najprednejších krajčírskych majstrov v Prešporku, krajana Ľudovíta Štúra a oduševneného slovenského národovca...“
Ako tridsaťročný sa 14. júna 1846 oženil s Vilmou Wedlickou. Dal sa aj do literárnej práce. Rozpísal cestopis zo svojej sedemročnej púte, z ktorého, žiaľ, dokončil len prvú časť – zo Žitnej do Bratislavy. Literárny osud mu však neprial. Cestopis zostal nevydaný v rukopise stotridsaťpäť rokov. V roku 1981 som ho vydal v Tatrane pod názvom Púť po otčine vo výbere dovtedy nepublikovaných rukopisných cestopisov mladých štúrovcov. Cestopis síce vyšiel, no do rúk širokej čitateľskej verejnosti sa nedostal. Kniha vyšla ako prémiový zväzok Hviezdoslavovej knižnice, bola nepredajná. Vydavateľstvo Matice slovenskej v roku 2010 ho znova odtlačilo v knihe Z cestovných denníkov štúrovcov.
■ PRIATEĽSTVÁ SO ŠTÚROVCAMI
V literárnej činnosti chcel Š. Horník pokračovať. V Slovenských národných novinách mal v roku 1846 obsiahlejší článok Ohlas k rodákom, v ktorom hodnotil rozvíjajúci sa slovenský život po vydávaní Národných novín a Orla tatranského. Nadviazal úzke styky so štúrovcami – s Jozefom M. Hurbanom, Ľudovítom Štúrom, Karolom Modránim, Pavlom Čendekovičom a mnohými inými. Stretával sa s nimi a s niektorými si písal. Hurbana trebárs oslovoval „Braček môj drahý“, pozdravoval ho od „mládeže slovenskej...“ , informoval o podujatiach štúrovskej mládeže.
Keď sa mu 11. marca 1847 narodila prvá dcéra, za krstného otca – za kmotra – pozval Ľudovíta Štúra so sestrou Karolínou. Aj jej meno volil podľa mena Štúrovho – Štefánia Ľudovika Horníková. Zachované listy z tohto obdobia dosvedčujú spokojnosť, vyrovnanosť, rodinné šťastie.
O prosperite jeho krajčírstva nie sú hodnoverné údaje, ale stále bol najpopulárnejší štúrovský krajčír, šil obleky mnohým štúrovcom i po ich odchode z Bratislavy. Priateľské styky udržiaval nielen medzi evanjelikmi štúrovcami, ale i medzi katolíkmi. Pokúšal sa prispieť k národnej propagácii, v roku 1861 na memorandové zhromaždenie pripravil návrh občianskeho kroja, ktorý nazval „slovenské národné nosivo“. Propagoval ho v časopise Sokol. Dobové fotografie z memorandového zhromaždenia ukazujú, že niektorí účastníci majú na sebe práve jeho „nosivo“.
■ CHOROBA A EXEKÚCIE
Horníkova situácia sa rapídne zhoršila vo februári 1862, keď ochorel... „Zle je so mnou. Už na druhý mesiac, čo som nezdravý, a to vo velmo ťažkej nemoci som bol. Čo sa mi ale za ten čas stalo, zapreli mi sklep, padol som do konkurza. Teda si môžeš pomysleť, ako sa mi vodí, všetko ma prenasleduje...,“ napísal Hurbanovi 6. marca 1862. Situácia sa ešte zhoršovala, choroba mu postihla oko, potom aj druhé. V marci 1864 Hurbanovi napísal: „S mojimi očami je celkom zle, na jedno nič nevidím, na druhé len máličko, tak že som celú zimu nič nemohol robiť, a tak som v tom najväčšom nešťastí položený... Či ma už Slováci celkom opustíte, ak žiadnej podpory za pár týždňov nedostanem s pár sto zlatých, potom exequjem a ostatné náradia predajú, potom môžem it, odkial som prišiel, a to bude triumf pre Maďarov, ktorí sa z môjho nešťastia tešia, keď taký panslav padol. Veru ma všetci Slováci opustili, kde ešte na tisíc zlatých mám dostať, ale mne ani odpovede nedávajú. Keď som ja v stave bol pomáhať, všetko sa ku mne hrnulo a teraz ani priateľa na svete, všetci dohromady nemôžu alebo nechcejú mňa napomôcť . Odpíš mi, prosím ťa, čo najskorej, či ste neni v stave mne nejakú pomoc dať...“
Finančná situácia ho prinútila vymáhať staré dlhy od jednotlivých štúrovcov. V liste vyčísľuje, kto mu koľko dlhuje: Karol Ľudovít Černo z Trenčína 14 zlatých, Janko Štúr dlžoba od Ľ. Štúra vyše 200 zlatých, Peter Kellner 19 zlatých, Bohuš Nosák 15 zl., Bachát 15 zl., Janko Jesenský a Marothy po 10 zl., Podhradský 50 zl., M. Hattala 15 zl., Jambor 20 zlatých...
■ POMOC MATICE
V tejto zlej situácii zasiahla Matica slovenská. Bratislavský advokát Michal Mudroň napísal matičnému výboru menom Horníka list, v ktorom navrhol aby Štúrovu dlžobu 264 zlatých vyplatili zo základiny na pomník Štúrov. Tretie valné zhromaždenie Matice slovenskej 9. augusta 1865 prijalo uznesenie: „povoleno, aby sa tieto peniaze p. Horníkovi vyplatili zo základiny pod menom ‚Pomník Ľudovíta Štúra‘ kroz národovcov poskladane a skrze Maticu slov. opatrovanej“.
Štefan Horník zomrel v Bratislave, pohreb mal 10. februára 1883. Pochovali ho na blumentálskom cintoríne na dnešnom Račianskom mýte.
Patrí do plejády štúrovcov, s ktorými úzko spolupracoval. Zaslúži si, aby pri tohoročnom dvojstom výročí narodenia sme si pripomenuli jeho život a zásluhy aspoň tak, ako to urobila jeho rodná obec, ktorá pripravila jeho pietnu spomienku a odhalila mu pamätnú tabuľu. Rodný dom Štefana Horníka je zachovaný, chýba však vo dvore hruška, pod ktorou údajne s Ľudovítom Štúrom sedával.
Michal ELIÁŠ – Fotodokumentácia: archív autora