Plodná životná a tvorivá púť Ladislava CHUDÍKA sa uzavrela, jeho herectvo zostáva. Dvaja legendárni českí režiséri, divadelný režisér Otomar Krejča a po ňom filmový režisér Otakar Vávra nazvali Ladislava Chudíka „kniežaťom herectva“. Krejča to povedal pri hodnotení Chudíkovej postavy Quentina v Millerovej hre Po páde (premiéra 1964) a Vávra po tom, čo Chudík v dvoch jeho filmoch Sokolovo (1974) a Oslobodenie Prahy (1976) stvárnil postavu vtedy ešte žijúceho Ludvíka Svobodu. Generála Svobodu hral Chudík aj vo filme Jurija Ozerova Vojaci slobody (1975). Neskôr stvárnil vo filme Otakara Vávru Putování Jána Amose (1983) titulnú postavu – Jána Amosa Komenského. Jaroslav Dietl, autor doteraz najúspešnejšieho televízneho seriálu Nemocnica na okraji mesta, v ktorom postavu doktora Sovu prevzal Chudík po náhlej smrti Karla Högra, vyjadril sa o hercovom stvárnení doktora Sovu v tom zmysle, že v plnom rozsahu naplnil jeho predstavu o tejto postave.
Účinkovanie Ladislava Chudíka v titulných úlohách českých filmov a ohlas predstaviteľov tejto vyspelej dramatickej kultúry na jeho herectvo je v mnohom príznačné. Popri Chudíkovi aj mnohí iní slovenskí herci vytvárali a vytvárajú v českých filmoch významné, neraz aj hlavné postavy (Turzonovová, Palúch, Labuda, Vášáryová, Huba, Kronerová, Kukura, Magálová a iní). Je to okrem iného svedectvo o úrovni a vyspelosti našej národnej dramatickej kultúry, o jej schopnosti vstúpiť do rovnocenného partnerstva s inými národnými kultúrami s podstatne dlhšou tradíciou. Jednou z osobností, ktoré na tomto radikálnom a nespochybniteľnom vzostupe úrovne nášho herectva majú významnú účasť, bol Ladislav Chudík.
■ NA PRVEJ SCÉNE
Smrť ukončila impozantnú umeleckú cestu človeka, ktorý po celý svoj aktívny život obohacoval našu národnú kultúru o nesporné hodnoty. V prvom rade ako herec, ktorý bol sedemdesiat rokov členom našej prvej národnej divadelnej scény. Jedným z jeho historických prvenstiev je, že ako deväťdesiatročného videli sme ho ešte na javisku v inscenácii hry Tančiareň. V divadle, vo filme a v dramatických programoch rozhlasu a televízie vytvoril vyše štyristo postáv, pričom viaceré z nich vošli do histórie ako originálne a jedinečné. Pokiaľ ide o herectvo, ku ktorému sa vrátime, žiada sa povedať, že bol v istom zmysle aj jeho teoretikom a autorom knihy O herectve (1970). Bol i pedagógom herectva na VŠMU a jeho žiakmi boli okrem iných Juraj Kukura, Dušan Tarageľ či Zuzana Kocúriková. Z jeho organizačných či spoločenských aktivít pripomeňme niekoľkoročnú funkciu šéfa činohry SND v tých legendárnych a čiastočne liberálnych šesťdesiatych rokoch a potom funkciu prvého ministra kultúry po prelomovom roku 1989. S mimoriadnym zanietením sa venoval poézii, patril k vrcholným zjavom slovenského recitátorského umenia a bol propagátorom hodnôt našej dávnejšej i súčasnej poézie. S poéziou našich národných básnikov prebrázdil doslova celé Slovensko.Ladislav Chudík, rodák z Hronca, prináleží k tej hereckej generácii, ktorá vstúpila na terén slovenského profesionálneho divadla v rokoch prvej Slovenskej republiky a svojou schopnosťou a talentom presadila sa v prvých povojnových rokoch. Do tejto generácie patrili herci ako František Zvarík, František Dibarbora, Mikuláš Huba, Július Pántik, Viliam Záborský, Karol L. Zachar, Ctibor Filčík, Gustáv Valach, Mária Kráľovičová, Jozef Kroner, o čosi neskôr Karol Machata, Štefan Kvietik. Čo meno, to výrazná kapitola moderného povojnového slovenského divadla. Jedným z týchto mien je aj meno Ladislava Chudíka, ktorý si postupne vytváral profil triezveho, civilne ladeného, racionálneho herca. V jeho hereckom prejave sa čoraz výraznejšie organicky prepájalo vnútorné intelektuálne uspôsobenie a primeraná, ale pôsobivá citovosť. Akousi pridanou hodnotou bolo u neho čoraz zreteľnejšie úsilie o profesionalitu vo všetkých zložkách hereckého prejavu, s dôrazom na analýzu herecky vytváranej postavy.
■ MODERNÝ HEREC
Postupne a cieľavedome vymaňoval sa Ladislav Chudík z tradičného slovenského herectva. V čase jeho hereckých začiatkov bolo ešte stále poznamenané pátosom a teatrálnou expresivitou. On smeroval k typu civilného, vecného, konkrétneho a autentického herectva. Vyhraňoval sa do podoby herca, ktorý nehľadal postavu v sebe, ale seba nachádzal v postave. Tento proces sa začal u neho ešte ako u člena Novej scény Národného divadla (1946 – 1951) v spolupráci s herečkou a v tom čase začínajúcou režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou, pokračoval neskôr najmä pri spolupráci s režisérom Jozefom Budským a Pavlom Hasprom a vrcholil spoluprácou s Milošom Pietrom a Martinom Hubom. Chudík mal teda nielen šťastie na režisérov, ktorí jeho princíp racionálneho a vecného herectva dokázali zužitkovať, ale aj na atmosféru v súbore výrazných hereckých osobností, v ktorom vládla dramaturgická vynachádzavosť a objavnosť, nadovšetko však tvorivá atmosféra. V tejto atmosfére sa zrodila impozantná séria veľkých Chudíkových hereckých kreácií, ktoré obohatili našu národnú divadelnú kultúru o podnes neprekonané hodnoty.
Nie je cieľom vymenovať všetky tieto postavy, ktoré v jeho sedemdesiatročnom angažmáne v SND zažiarili prenikavým herectvom, ale pripomeňme si, aspoň v náznaku, niektoré: napríklad Maršala z Čapkovej Bielej nemoci, Jochanana v Herodesovi a Herodias, predstaviteľa Andreja Sládkoviča v Budského inscenácii Pieseň našej jari, Quentina v Millerovej hre Po páde, titulnú postavu v Shakespearovom Macbethovi či Doktora v Hochhutovej hre Zástupca.
Obdivuhodná šírka jeho hereckého výrazu spôsobila, že podobne ako v hrách so silným vnútorným a s dramatickým napätím vedel zaujať divákov aj v komediálnom a tragikomickom žánri. Za všetky iné jeho komediálne ladené party spomeňme neodolateľnú postavu Beďara v Hubačovej hre Stará dobrá kapela. Dôstojným vyvrcholením Chudíkovho komplexného a charakterovo výrazného herectva bola jedna z jeho posledných veľkých postáv – Gajev v Čechovovom Višňovom sade.
■ ŠÍRKA VÝRAZU
Tvárnosť Chudíkovho herectva sa v plnom rozsahu odrazila na rôznorodosti postáv, ktoré v divadle, vo filme, v rozhlase i v televízii stvárnil. Zložité charaktery, ale aj charakteroví slabosi, dobráci i zlosynovia, hrdinovia i zradcovia, postavy plné vnútorných drám i postavy komediálne uvoľnené tvorili tú paletu všestranného, obdivovaného, divákmi oceňovaného, pôsobivého, zrozumiteľného a k dialógu vyzývajúceho herectva. Jedno mali takmer všetky postavy vytvorené Ladislavom Chudíkom spoločné: vyžarovalo z nich čosi, čo bolo pozitívne zacielené, pozitívne aktivovalo myslenie a cítenie diváka. V jeho postavách, bez ohľadu na žáner či príbeh, vždy bolo čosi elegantne dôstojné, empaticky vľúdne a k ľudskému porozumeniu a dobrote vyzývajúce. Aj v tomto ohľade život a dielo jedno bolo. Ani sa nemusíme čudovať, že nielen v prípade posmrtnej rekapitulácie jeho života, ale aj v čase jeho hereckej aktivity stretali sme sa s konštatovaním, že to bol najväčší a najznámejší slovenský herec.
Ladislav Chudík hral vo vyše päťdesiatich slovenských, českých a zahraničných filmoch. Jeho prvým filmom v roku 1946 bol Varúj...! (režisér Martin Frič) a druhým boli Vlčie diery režiséra Paľa Bielika v roku 1948. Paľo Bielik ho obsadil aj do titulnej postavy filmu Kapitán Dabač (1959), ale na Slovensku bol najčastejšie obsadzovaný vo filmoch Andreja Lettricha (o. i. Smrť prichádza v daždi, Vrah zo záhrobia, Volanie démonov). Hral aj vo filmoch Stanislava Barabáša, Petra Solana, Vladimíra Bahnu, Štefana Uhra, Martina Hollého, Jána Lacka a i. Necelú polovicu svojich filmov nakrútili s Ladislavom Chudíkom významní českí režiséri, napríklad Jiří Weiss, Jiří Sequens, Karel Skřipský, Oldřich Daněk, Jiří Krejčík, už spomínaný Otakar Vávra a režisérom posledného filmu Kawasakiho ruža (2009) bol Jan Hřebejk. Úplne posledným filmom, v ktorom na budúci rok uvidíme Ladislava Chudíka, bude film Červený kapitán, ktorý je adaptáciou knižného bestselleru Dominika Dána. Vo filme hrá postavu farára na dôchodku Janetku, tajomnú postavu v pozadí príbehu, pri ktorom sa zbiehajú nitky okolo kontaktov ŠtB a cirkvi.
■ PODMAŇUJÚCI HLAS
Materiálom tvorby herca je jeho telo. Inými slovami jeho ľudská psychofyzická jednota. Hlas je iba jedným prostriedkom, jedným z nástrojov hereckého prejavu. Ale jeho ovládanie je často tým najúčinnejším prostriedkom kontaktu s adresátom divadelného umenia, teda s divákom v hľadisku, bez ktorého divadelné umenie nejestvuje. A hlas, hlasový prejav, to bola veľká Chudíkova zbraň pri „útoku“ na pozornosť, myslenie, cítenie a dušu diváka. Jeho hlasový prejav bol prirodzený, civilný, nenútený, spontánny, s jemným barytónovým zafarbením. Hlas s pôsobivou intonáciou a nenúteným prízvukom. Tieto vlastnosti jedinečného hlasového prejavu, ako súčasti profesionálnej hereckej výzbroje, v plnom rozsahu využil najmä pri recitovaní poézie a potom v tých hereckých prejavoch, kde je slovo dominantné. Prostredím či terénom, kde má slovo najväčšiu váhu, je rozhlas a pri jeho rozmanitých funkciách je to najmä vysielanie poézie a dramatických programov. Nečudujme sa, že Ladislav Chudík bol rozhlasovým hercom par excellence. V rozhlase účinkoval ako recitátor, čítač, no nadovšetko ako skvelý herec v jeho dramatických reláciách, pásmach a kedysi takých populárnych a masovo počúvaných rozhlasových hrách. V umeleckom vysielaní rozhlasu popri recitovaní poézie vytváral spočiatku romantické, neskôr charakterové postavy. Tak ako pri divadelných a filmových postavách aj rozhlas staval na jeho schopnosti intelektuálneho a racionálneho prístupu na vytvorenie dramatických postáv rozhlasových hier, no nadovšetko na jeho schopnosti dokonalej práce so slovom. V rozhlasových hrách a rozhlasových adaptáciách divadelných hier či literatúry vytvoril desiatky detailne prepracovaných postáv. Len ako príklad spomeňme postavu Rytiera des Grieux v Nezvalovej Manon Lescaut (1958), Aegeusa v Jeffersovej dráme Medea (1983), ale aj účasť v klasickom, najmä veršovanom repertoári, ako napríklad Mizantrop, Prikovaný Prometeus, Horácius, Barbier zo Sevilly. Desiatky významných postáv vytvoril v televíznych inscenáciách. Pamätáme sa na ne z tých legendárnych „bratislavských pondelkov“. Zatienil ich však mimoriadne populárny seriál Nemocnica na okraji mesta a v nej nezabudnuteľný, podmanivý, nezvyčajne úspešný a populárny ortopéd doktor Sova.
■ POSLEDNÁ ROZLÚČKA
Posledná rozlúčka s veľkým slovenským umelcom, ktorého si národ osvojil a s ktorého dielom i odkazom sa stotožnil, bola dôstojná a na úrovni. Videli sme ju v priamom prenose RTVS na prvom programe a paralelne vysielala televízia TA3 reportáž s rozhovormi spred historickej budovy SND. Bola to primeraná pocta za celoživotné dielo umelca, ktorý obohatil našu národnú kultúru o nespochybniteľné hodnoty.
Ladislav Čavojský, divadelný historik, ktorý nás už tiež opustil, v knihe Prví a prvoradí herci SND v eseji o tomto hercovi napísal: „Ladislav Chudík pripomína viac profesora, vedeckého pracovníka ako herca. Nie je však akademický. Aj pod historickým kostýmom stále sa pohybuje dnešný človek, ani v historických hrách nie je historický. Je to herec kultúrny a kultivovaný, bez pokútneho kultu hereckej hviezdy.“ Možno by Čavojský tieto alebo podobné slová povedal aj pri príležitosti rozlúčky s naším hercom prvej veľkosti. Chudíkova tvorba na teréne umenia znamenala a ešte dlho bude znamenať pevný orientačný bod v súčasnom herectve. V čase, keď by divadlo malo prechádzať od živelnosti k tvorivej dôkladnosti a od domýšľavosti k premýšľaniu.
Milan POLÁK - Foto:SITA
Autor je divadelný kritik a historik.