Chráň srdce, bodrosť, nevinu i dušu svoju krásnu... Výsledky prieskumu Pittsburskej univerzity o úrovni národného povedomia v Európe sú všeobecne známe. Slováci v ňom z tridsiatich ôsmich respondentov obsadili tridsiate ôsme miesto. Pre rozhľadeného to nie je nič prekvapujúce. Táto alarmujúca skutočnosť by skôr mala byť novou výzvou. Lenže aj na túto tému sa konalo zopár konferencií, na ktorých sa analyzovalo, múdro diagnostikovalo, presviedčalo „presvedčených“, aj zborníky vydali – a tým sa to... skončilo! Tisícky mladých, schopných, vzdelaných absolventov nám ďalej z roka na rok utekajú do sveta a náš rozvojový potenciál ďalej chudobnie. To bolí! A diagnóza? Chronický nedostatok národného povedomia, nedostatok príležitostí sebarealizácie a uplatnenia, chabé sociokultúrne prostredie, ktoré navyše zaburinila bohatá škála škodlivých mediálnych elementov.
■ROZBUJNENÉ NECNOSTI
Ktosi nás už vyzýval, aby sme „vytriasli z konopných gatí“, aj „dvestokilovým kladivom“ sa oháňal, a nepomohlo. Povestná až sebazničujúca nesvornosť, bezohľadný individualizmus, chamtivosť, letargia, sebectvo, korupcia, absencia práva a iné rozbujnené necnosti vytvárajú príliš nepriaznivú klímu na plnohodnotný, čo i len trochu pozitívami naplnený život.
Mali sme tradične dobré školstvo, ktoré aj vzdelávalo, aj vychovávalo. Už v roku 1924 americký Slovák Ivan Alexander Getting (svetový fyzik a okrem iného vynálezca GPS) ako štrnásťročný po návrate z Bratislavy do USA vyhlásil: „V ČSR síce ešte používajú trstenicu, ale ako študent som vedel z fyziky viac ako môj americký profesor. Stalo sa dnes populárne a módne zosmiešňovať niekdajšie žiacke krúžky, spartakiády a „nedemokratickú“ disciplínu, lenže tieto aktivity sme pramálo nahradili. Priestor tohto zamyslenia je malý na to, aby som analyzoval, za čo škola môže a za čo nemôže.
Slúži na česť jednému z našich bývalých ministrov školstva, že chcel zriadiť pre učiteľov ZŠ poradňu na zvládanie stresových situácií! Premenené na drobné – ako si má učiteľka v Jarovniciach chrániť hlavu a iné časti tela pred útokom štrnásťročnej matky–piatačky?
■ VÝCHOVA DEJINAMI
Známe sú výroky, že nie sú zlí vojaci, sú len zlí velitelia; nie sú zlé deti, sú len zlí rodičia. To platí aj o školstve. Komplexne. Je tragédia, keď hlavné slovo majú namiesto múdrych bohatí. Márne volá A. Hrnko po výchove dejinami. Ostáva nepochopený. Videl som v Japonsku, ako v národnom panteóne vyučoval zanietený učiteľ dejepis. Videl som tam vystavené „figuríny“ v dynamickom pohybe a razom som pochopil, prečo starí páni japonskí inžinieri po havárii vo Fukušime prišli na miesto činu a svojich mladých kolegov poslali domov k svojim manželkám a deťom...
Ľutujem dnešných učiteľov. Za normálnych okolností by totiž ťažisko výchovy malo byť v rodine. No v mnohých rodinách výchovu zamieňajú za výkrm, a tak neraz funkciu nielen výchovy, ale aj prevýchovy musí plniť škola. Pakôň v afrických savanách si chráni svoje bezbranné a neskúsené mláďa tak, že si ho zaháňa dovnútra čriedy, aby ho nestrhol predátor. Aj vtáča odpútava od hniezda svojich mláďat nepriateľa. Nepočul som, že by sa včielka nevrátila do svojho úľa pre zlú orientáciu, a ak sa predsa len nevráti, tak pre vyčerpanie. Ani mravce neblúdia a netúlajú sa. Učme sa od tých, ktorým to funguje.
Z médií sa valí množstvo anestetík, ktoré našu mládež uvádzajú (vedome?) do hlbokej národnej kómy. Srdce síce prežíva, bije, ale vedomie je utlmené. Taký tínedžer, keď počuje mená Sagan či Cibulková, možno aj zatrepe dajakým kusom textilu v národných farbách a zahuláka: Slovenskóóó, heja-heja-heja, a to je aj celý prejav národnej príslušnosti. Poniektorí z nich možno aj okrajovo pochytili, kto bol Murgaš a Banič, aj keď zaradiť ich do príslušného storočia by už bolo ťažšie. Vo „vedomostných“ súťažiach nepočujete otázku povedzme o Bahýľovi, Kempelenovi, Segnerovi, Hellovcoch... „Pôsobivejšie „je trebárs vymenovať vybrané slová po š“... A národ sa smeje až do popuku a odmenu dostáva najsprostejší za „najväčšiu haluz“. A takáto motivácia či systém odmeňovania vládne nielen v týchto bezduchých kvízoch....
■ MŔTVE VLASTENECTVO
„Mŕtvi budú spať i potom, keď už hlásnik z veže zišiel?“ napísal Janko Kráľ pred sto sedemdesiatimi rokmi. A spia pokojne dodnes. Aj Japonci vynechali po roku 1945 vlasteneckú a národnú výchovu z učebných osnov. A po štrnástich rokoch sa k nej opäť vrátili. Vedia prečo.
Na moju otázku, aké spoločenské postavenie má u nich učiteľ, som sa dozvedel, že to je výkvet národa. Dozvedel som sa, že najlepšie je odmeňovaný riaditeľ školy, ktorý dokáže najviac v škole minúť – rozumej, účelne preinvestovať. Len ako perličku uvediem: keď som sa vrátil domov a ako riaditeľ som v krátkom čase plynofikoval školu, postavil malé observatórium, inštaloval počítačovú učebňu, vynovil interiér i exteriér budovy, motivoval som učiteľov ku krúžkovým činnostiam, k súťažiam a olympiádam, bez udania dôvodu ma odvolali. Prišla nová politická garnitúra. Tak!
Priniesol som do nemenovanej redakcie príspevok o tom, ako to robia vo svete, opýtali sa ma: Je tam vražda, lúpež, sex alebo aspoň hromadná havária? Nie? Nuž, dovidenia! V tej japonskej škole, kde som bol na skusy, mali dilemu: postaviť školskú jedáleň alebo kúpalisko pre osemstoštyridsať žiakov..., veď priestor v Tokiu je obmedzený. Nebolo vraj o čom rozhodovať. Jedáleň slúži dve hodiny, bazén štrnásť... A ako sa stravovali? Radšej by som jedával tam u nich.
■ OSNOVY A VÍZIE
Súčasný stav výchovy, a špeciálne výchovy k národnému povedomiu – od neho sa totiž odvíjajú ďalšie aspekty– považujem za nesystémový, bezradný, nedostatočný. Moje osnovy by zaručene boli bez rasizmu, nacizmu, xenofóbie a iných osvedčených nálepiek. Tie vízie by obsahovali pravdu, statočnosť, zodpovednosť, poriadok. A veľkú lásku k deťom! Tá je dôležitá. Bola by to investícia s najvyššou pridanou hodnotou.
Nádherné interiéry a vybavenosť škôl to nevyriešia. Ak v nich chýba duša. Ak materiálne hodnoty extrémne prevažujú nad duchovnými, ak vzdelanie vysoko prevyšuje nad výchovou.
V roku 2000 som navrhoval vtedajšiemu ministrovi školstva, aby sme do učebných osnov základných škôl výrazne zaviedli výchovu k vlastenectvu a národnému povedomiu, k občianskej statočnosti, organizácii práce a k rodinnému hospodáreniu – teda k všetkému, čo teraz absentuje. Dnes by som to navrhol tiež, ibaže naliehavejšie. A ministrova reakcia? „Už by to nemal kto učiť!“ Žiaľ, že je to tak. Nemôže zapaľovať ten, kto sám nehorí. Ak nemôže byť kňazom ateista, nemal by byť učiteľom slovenského jazyka a dejepisu ten, kto nemá rád svoj národ. Príkrejšie: môže mu byť ukradnutý!
■ VÝCHOVA DEJINAMI?
Aké úžasné! Keby ju tak OSN nariadila zaviesť do všetkých škôl sveta. To by azda nebolo vojen. Alebo by ich podstatne ubudlo. Ľudia by sa dejinami poučili – neopakovali by chyby minulosti.
„História, to sú príbehy a ľudia, ktorí v nich vystupujú,“ hovorí Pavel Dvořák. Lenže doteraz nám písali naše dejiny tí, ktorí nás ovládali alebo chceli ovládať. Je v tom čo naprávať, pretože podľa mojej mienky niektorí historici doteraz nepostrehli ani to, že máme svoj štát a že im nič nebráni nezamlčovať fakty, nedeformovať, písať pravdu. Navštívil som viacero rodín v USA, Kanade i Japonsku. Po prekročení prahu ich domácností nám domáci predstavili svojich predkov. Ich portréty boli v nich na čestných miestach. Nebolo to o sláve, ale o úcte.
S podobným zámerom vstúpil do našich škôl pred niekoľkými rokmi Ľubomír Pajtinka so zámerom Poznaj svojich predkov. Projekt bol nezáväzný, ale úspešný. Ojedinelá lastovička. Čo sa však dá naučiť za jednu hodinu dejepisu do týždňa? Peruánci i Maďari ich majú do týždňa päť, ba i maturujú z dejepisu. Ťažko sa rodiaca olympiáda z dejepisu je postupne paralyzovaná. Neostáva čas, aby sa naše deti dozvedeli povedzme o hrdinskej protitureckej bitke pri Vozokanoch, aj keď bola pre nás významnejšia ako bitka pri Termopylách. Lidice a Ležáky poznáme viac ako stopäťdesiat fašistami vypálených dedín na Slovensku...
Napokon, z akých prameňov sa dozvie učiteľ dejepisu o doteraz zamlčiavaných historických udalostiach? Koľko výtlačkov Slovenského národného kalendára či Slovenských národných novín sa dostane do škôl? Koľko je takých vlastencov ako pán Fraňa – robotník z Trnavy-Modranky, ktorý zo svojej mzdy kúpil matičný týždenník na celý rok pre celý kraj? No a na niektorých školách ho hneď hodili do koša!
■ FAREBNÉ SKIELKA
Ako je možné, že náš národ prežil toľké protivenstvá, ústrky susedov, nájazdy barbarov, vojny a nestratil svoju tvár, vieru a kultúru? Naše duchovné dedičstvo i bohatstvo obsiahlo komplexnú civilizačnú databázu, filozofiu ľudstva. Vedeckým, umeleckým i remeselným fortieľom udivujeme svet. Len naša mládež sa do krvi hanbí za svoj pôvod. Ohŕňa nosom nad predkami, ostentatívne dáva najavo svoje pohŕdanie minulým, trebárs aj deformovaním si svojich mien a priezvisk – zamieňa diamanty za farebné skielka.
No nie ona je vinná. Len človek s chabým umom môže čakať úrodu tam, kde nič nezasial. Čo sa nás Lacko Ťažký naprosil: – Čo to stvárate, bratia? Prečo sa obliekate do šiat šašov? Kardinál Korec zas v súvislosti s duchovnou potravou povedal: – Nemožno plniť žalúdok pilinami...
Ak chceme vstupovať do sveta, musíme tam ísť s vlastnou identitou a dať deťom zdravé korene, aby neskôr – keď vyrastú – svojimi konármi dosiahli vrchný horizont svetového lesa. Máme na to. Vychovávajme vzormi! Zbohatneme nielen duchovne.
Peter KOZOLKA – Ilustrácia: Andrej MIŠANEK