KOMENTÁR
Nedávno som si čakajúc na električku všimol jednu mladú dámu. Mala okolo dvadsať, postavu, ako sa vraví krv a mlieko, no a vo výstrihu trička jej vykúkalo tetovanie. V súčasnosti, keď je pomaly výnimkou, aby mladý muž či mladá žena nemali nejaké obrázky na koži, ma však predsa len niečo zaujalo. Spomínaná deva mala vo výstrihu vytetovaného medveďa, ktorý sa prediera cez krovie. Neklamem! Možno išlo o zapálenú ochrankyňu zvierat, prípadne má kladný vzťah k medveďom ako takým, ale mne prebehlo hlavou niečo iné. Predstavil som si dotyčnú dámu na prahu dvadsiatky ako babičku, ktorá sa hrá s vnúčikom napríklad v Medickej záhrade. Bude mu rozprávať o tom, že keď mala dvadsať, tak medzi celebrity sa počítala napríklad XY, ktorej jedinou prednosťou bolo ukazovanie chirurgicky vylepšených predností. Porozpráva mu o nekonečných seriáloch, hercoch a herečkách, ktorí v tých časoch leteli a o ktorých nebude mať vnúča ani potuchy, keďže zmizli v kolotoči šoubiznisu. No aj o tom, že pri nádhernom komplexe Eurovea stálo akési Slovenské národné divadlo. Možno mu čosi povie tiež o hudbe svojej mladosti, taktne vynechajúc vulgárnu raperskú scénu. No a na záver mu azda rozpovie, ako vyzerala Bratislava v čase jej mladosti, keď ju developeri ešte len načali. Vnúčik sa bude čudovať, že Železná studnička nebola vždy vilovou štvrťou pre VIP klientov, ale boli časy, keď sa tam dalo len tak ísť a opekať slaninku. Politikov stará mama nebude vnukovi ani spomínať. Za tie roky sa ich totiž vymenilo toľko a ešte k tomu nerozoznateľne rovnakých, že by to nemalo zmysel. Napokon vnúčik aj tak poprosí: Babka, ukáž mi medveďa. A babka trochu v pomykove odhalí dekolt, kde sa z krovia, už zvráskaveného, prediera tatranský chlpáč. Prečo o tom píšem? Rovnako ako nezmazateľné stopy na koži od tetovania ostávajú vo väčšine ľudí nezmazateľné stopy v mysli zanechané terajšími médiami. Našinec sa stále ešte podvedome drží starého zvyku, že keď to bolo v novinách, prípadne v televízii, tak je to pravda. Ani na um mu nezíde hlbšie sa zaujímať, kto dotyčné médium vlastní. Stačí mu predsa, že tá a tá hlásateľka či hlásateľ boli na dovolenke tam a tam. Nasledujú vzťahy medzi celebritami z obrazovky, rozvody, svadby a následné tehotenstvá. Z pasívnych „čítačiek správ“, ktoré im pripraví niekto v zákulisí, sa stávajú takmer mienkotvorné osobnosti a jednoduchý človek im verí. Veď má pocit, že ich pozná. Videl predsa vo vysoko nákladovom bulvárnom denníku, ako sa dotyčná vydáva, ako sa blázni na dovolenke so svojím potomkom, ako sa rozvádza pre „neprekonateľné nezhody“ so svojím mužom a tak ďalej. Až po ďalšiu svadbu... Médiá nás totiž nezmazateľne tetujú. Tetujú nás v našich hlavách. Uvzato nám podsúvajú ten názor, ktorý má byť pre nás smerodajný. Stáva sa, že niekto je zmätený z toho, že zo včerajších spojencov sa stali nepriatelia a z teroristov bojovníci za slobodu, ale to sa spraví. Niekoľko týždňov mediálnej masáže a všetko je tak, ako má byť. Presnejšie, všetko je tak, ako to nalinkovali majitelia či majiteľ média, ktorý však vo väčšine prípadov ostáva ako správny režisér nenápadne v zákulisí. Logicky by mali verejnoprávne médiá, teda u nás RTVS, vniesť trochu rovnováhy do tvrdo prospechárskeho prostredia komerčných médií. Bohužiaľ, aj tam v poslednom čase badám silný tlak určitých kruhov prezentujúcich tú „svoju pravdu“ a svoj pohľad na dianie vo svete a na Slovensku. Proruskí separatisti terorizujú Ukrajinu... Opoziční poslanci sa zhodli na tom, že ekonomika upadá... Osobnosti podporili iniciatívu za rovnoprávnosť gejov a lesbičiek... A tak ďalej a dookola. Že bola nejaká akcia pripomínajúca našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda? Zišli sa detské spevácke zbory v Rimavskej Sobote? Vyšla podnetná kniha o kráľovi Svätoplukovi? Nič a ešte raz nič. Nie je to tak dávno, keď Matica slovenská a Slovenské národné noviny usporiadali okrúhly stôl na tému verejnoprávnosť a médiá. Z RTVS sa tam neunúval nikto. Každú firmu, noviny či iné médium totiž kreujú ľudia vo vedení. Ak chcú (alebo musia) tetovať do mozgov bežných občanov predpísané vzory, čo by tam asi tak robili.
Maroš. M. BANČEJ