Rozhovor so spisovateľom, historikom a umenovedcom Milanom AUGUSTÍNOM. Literatúra faktu, ale aj beletria či zaujímavé projekty zviditeľňovania nielen našej histórie. Takto by sa dal charakterizovať autorský záber spisovateľa, historika a umenovedca Milana AUGUSTÍNA, ktorý okrem bohatej úrody kníh inšpirovaných slovenskou, ale aj egyptskou či polynézskou históriou je napríklad aj autorom libreta úspešnej výstavy Napísané zostáva, na ktorej v roku 1997 na nádvorí Bratislavského hradu predstavil výber faksimile najstarších zachovaných písomných dokumentov viažucich sa k obdobiu Veľkej Moravy.
- Máte na svojom konte takmer tridsať kníh literatúry faktu, beletrizovanej literatúry faktu, ale aj beletrie. V každej z nich ponúkate čitateľovi nové fakty z histórie a pozývate ho takpovediac na dobrodružnú cestu objavovania súvislostí. Je podľa vás historické povedomie na Slovensku dostatočné alebo nás v tejto oblasti čaká ešte kus práce?
Fenomén povedomia, teda národného, kultúrneho, ale doslova aj ľudského tu už akosi tradične absentuje. A je to medzigeneračný jav azda dnes ešte viac vypuklý ako voľakedy. Je to historická stigma, ktorú sa usilovala odstrániť už družina štúrovcov. Nečudo, veď tlak uhorskej vládnucej vrstvy vytvoriť takzvané maďarské povedomie bol enormný a takmer sa mu to podarilo. Ale ani bývalé Česko-Slovensko nezačalo dobre, keďže koncepcia „československého národa“ bola v prvom pláne síce záchranou Slovákov a slovenčiny, ale potom pôsobila vyslovene negatívne. Podľa Ottovho slovníka ekonomického zo začiatku tridsiatych rokov v hesle Slovensko nájdete vyjadrenie: „Slovensko bude naší koloniální zemí, viď. Rusko se Sibiří...“ Nasledovalo veľmi problematické obdobie prvej Slovenskej republiky a napokon šesťdesiate roky, ktoré viedli k Bratislavskej a Pražskej jari. Vieme, ako to, žiaľ, dopadlo. Nezabudnime, že v roku 1968 bol podpísaný zákon o Federácii národov Čechov a Slovákov a z územia Slovenskej republiky sa konečne dokonca stala samostatná cirkevná provincia! Tam začali rásť skutočné korene slovenského národného povedomia, a to by si mali uvedomiť tak predstavitelia ministerstva školstva, ministerstva kultúry, Matice slovenskej, ako aj členovia iných cirkví. A dnes? Zabúdame aj napriek informačnej explózii internetových sietí alebo aj „vďaka“ nim na štúrovcov i na slovenskú modernu, Slovenské národné povstanie a všetko to, čo nás robí ozajstnými Slovenkami a Slovákmi, ktorých jazyk je esperantom všetkých slovanských jazykov.
- Medzi vaše kľúčové témy patrí aj história banských miest na Slovensku a ťažba a spracovanie drahých a fareb
ných kovov. Prečo práve táto banská oblasť je vám blízka?
Narodil som sa v Banskej Štiavnici, teda som ozajstný Štiavničan. Tam som aj vychodil slávnu Banícku školu a v jej prostredí som pracoval ako banský technik niekoľko rokov. Baníctvo, slávna banská história spojená so Slovenskom, pamiatky na ťažbu drahých a farebných kovov, ktorá nemala vo vtedajšej Európe obdobu, to všetko ma neustále fascinuje, láka a priťahuje svojou magickou silou. Dodnes som podpredsedom, aj keď už len čestným, Banskoštiavnicko-hodrušského baníckeho spolku a čestným členom viacerých iných baníckych spolkov. To sa odrazilo aj na mojej publikačnej a predtým aj výskumnej činnosti.
- Ste teda rodák z Banskej Štiavnice a vo vašich knihách cítiť, že k tomuto mestu máte silný srdcový vzťah. Čo pre vás Banská Štiavnica znamená?
Štiavnica, ako som už povedal, je moje rodné mesto. Stále ma očarúva a prináša nové a nové podnety, niekedy však aj sklamania a malé či väčšie žiale. Mesto totiž nerobia len pamiatky, ale najmä ľudia, a tých z mojej generácie akosi ubúda. Ale taký je už život. Nastupujú nové a nové generácie a ich príslušníci si musia uvedomiť, kto sú, odkiaľ prichádzajú a kam smerujú. Na to sa musia veľa naučiť, mnohé zhodnotiť a prehodnotiť, lebo každý sa do smrti učí! To platí aj pre dnešných mladých ľudí, aj keď majú pre svoje vzdelanie iste oveľa viac možností. Len neviem, či aj ochoty... Svet, teda aj ten ich, sa neustále mení, a nie je to len otrepané klišé, ale skutočnosť, ktorú radi ignorujeme. To platí aj o mojom rodnom meste a jeho obyvateľoch. Zdá sa, že napriek všetkému sa trend vývoja či možného rozvoja mesta uberá pozitívnym smerom.
● Tajomný rád templárov je v poslednom desaťročí témou, ktorej sa venujú seriózni autori, ale aj tvorcovia svetových knižných či filmových bestsellerov. Medzi vaše jedinečné objavy patrí nález najstaršej datovanej pamiatky na templárov s vročením 1255. Mohli by ste tento unikát predstaviť?
Donedávna o templárskych rytieroch prežívali skôr len legendy. Dokonca niektorí historici tvrdili, že nikdy na našom území nepôsobili, napriek tomu, že existuje krátky dokument o zrušení rádu uhorských templárov a ich podriadenie rádu johanitov a ich viedenskému veleniu. Roku 2011 som objavil kamenné umývadlo, latinsky lavábo, na ktorom sú vytesané latinské písmená tvoriace skratku: T/emplum/ O/rdum/ I/esu/ C/hristi/ E/ccelsiae/ s datovaním 1255. Preklad znamená: Templársky rád cirkvi Ježiša Krista 1255. Najzaujímavejším faktom je, že datovanie rokom 1255 je najstarším známym a zachovaným číselným datovaním arabskými číslicami na Slovensku! Tento objekt bol pôvodne v obci Vyhne. Na konci 19. storočia bol prevezený do jednej osady vedúcej z tejto obce na výšinnú osadu ležiacu pri ceste na hrad Teplica, týčiaci sa nad záverom Sklenoteplickej doliny. Tento nález evokuje nové historické a ekonomické súvislosti spojené s baníctvom, ale aj s vtedajšou ekonomikou, diplomaciou a právno-spoločenskými skutočnosťami v období 13. storočia.
- Precestovali ste mnohé pre našinca exotické kúty sveta. Jedným z určite najexotickejších je Veľkonočný ostrov. Čo vás na tento záhadami opradený kút zemegule viedlo?
Stredoslovenská oblasť bola vytvorená obrovskými vulkánmi v období nazývanom geológmi ako obdobie neovulkanizmu. Jeden z najväčších bol vulkán neďaleko Banskej Štiavnice. Po jeho výbuchu zostala obrovská kaldera a v nej na jej severnom okraji vzniklo geologickými pochodmi rozsiahle rudné bohatstvo, ktoré dalo základ ťažbe drahých a farebných kovov a vzniku banských miest. Mimo ťažby kovov sa však ťažili aj rôzne sopečné materiály – tufy, ryolity a iné. Z tufov sa tesali kamenné články a sochy. Ich trvácnosť je pomerne krátka, pretože obsahujú veľké množstvo síry a iných prvkov, ktoré reagujú s vodou, a tak sa tento materiál drobí a rozpadá. Vznikla otázka, ako spevniť (spetrifikovať) umelecké diela vytvorené z týchto materiálov. A teraz, čuduj sa svete, prichádza takmer stratený ostrov v Tichom oceáne nazývaný Rapa Nui – Veľkonočný ostrov, kde domorodé populácie vytvorili plošiny ahu s monumentálnymi plastikami predkov, ktorí mali chrániť a vytvárať jednotu medzi živými a mŕtvymi. Aj tieto plastiky boli vytvorené zo skameneného sopečného popola z krátera sopky Rano Raraku. V osemdesiatych rokoch sa upriamila pozornosť na projekt petrifikácie týchto sôch, a tak sme sa aj my na Slovensku zaujímali o možnosť zúčastniť sa na tomto projekte. Takto sa u mňa sformoval záujem o samotný ostrov, jeho históriu a vnímanie jeho kultúry v kontexte s Južnou Amerikou a so stredopacifickou oblasťou. Navštívil som viacero pacifických ostrovov, študoval som tamojšie kamenné plastiky a ich výtvarný kontext a spojitosť s markézskou a tahitskou kultúrnou históriou. Napísal som o tom knihu s názvom Omyl pána Hayerdahla, ale so záujmom o túto oblasť sveta som neskončil.
- Jedným z perspektívnych, nielen finančných zdrojov na Slovensku je turizmus. Máme na to predpoklady od krásnej prírody cez liečivé pramene až po bohatú históriu. Ale „vlak“ turistického ruchu sa rozbieha trochu pomaly. Aj vo vašej rodnej Banskej Štiavnici. Čo by ho pomohlo zrýchliť?
Turizmus sa iste rozbieha, najmä ten náš domáci, ale myslím si, že bude potrebné prijať a rozpracovať novú stratégiu turizmu, do ktorého treba zahrnúť aj výučbové projekty pre školy všetkých stupňov. Aby sa deti a mládež naučili, čo vzácne je u nás v prírode, aké máme ojedinelé prírodné danosti, ako sa v minulosti využívali, ale aj ako ovplyvňovali a formovali vývoj našich predkov. Nazvime to populárnou ekológiou a históriou, ktoré by boli spojené i s folklórnymi a gastronomickými tradíciami toho-ktorého regiónu či lokality. Je predsa paradoxné, že v tatranskej chate nemajú syr alebo bryndzu, ale ponúkajú vám na raňajky krevetový kokteil! Pýtal som si praženicu a odpoveď znela: To nemáme v ponuke. Pritom domáce špeciality slovenskej kuchyne, kvalitný chlieb a osobité regionálne jedlá by iste vedeli osloviť domácich aj zahraničných turistov. Aj tým sa vytvára povedomie mladých ľudí a ich záujem o vlastnú krajinu a vytvára sa fenomén národnej hrdosti.
- Nadviažem na váš exkurz do kulinárskej oblasti. Nedávno uzrela svetlo sveta vaša zatiaľ ostatná kniha Orfeus kuchyne, ktorá je venovaná okrem iného aj kuchárskemu majstrovi Ondrejovi Antovszkému.
Kniha je súhrnom informácií o dejinách vysťahovania slovenských luteránov na Dolnú zem v 18. storočí, ako aj o repatriácii časti z nich po druhej svetovej vojne. A opäť je tu moja rodná Banská Štiavnica a Hotel Grand, kde sa vyučil kuchársky majster Ondrej Antovszký a kde sa začala jeho cesta životom až po šéfa Klubu slovenských spisovateľov. Do knihy som teda zaradil aj históriu vzniku Domu slovenských spisovateľov a Klubu spisovateľov na Laurinskej ulici v Bratislave a akosi zákonite som sa venoval aj pestrému tvorivému spoločenstvu, ktoré Klub spisovateľov navštevovalo, a to naprieč generáciami. V knihe je viac ako šesťdesiat receptov zaujímavých jedál s mnohými malými príbehmi a úvahami o iných regionálnych kuchyniach. Svet má mnoho tvárí a mnohotvárna je aj gastronómia, ktorá sa formovala do modernej, často globalizovanej formy, keď sme si pomaly osvojovali nové jedlá, nové ovocie a zeleninu, korenia a nové netradičné spôsoby prípravy jedál.
- Záverečná otázka patrí medzi tie tradičné. Na čom pracuje Milan Augustín v ostatnom čase?
Na čom pracujem? Nuž teraz v podstate dokončujem text o ostrovoch v Pacifiku, najmä o Veľkonočnom ostrove, v súvislostiach s etnogenézou jednotlivých oblastí Polynézie. Sústreďujem sa na históriu prepojenia ostrova Očí upretých do neba, teda Veľkonočného ostrova, s Markézanmi, ale aj juhoamerickými Inkami. Do toho patria dávne plavby pôvodných obyvateľov medzi juhoamerickým pobrežím a ostrovmi juhozápadného Pacifiku. Súbežne pripravujem knihu o stredovekom baníctve s úvahami o najstaršom Mestskom a Banskom práve z Banskej Štiavnice. Je to najstaršia známa a zachovaná právna listina v Európe, ktorá dala základ podobným mestským právam aj iným banským mestám v Uhorsku. Mám teda čo robiť. Musím opätovne prejsť veľké úseky štiavnických vrchov, vnímať pozostatky dávnej banskej činnosti, hľadať o nich zmienky v starých banských mapách a v literatúre, no a pozrieť sa na ich históriu novými pohľadmi. Je to krásne hľadanie plné úvah, malých aj veľkých radostí, lebo nie je vždy dôležitý výsledok, ale hľadanie samotné. Starí obyvatelia Saharského komplexu hovoria, že nie cieľ, ale cesta samotná prináša človeku pocit naplnenia a poznania...
Zhováral sa: Maroš M. BANČEJ – Foto: autor