Mobilizácia na oslavy Československa...

thumbnail

Spojenci už v roku 1942 dokázateľne vedeli o holokauste Židov. Na to, aby ľudia dokázali medzi sebou komunikovať, musia sa dohodnúť na význame slov. Pri nedávnom výročí popravy prvého slovenského prezidenta Jozefa Tisu médiá oprášili pomenovanie hejslováci. Používajú ho v pejoratívnom význame a zrejme vôbec netušia, že zvolanie hej Slováci, pochádzajúce zo štátnej hymny prvej Slovenskej republiky, bolo radostným konštatovaním skutočnosti, že naša slovenská reč žije. Že si Slováci zachovali jazyk bez existencie vlastného štátu, ba napriek tuhej maďarizácii a čechizácii je takmer zázrak. Preto vysmievať sa z radosti národa mať vlastný jazyk môže len ten, kto stratil vlastnú identitu.  Kto sa snaží spochybňovať slovenskú históriu?  Ak by sme využili analógiu ako v spojení róm – neróm, tak by išlo asi o „neslovákov“. A bolo by to celkom adekvátne označenie na ľudí, ktorí síce majú slovenské občianstvo, ale  slovenskú štátnosť nechceli. A patria medzi nich aj mnohí politici, ktorým následne nevadilo brať platy za slovenské ústavné funkcie v desať tisícoch eur ročne.

VEDELI A NEKONALI

Práve tohto roku, keď Biskupský úrad v Nitre a Katedra cirkevných dejín RKCMBF UK v Bratislave organizovali vedecký seminár o kňazovi a prezidentovi Jozefovi Tisovi  sa voči nemu ohradil izraelský veľvyslanec. Seminár sa konal deň pred izraelským Dňom spomienok na obete holokaustu, na ktorom izraelský premiér Benjamin Netanjahu priznal, že spojenci mohli počas druhej svetovej vojny zachrániť životy štyroch miliónov Židov a milióny ďalších ľudí. Lebo „keď sa diali strašné zločiny na Židoch, keď naši bratia a sestry boli posielaní do pecí, vedeli a nekonali“, povedal. Odvolal sa na nedávno zverejnené dokumenty OSN, podľa ktorých spojenci už v roku 1942 vedeli o rozsahu holokaustu a koncentračných táboroch, ale rozhodli sa nezaútočiť na tábory a nebombardovať ich.

V nedeľu 30. apríla diskutovali v TA3 o politickej situácii sociologička a riaditeľka IVPR Silvia Porubänová, analytik Polis Slovakia Ján Baránek a analytik AKO Václav Hřích. Keď sa Baránek pokúsil použiť najnovšie informácie OSN v relácii, Porubänová ho hrubo umlčala.  Najprv sa na neho oborila  klasickou otázkou, či chce poprieť, že tu bol holokaust a že literatúry je o tom dosť. Samotný spôsob diskusie Porubänovej bol ukážkou totalitného uzurpátorstva, aké nemá miesto vo verejnej diskusii. Ibaže jej to nemal kto povedať.

MOBILIZUJÚ NA JUBILEUM

Časť spoločnosti, ktorá sa hlási k odkazu spolužitia s Čechmi sa vo veľkom pripravuje na sté výročie vzniku Česko-Slovenska. Okrem priamych aktivít, akou je petícia za obnovu Československa, vidno to najmä v elektronických médiách. Rozprávky a ďalšie programy vysielané v češtine sú bežným javom. Na obrazovke súkromnej televízie TA3 zašli tak ďaleko, že v športovom spravodajstve sa objavila redaktorka hovoriaca po česky. Český prienik do slovenského verejného života je ohromujúci a pripomína memorandum o Slovensku z roku 1946. V ňom Národná strana socialistická odporúčala program na asimiláciu Slovákov. Dôraz kládla na duchovno, lebo „tento spôsob smeruje k tomu, aby sa Slováci naučili rovnako myslieť ako Česi...“ a odporúčala získať slovenský ľud prostredníctvom Cirkvi. Nechýbala ani metóda mocenskej asimilácie. Vývoj v spoločnom štáte po druhej svetovej vojne i dnešný stav slovenskej spoločnosti iba dokazujú, že česká politika asimilácie Slovákov jednoznačne existovala. Spoločný štát Čechov a Slovákov existoval. Je to súčasťou našej histórie. Isto, treba si pripomenúť 100 rokov od jeho vzniku. Avšak objetívne, bez emócií a vedecky vyvážene. Nikomu totiž neprospieva emotívny výklad našich historických míľnikov a týka sa to aj prvej Slovenskej republiky. Slovenskú demokratickú štátnosť sme v roku 1993 dosiahli. Treba ju chrániť. A preto dnes potrebujeme na záchranu národa Maticu slovenskú.

                                                                                   Eva ZELENAYOVÁ – Karikatúra: Andrej MIŠANEK      

 



6 Komentárov

  • Matúš Hyžný

    Zaujímavý priebeh diskusie:

    1) Bývalá poslankyňa za HZDS napíše špekulatívny a vyslovene provokatívny príspevok na adresu našich susedov.

    2) Zareaguje česky píšuci čitateľ vystupujúci pod (zrejme) pravým menom Petr Kropáček, ktorého vecné námietky sú štruktúrované do niekoľkých bodov.

    3) Nasleduje zápalistá a urážlivá odpoveď anonyma vystupujúceho pod veľavravnou prezývkou „Suentopluk“. Reakcia je nabitá emóciami a málo podloženými „faktami“.

    4) Reakcia pána Kropáčka je ladená podobne ako hodená rukavica „Suentopluka“. Pán Kropáček hodenú rukavicu dvíha a s bravúrou odpovedá.

    A keďže je tento môj komentár napísaný v slovenčine, chcel by som sa „Suentopluka“ opýtať, kde sa v ňom vyskytujú švejkizmy (takisto by pomohlo zadefinovať, čo to vlastne ten „švejkizmus“ je). Mohlo by tak ísť o dôkaz Suentoplukovho tvrdenia: „Dnes bežný Slovák nepovie a nenapíše jedinú vetu bez švejkizmu.“ Podobne by pán Suentopluk mohol identifikovať švejkizmy vo svojom príspevku, aj keď uznávam, že tam asi nebudú, nakoľko Suentopluk iste nie je bežným Slovákom.

    S pozdravom
    Matúš Hyžný

    PS: Keďže očakávam reakcie typu: „Pán Hyžný, vy nemôžete byť pravý Slovák, lebo zjavne nadržiavate Čechovi!“, rád by som dodal, že mi ide čisto o vecné zhodnotenie priebehu diskusie. Samozrejme asi nebude náhoda, že na článok publikovaný v nacionalistickom médiu, ktorý je negatívne ladený voči Českému etniku, zareaguje práve zástupca očierňovaného etnika. Je mi iba smutno, že kultúrnosť prejavu u zástupcu slovenského etnika s hrdou prezývkou „Suentopluk“ výrazne zaostáva za jeho českým náprotivkom.

  • Petr Kropáček

    Kde se tu vzal ten zamindrákovaný hejslovák,
    za té vymyšlené "tvrdé čechizace" se vysílaly pohádky, zprávy i sportovní přenosy na půl v češtině jako ve slovenštině. PSP z roku 1931 neplatily ani 10 let a jestli ony mají být příkladem "tvrdé čechizace", tak opravdu nevím jakým přívlastkem popsat situaci Slováků před rokem 1918. "Vyvážanie Slovákov ako dobytok do českého pohraničia po vojne?" je opravdu nehorázný nesmysl. "Zastrašovanie a popravy za tzv. buržoázny nacionalizmus" se kupodivu týkalo také českých účastníků odboje z protektorátu i ze západu, takže v tomto komunisté rozdíl mezi národy nedělali. "Cielené budovanie priemyslu v 60tých rokoch v čechách" je snad jen pokus o vtip, protože průmysl se cíleně po 2. světové válce budoval právě na Slovensku. No a pokud dnes někdo trpí při pohledu na jazykovou úroveň běžného Slováka, nechť se prosím obrátí na slovenské ministerstvo školství. Za 1. ČSR se během necelých 20 let po období tvrdé maďarizace podařilo vychovat dostatek slovenské inteligence, dnešní SR bude brzo slavit 25. narozeniny... A mohol by som pokračovať ďalej ale načo, keď Pepík po slovensky nerozumie a Hejslovák bude vždy presvedčený, že za jeho problémy môžu iba tí druhí...

  • Suentopluk

    Kde sa tu len vzal ten pepík. Veď vy po slovensky nerozumiete.Čechizácia bola tvrdá po celý čas trvania 1. českej aj povojnovej tzv.republiky.Slováci v nej mali asi taký hlas ako Čečenci v Sovietskom zväze. Čo iné ako čechizácia bolo bastardenie švejkizmami slovenské slovníky prof. Vážnym. Vyvážanie Slovákov ako dobytok do českého pohraničia po vojne. Zastrašovanie a popravy za tzv. buržoázny nacionalizmus. Cielené budovane priemyslu v 60tých rokoch v čechách aby čo najviac Slovákov odchádzalo do švejkolandu,boli na to plánované smernice a kvóty, ktoré sa museli plniť. Český dabing v 99 percentách filmov v kinách a tv, čím sa vám pepíkom podarilo zničiť jazykovú štruktúru a slovnú zásobu slovenčiny. Dnes bežný Slovák nepovie a nenapíše jedinú vetu bez švejkizmu. A mohol by som pokračovať ďalej ale načo. Pepík bude vždy presvedčený, že sú jediným spravodlivým národom na planéte, taký Kristus medzi národami.

  • Petr Kropáček

    1) Když tedy o Holokaustu věděli už v roce 1942 i Spojenci, věděli o tom bezesporu i spojenci Hitlera, tedy Slovenský štát a Tiso. (To jen k často omýlané apologii slovenských představitelů, kteří prý o osudu deportovaných nic nevěděli...)

    2) "čechizace"?! V čem ona čechizace měla spočívat? V tom, že se za 1. republiky na Slovensku učila slovenština a v českých zemích čeština? Že slovenští autonomisté byli nejen v parlamentu, ale i ve vládě (Tiso byl ministrem čs. vlády)? Atd. Opravdu "čechizaci" lze vložit do jedné věty s tuhou maďarizací?

    3) Na postfaktickou objektivizaci dějin "a la p. Zelenayová (členka HZDS, podporovatelka LSNS)" (v podstatě to není nic jiného než relativizace a obracení věcí naruby, z Tisa se tak vyrobí oběť a mučedník a ze Spojenců jsou najednou viníci, co Holokaustu mohli zabránit, ale neudělali to... ?!?) pak neustále naráží kontrapunkt výzvy k "objektívite, bez emócií a vedecky vyvážene". Přičemž to je opravdu to poslední o co při národňárském výkladu dějin jde. Viz. odsouzení, dehonestace a zaškatulkování jakéhokoli názorové odpůrce (čechoslovakista, maďarón, pravdoláskař, světoobčan, atd.).

    4) Když objektivně, vědecky a bez emocí, tak se o to alespoň pokusme. Žádné memorandum č. XXVI. o Slovensku (asimilaci Slováků) z roku 1946 Československé strany národně socialistické neexistuje. Bylo vyprefabrikováno (nalezeno) komunistickým historikem V. Králem o 20 let později v roce 1966 jako propagandistický nástroj tehdejšího režimu na obhajobu sebe samého v dobách uvolnění a blížícího se Pražského jara. Pasáž o mocenské asimilaci Slováků pak přibila, respektive byla dodatečně poprvé publikována, až v roce 1968. V archivu ČSNS existuje mezera mezi memorandy č. XXIV a XXIX, navíc se "č. XXVI" liší od zachovalých memorand také formou, stylem a má nesprávné datování. Podtrženo sečteno - je to podvrh, na kterém dodnes ujíždí nejeden slovenský národňárský historik, aby "čechizaci" mohl "dokázat".

    https://cs.wikipedia.org/wiki/Memorandum_o_Slovensku

  • Leonard Vladimír Rinesch

    Ja by som ale robil rozdiel medzi samostatnosťou a asimiláciou. Môžme byť v spoločnom štáte aj bez asimilácie. Je tu ale kto presadzuje asimiláciu. Študujem na Masarykovej univerzite a dôkladne dbajú (väčšina) na udržanie pôvodnej identity. Záleží kto to presadzuje. Pre nich obnovenie ČSFR nie je riešenie ako vravia. Podľa nich by to zbytočne rozdúchalo spory lepšie keď už zánik štátnosti a ochrana pred germanizáciou je Hodžova podunajská federácia.

  • Matúš Hyžný

    Váž. p. Zelenayová,

    chcem iba mierne poopraviť niektoré historické skutočnosti, ktoré treba vziať do úvahy pri súdoch typu "po vojne je každý generál".

    Timothy Snyder v jednej zo svojich kníh ("Bloodlands", v slovenčine vyšlo ako "Krvavé územie") na základe dlhoročného štúdia archívov jasne ukazuje, že drvivá väčšina obetí holokaustu našla svoju smrť v bezmenných priekopách v oblasti dnešnej Ukrajiny, záp. Poľska, Bieloruska a baltských krajín. Drvivá väčšina obetí teda nezomrela v koncentračných táboroch - tu treba rozlišovať medzi koncentračnými tábormi a vyhladzovacími tábormi. Ďalším aspektom je, že všetky tzv. vyhladzovacie tábory oslobodila červená armáda (Osvienčim bol jedinečný v tom, že išlo o koncentračný tábor, ku ktorému sa až v závere vojny pristavali pece na spaľovanie mŕtvych). Viac o tom v ďalšej Snyderovej knihe "Čierna zem".

    Do pozornosti dávam ďalšiu vynikajúcu historickú štúdiu vo forme 800-stránkovej buchle od Richarda Overyho "The Bombing War", ktorá podrobne pojednáva o bombardovaní civilných cieľov počas druhej svetovej vojne. Rôzne typy vtedajších bombardérov mali rôzny dolet. Tu je dôležité všimnúť si polohu spojeneckých leteckých základní a dolet k jednotlivým dejiskám holokaustu. Zatiaľ čo viaceré koncentračné tábory boli v dosahu (predovšetkým tie v Nemecku, kde ale boli koncentrovaní predovšetkým politickí väzni), iné to bolo s oblasťami, kde došlo k najkrvavejším etapám holokaustu. Vyhladzovacie tábory (ktoré boli oveľa menej známe) boli zväčša príliš ďaleko pre americké bombardéry. Zasiahnuť by teda teoreticky mohli sovietske bombardéry, ale na aký cieľ? Snyder ukazuje, že masové vraždenie sa nie vždy odohrávalo na tých istých miestach. Nehovoriac o tom, že v blízkosti väčšinou nestáli žiadne väčšie budovy, t.j. viditeľný cieľ pre bombardéry.

    A napokon nemožno zabúdať na vtedajšiu techniku. Dnes majú armády k dispozícii navádzacie strely, ale v štyridsiatych rokoch bola situácia celkom iná. Metódy taktického a strategického bombardovania boli iba v plienkach. Piloti lietadiel jednoducho nedokázali z bombardovacej výšky zasiahnuť presný cieľ. To bol aj dôvod vysokého počtu civilných obetí počas spojeneckého bombardovania nemeckých miest: veliaci dôstojníci si uvedomili, že vtedajšie možnosti im neumožňujú efektívne bombardovať jednotlivé továrne a zamerali sa preto na plošné kobercové nálety. Pôvodne sa rátalo s vedľajším efektom civilných obetí, po prvých skúsenostiach z bombardovania sa však priority otočili. O tom viac práve vo vyššie spomínanej knihe od Overyho.

    S pozdravom
    Matúš Hyžný

Pridaj komentár