(M)Učiace sa Slovensko

thumbnail

POZNÁMKA

Ivan BROŽÍK

Tak sa volá dvestostranový dokument, ktorý má na Slovensku položiť základy úplnej, dúfajme, definitívnej reformy nášho vzdelávacieho systému. Nestrácajme čas tým, koľko reforiem doteraz tento systém deformovalo. Ani výpočtom priemernej dĺžky funkčného obdobia jedného ministra školstva, ktorá ani zďaleka nekorešponduje s volebnými cyklami vlád. Ale matematiku si predsa len nemožno odpustiť úplne. Dokument, ktorý sa nachádza na dvoch stovkách  strán, bol pripomienkovaný štyrmi tisíckami pripomienok. To je dvadsať pripomienok na stránku textu. Na každý jeden a pol riadok jedna pripomienka. Samozrejme, v priemere. O niečom to však svedčí. Žiaľ, už teraz je namieste obava z toho, že z pôvodného zámeru zrejme nezostal riadok na riadku, či napokon celý dokument Učiace sa Slovensko nie je čosi ako torta, ktorú sa v známej rozprávke rozhodol upiecť psíček s mačičkou. Môže obsahovať tie najlepšie prísady, ktoré musia zachutiť každému, ale – je vôbec konzumovateľný? No skepsu môžeme načas odložiť a počkať si na hodnotenie odborníkov. Napokon, aj v našich novinách budeme odborné hodnotenia ponúkať. Táto téma je totiž jednou z najvážnejších, ak hovoríme o budúcnosti Slovenska. Vážnejšia ako všetky žabomyšie politické rozbroje, vážnejšia ako to, dokedy budú jazdiť autá na naftový pohon, a dokonca – naozaj, aj keď to znie nepredstaviteľne u nás, je to oveľa vážnejšia téma ako cena najnovšej kabelky najstaršej celebrity. Alebo naopak.

Do takto vážnej témy by už skutočne mal prestať vravieť a vŕtať každý. A už vôbec nie politici. Alebo rodičia. Vzdelanie nie je tovar, ktorý si nakupujeme v butiku a chceme takú či onakú veľkosť v takej či inej konkrétnej farbe. Je to povinnosť. Byť vzdelaným nemá byť výsada, mala by to byť samozrejmosť. Najmä ak tu roky hovoríme o akejsi vzdelanostnej spoločnosti. Umiestnenie našich žiakov a študentov v medzinárodných rebríčkoch vedomostí by nás malo burcovať k rozhodným krokom. Umiestnenie našich vysokých škôl, taktiež v medzinárodných rebríčkoch ich „vedeckej hodnoty“, by nás malo pomknúť k tomu, aby sme prekročili či prekonali tradičný stereotyp.

Problémom školstva nie je to, či lavice žiakov sú v kruhu alebo za sebou, čo sa u nás rieši už viac ako desaťročie. Ani to, či si učiteľka s deťmi tyká a či vyká. Aj keď – povedzme si na rovinu –, aký rešpekt k vzdelaniu asi navodí tykanie si s pedagógom. Ten problém nespočíva ani v tom, či previerkové monitory znalostí budú alebo nebudú, a ak budú tak v ktorých ročníkoch. Dobrý učiteľ povie, že kým sa inak nedá, ani mzdy nie sú tým, čo ovplyvňuje kvalitu školstva.

To je také, aká je spoločnosť. Aké má tá spoločnosť priority. Výdavky nášho štátu na vzdelávanie a vedu sú hanebne nízke. Pritom peniaze z rozpočtu tečú dierami v ňom ako dažďová voda z hrdzavej ríny.

Učiace sa Slovensko by sa malo začať učiť o potrebe vzdelania, malo by dokonca vzdelanie konečne začať oceňovať, odmeňovať a vyzdvihovať. V spoločnosti, v ktorej je nateraz vzdelanie skôr na príťaž a mnohí adepti na zamestnanie dokonca iniciatívne zatajujú najvyšší stupeň svojho dosiahnutého vzdelania, len aby robotu dostali, treba meniť čosi úplne iné ako nejaký programový dokument.

Musíme sa naučiť učiť sa.



Pridaj komentár