Majstri slova a faktov u Červeného raka
Po predstavení ženských spisovateliek Petry Nagyovej-Džerengovej a Barbory Pribylincovej-Bančejovej pripravila bratislavská organizácia Slovenského PEN centra počas mája aj druhú čitateľskú i fanúšikovskú besedu v známej čitárni u Červeného raka – v kulisách staromestskej fortifikačnej architektúry s dominantou Michalskej brány. Kým stretnutie so spisovateľkami nazvali (akože inak) Ženy a ich svet, to druhé koncom mája s Jánom ČOMAJOM a s profesorom Jozef LEIKERTOM bolo nadpísané nemenej výstižnou asociáciou – „Veľké veci sú málokedy vyslovené, tie sa musia vykonať.“
Stretnutie s majstrami slova a faktov, ktoré uvádzal básnik, publicista a literárny kritik Ireney Baláž, nielenže už svojím mottom odrážalo životnú a tvorivú postať oboch známych literátov, ale dominantne určilo aj náladu, tón a vyznenie tohto ich bezprostredného stretnutia s kolegami, čitateľmi a priaznivcami. Netrčalo z neho nekritické fanfarónstvo, také príznačne pre terajších akože reportérov, nebolo v ňom ani silenej falošnej skromnosti – ako ju pri takýchto príležitostiach umelci radi demonštrujú – a ani zbla akademizmu, aj keď obaja majú vo svojich životopisoch obsiahle kapitoly vysokoškolského pôsobenia práve v odboroch a vo fakultách zameraných na prípravu budúcich žurnalistov, ba aj v špičkových pozíciách vedľa predstaviteľov štátu.
TVORIVÉ ZÁKLADY
Nezdôrazňoval by som architektonické kulisy, vodnú či inakšie uspôsobenú obrannú priekopu v predbrání stredovekých prešporských hradieb, ale životná i profesijná konštrukcia známeho reportéra Jána Čomaja (1935 Radzovce) napovedá dobrý architektonický fundament. Získal ho a natrvalo si ho uchoval v krátkom, ale v intenzívne prežitom a zúročenom období svojho núteného pobytu v prostredí architektov a stavbárov, keď ho normalizačná mašinéria vysúvala z prostredia reportérskych elít na okraj spoločnosti – do zabudnutia. Aspoň tak si to zmrazovatelia spoločenskej jari vo vtedajšom Česko-Slovensku mysleli. Ale čím viac mu zakazovali a bránili publikovať, tým viac si zrejme zapamätával a v nádeji uchovával nie na „večné, ale na lepšie časy“. Aj keď v tých rokoch, keď ho ponevierali ako montážneho robotníka v aranžérskej dielni či zberača fotografických filmov a náborára vo výrobnom družstve, zrejme neveril ani boľševickému anachronizmu, ani nádeji na zlepšenie komunistických pomerov. Ale stalo sa a on od roku 1989 vychrlil zo seba všetko, čo o tej dobe krívd, ústrkov a ponížení vedel. A vedel nemálo... O Eugenovi Kramárovi, Štefanovi Svetkovi, Alfrédovi Piflovi, rekonštrukcii Bratislavského hradu, búraní Podhradia, Prezidentskom paláci, výstavbe Petržalky..., aby sme zostali len pri projektantských a rysovacích doskách. Vedel toho dosť o počmáraných životoch, krutých osudoch, dňoch plných drám, aj o veľkých biliardových stoloch, kde sa človečí osud, ľudský príbeh v metafore mení na guľu, do ktorej sa triafajú neraz hlúpejší ako tágo, ale majú z tých štuchancov nemalý egoistický prospech... Čomaj tie roky ústrkov vidí a vníma nie ako rozjatrenú ranu, ale ako návod na postoj, ktorý zreteľne tlmočí od názvu svojich reportáží, scenárov a literárnych balád až po poslednú bodku. A aj keď sa nemalá časť jeho spomínania U Červeného raka venovala práve chorobám socializmu, nad jeho anamnézami nelámal palicu: „Ten čas sa už trochu legendarizuje,“ povedal na margo svojho dvadsaťročného tvorivého azylu. „Poniektorí, čo by ani nemali, už na tom profitujú. Boli sme mladí, verili sme si, dokázali sa pretĺcť, a tak ani tá normalizácia nebola až taká hrozná, ako ju práve tí, o ktorých sa možno iba obtrela, vykresľujú,“ uzavrel prekvapujúco.
Narážky na paličku, o ktorú sa pri chôdzi (frajersky) opieral, uzavrel lakonickou poznámkou, že to už nie je zbraň a výbava pre reportéra, preto už asi reportáž nenapíše... Akoby tým dával za pravdu kolegovi Jánovi Beňovi, ktorý o ňom „opierajúc“ sa o Alexandra Matušku, napísal: „Literatúru treba vychodiť a vysedieť. Aj nažiť, pravdaže – rovnako ako náročnú, umelecky hodnotnú reportáž. Ján Čomaj je ako reportér úspešný a silný aj preto, že pred jeho reportážami boli dlhé roky prípravy a poznávania. Kto dobre pozná, môže aj hodnotiť, cudzí život nie je preňho krehký porcelán, ale otvorený ľudský prípad.“
„Vždy som písal len o tých ľuďoch, ktorých som dobre poznal,“ potvrdil a zdôraznil Ján Čomaj.
K HORIZONTOM POZNANIA
Zo smenárskeho hniezda vyletel k obzorom literatúry faktu, k horizontom poézie, na polia kulturológie a žurnalistickej vedy aj o generáciu mladší Jozef Leikert, v súčasnosti dekan Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy, autor troch domácich a šiestich zahraničných vedeckých monografií, pätnástich odborných knižných prác, tucta netuctových zbierok poézie, predstaviteľ rôznych popularizujúcich a populárnych nadácií a spolkov. Priblížil svoje prvé stretnutie so spolubesedujúcim na chodbách mládežníckej redakcie, na akejsi výstave v Malej galérii Smeny, kam vtedy mohol Ján Čomaj prísť paradoxne len inkognito. Rozhovoril sa aj o tom, ako vznikali jeho knihy od začiatočných publikačných sond do obdobia nástupu hitlerizmu, vzniku Protektorátu Čiech a Moravy a zatvorenia českých vysokých škôl Nemcami. V knihách a Ráno prišla noc, A deň sa vrátil,Testament svedomia , Návraty odchodov, Osud tak chcel , Čierny piatok sedemnásteho novembra…, ako autor urobil dôkladnú sumarizáciu všetkých dostupných faktov, skvelé objavy ešte žijúcich pamätníkov tých udalostí a priniesol také presvedčivé živé svedectvá, že aj Česi, ktorí si svoje dejiny doslova pestujú, radi-neradi konštatujú, že túto historickú etapu musel pre nich napísať Slovák.
Emil SEMANCO – Foto: autor