NÁVRATY DO ŽIVOTA
Pán Augustín, kde ste? O pol deviatej máte byť na operačnej sále...Veľa sa povravelo o knižke Raymonda Moodyho Život po živote. Autor mapuje a rozoberá zážitky ľudí, ktorí sa ocitli v stave klinickej smrti. Tí, čo ju prekonali, rozprávajú, ako sa vznášali nad vlastným telom a cestovali tunelom k upokojujúcemu svetlu. V ňom stretávali príbuzných, priateľov a známych, ktorí umreli predtým. Napísal som veľa reportáží o pacientoch v hraničných stavoch, ale s Lazarovým syndrómom, ako týmto návratom hovoríme, som sa stretol len štyrikrát. Šoférovi Martinovi Pieckovi z Bratislavy pri autonehode prerazilo priedušnicu. Spomínal, že letel tmavým tunelom k ostrému bielemu svetielku. Temnotu vystriedali kríky obsypané kvetmi. Odrazu sa mu prihováral otec, ktorý zomrel pred rokmi. Nerozumel jeho slovám, len cítil, že sú príjemné a povzbudzujúce.
Druhým bol František Bizub z Kráľovej Lehoty, ktorého skosil infarkt. Cez hmlový opar ho hrialo ružové slnko a milo sa mu prihovárali ľudia, ktorých dobre poznal.
Tretí, sedemnásťročný František Richtárik po ťažkom krvácaní do mozgu uvidel bielu hmlu a z nej vynárajúcu sa priesvitnú ruku. Patrila maminmu bratovi, ktorý umrel nedávno. Hlas nepočul, len vnímal slová. Hovoril, že sa má dobre, a vyjavil chlapcovi veci, ktoré sa stanú v rodine. No najviac zarezonovali slová: „Nemáš zomrieť!“
■ ŠTVRTÝ NAVRÁTILEC
Tým je Jaroslav Augustín z Častkoviec. V pamäti mu ostalo, že bol v akomsi bufete. Mučil ho smäd a nemohol sa dostať k malinovke. Uvidel stenu plnú šuplíkov. Vytiahol jeden. Bola v ňom hlava. Hodil ju do koša. Otvoril ďalší a hlava tam bola znovu. Odrazu sa vzniesol nahor. Pocity hrôzy a smädu zmizli. Vznášal sa k nebu. Spolu s ním stúpali obláčiky – barančeky. Pozrel nahor. Uvidel žiarivú kupolu. Pripomínala farebné sklíčka detského kaleidoskopu...
Jaro Augustín nebol dvadsaťpäť rokov u lekára. Päťdesiatkrát daroval krv. Pred siedmimi rokmi ho rozbolelo plece. Povedal si, že to prejde. Keď po dvoch týždňoch nedokázal zdvihnúť ruku, zašiel k obvodnému lekárovi, ktorý mu naordinoval Tramal. Plece ho rozbolelo ešte viac. Strácal chuť do jedla. Keď prišiel za ním kamarát Dušan, s ktorým vedel presedieť celé hodiny, zmohla ho únava. Po pár minútach si musel ísť ľahnúť. Ráno mu manželka prichystala zdravotnú kartu, aby zašiel k lekárovi. Keď sa vrátila z práce, ležal v posteli bezvládny. Zavolala Rýchlu lekársku pomoc. Oživovali ho dve hodiny, pričom konzultovali s primárom Dušanom Gašom z trenčianskeho Oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny.
V nemocnici upadol do kómy. Zistili mu pokročilú cirhózu. Primár skonštatoval, že krízu vyvolal Tramal, ktorý mu zvýšil hladinu amoniaku v krvi. Po užití tohto lieku vysvetľovali, že má pečeň ako rešeto. K jednej ťažkej chorobe pribudla ďalšia zlá diagnóza – cukrovka. Stav sa zhoršoval. Lekári oznámili rodine, aby sa pripravila na najhoršie. Neúnavná snaha lekárov však slávila úspech. Jaro precitol.
„Viete, kde ste?“ spytoval sa ho lekár.
„U syna v obývačke.“
„To je v poriadku,“ odvetil doktor. Jaro zaspal. Po precitnutí spoznal manželku. Syna Tomáša nie. Identifikoval ostrý hlas dcéry Janky, ktorá pricestovala z Mníchova, aby ešte videla otca živého.
Preložili ho do nemocnice v Novom Meste nad Váhom. Mal problémy s rečou a chôdzou. Ak sa mu v krvi zdvihol amoniak, strácal orientáciu. Učili ho, ako si má pichať inzulín.
■ NIJAKÉ VYHLIADKY
Doma sa mesiac učil chodiť. Hovoril ticho a nezrozumiteľne. Živoril s nenapraviteľne poškodenou pečeňou a so zničeným žlčníkom. Perspektíva nijaká. Za pol roka si poležal štyrikrát v nemocnici. Hepatologička Natália Miková mu naznačila, že sa pokúsi vybaviť vyšetrenie u Svetlany Selčanovej v Banskej Bystrici. Podarilo sa. Pred rokom mu oznámili, že ho zaradili do transplantačného programu. Pravidelne cestoval na vyšetrenia k doktorke Jane Badinkovej.
V druhú februárovú stredu si v pivnici vyrábal ovocnú šťavu. Denne jej vypil aj štyri litre. Podvečer zazvonil telefón: „Pán Augustín, v akej ste kondícii? Nie je vám nič? O dvadsať minút je u vás sanitka.“
Z Častkoviec vyrazili o 17.45 h. Bol psí čas. Lialo ako z krhly. Počas jazdy trikrát volali z banskobystrickej nemocnice: „Kde ste? O pol deviatej máte byť na sále.“
Maják blikal, siréna zavýjala. Stierače s ťažkosťami zmetali vodopád, ktorý sa valil po prednom skle. Do Rooseveltovej nemocnice dorazili dve minúty po dvadsiatej hodine. Jara Augustína brali na röntgen. Vzápätí dostal klystír. Anestéziológ sa vypytoval, na čo je alergický. Medzi rečou spomenul, že ho bude uspávať jeho manželka. O pol deviatej bol na sále. Vnímal, ako ho ukladajú na operačný stôl. Počul anestéziologičkin príjemný hlas: „Pán Augustín, ideme na to!“
Uvedomil si, že necíti strach. Bol rád, že to konečne bude mať za sebou.
■ NÁVRAT DO ŽIVOTA
Šéf transplantačného tímu primár František Hampl ho prvý raz uvidel na operačke. Z predchádzajúceho indikačného seminára vedel o pacientovom stave veľa. Podrobne o ňom referovali hepatológ, anestéziológ a infektológ. Rádiológ ukázal výsledky magnetickej a nukleárnej rezonancie. Všetci odborníci usúdili, že je vhodný na transplantáciu pečene, ktorú práve privážali z Martina. Zbehlý chirurg mal dosť informácií. Zo skúsenosti však vedel, že sa po otvorení brucha môžu objaviť neočakávané zrady. V tomto prípade to bola zvraštená, drobnou uzlovou cirhózou posiata pečeň v katastrofálnom stave. Bola v zajatí ťažko oddeliteľných tkanív a mnohých rozšírených ciev. Ich odpreparovanie sprevádzalo masívne krvácanie, ktoré spôsobovala slabá zrážanlivosť krvi. Niektoré transplantácie zvládli za dve hodiny, iné trvali osem. V tomto prípade ťažké anatomické zmeny spôsobili pri vyberaní chorej pečene, že sa operácia pretiahla na vyše štyri hodiny. Našitie novej pečene išlo hladko. Po transplantácii pacienta o niekoľko hodín odpojili od dýchacích prístrojov. Prvá sonografická kontrola a laboratórne vyšetrenia potvrdili ideálny obraz prietokov pečeňovým štepom.
„No čo, pán Augustín, aj som vás uspala, aj som vás prebrala,“ prihovárala sa mu anestéziologička. Jaroslav necítil bolesť. Videl svetlá. Vnímal, že mu dávajú kyslík.
O ôsmej hodine ráno prišiel za ním primár Hampl: „Tak čo, pán Augustín, pôjdeme sa na Donovaly lyžovať?“
Ani nevie, či odpovedal. V hlave mu zavírili primárove slová: „Máte druhú šancu na život, dali sme vám takú peknú pečienku...“
„A tá moja, aká bola?“ spýtal sa pletúcim sa jazykom.
„Veľmi dobrá otázka. Váš život bez tej novej by bol veľmi krátky.“
Nová pečeň zabrala a začala štartovať rozhasený organizmus. Výsledky boli veľmi povzbudzujúce. Jaro sa na tretí deň posadil. Na piaty šiel sám na potrebu a sám sa najedol. Po dvoch týždňoch mu povedal prednosta druhej internej kliniky docent Ľubomír Skladaný: „Pán Augustín, my už s vami nemáme čo robiť. Teraz záleží na vás, ako sa chytíte svojej šance.“
Pacient Augustín odišiel z nemocnice v rekordne krátkom čase. Manželka, deti a vnuci, s ktorými sa v duchu lúčil, ho uvítali medzi sebou, ako keby sa nič nebolo stalo.
Úzkostlivo plní pokyny lekárov. Z času na čas sa síce zamyslí nad zážitkom s príjemným stúpaním s obláčikmi k farebnej žiarivej kupole, ale o vysvetlenie sa nepokúša. Človek, ktorý sa raz ocitol na hranici smrti, si o to viac uvedomuje cenu života.
MUDr. Ľubomír Skladaný, PhD., o tom, ako zachrániť život bez transplantácie
Naším cieľom je kvalita života zdravého človeka
„Najvyšším cieľom transplantačného programu pečene je hľadať všetky spôsoby, ako zachrániť život bez transplantácie,“ hovorí hepatológ MUDr. Ľubomír Skladaný, PhD., prednosta II. internej kliniky Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, na ktorej pripravujú pacientov na transplantáciu pečene a stavajú ich na nohy po nej. „Do zoznamu čakateľov sa majú dostať ľudia, u ktorých je dostatočná istota – nadobudnutá pomocou zaužívaných diagnostických nástrojov – že to ináč nejde.“
- Aký je čas čakania na transplantáciu?
Okolo dvadsaťpäť týždňov. Taký je aj v iných vyspelých krajinách. Ďalšou kapitolou transplantačného programu je starostlivosť o čakajúcich. Niektorí musia byť stále v nemocnici, kde sa im pomáha prístrojmi na udržanie života aj napriek zdevastovanej pečeni. Je pravda, že sa asi dvadsať percent pacientov na zozname čakateľov novej pečene nedožije. Rizikovými faktormi sú určité krvné skupiny a útlosť postavy, pretože prísun malých pečení je zriedkavý. V parametroch, ako sú dĺžka operácie či počet transfúzií, sa môžeme porovnávať so svetom.
- Pacient zrejme prichádza na operačný stôl veľmi chorý...
Po operácii pečeň naskočí a začne revitalizovať zdevastovaný organizmus. To sa deje na našom áre. Môžem povedať, že na druhý deň dýcha väčšina pacientov sama. Ak nie sú komplikácie, lehota do prepustenia je v priemere dva týždne. Naším cieľom je, aby dosiahli kvalitu života zdravých ľudí. Pacienti chodia po prepustení spočiatku raz štvrťročne na kontroly. Presviedčame sa, že zvládnu aj fyzicky pomerne náročné výkony.
- Mohli by teda opäť pracovať?
Žiaľ, podľa našich zistení často narážajú na to, že systém nemá vytvorené určité úľavy, aby sa postupne mohol uskutočniť ich návrat do plnohodnotného života. Zamestnávateľ sa nezriedka zdráha prijať človeka, o ktorom sa dozvie, že podstúpil transplantáciu pečene, aj keď na to nie je nijaký dôvod – pacienti s lekármi svoje plány konzultujú. Máme pacientov, ktorých choroba postihla v detstve. Tí temer nemajú šancu nájsť si zamestnanie, pretože pre chorobu nemohli nadobudnúť príslušné vzdelanie.
- Bývajú komplikácie s novou pečeňou?
Tie sú, našťastie, pomerne zriedkavé. Najväčším problémom je spôsob života. Niektorí ľudia, ktorí by dali pred transplantáciou za svoje prežitie všetko, odrazu po nej nedokážu odolávať nástrahám života. Nie sú schopní ubrániť sa tlaku konzumného spôsobu života. Najčastejšími príčinami predčasných úmrtí po transplantácii pečene sú kardiovaskulárne a nádorové ochorenia – nie zlyhanie pečene.
- Čo pripravujete do budúcnosti?
Momentálne pracujeme na príprave ďalšieho stupňa transplantačného programu, pri ktorom jedna pečeň zachráni dvoch ľudí. Tu vzrastie šanca aj pre útlych jedincov, ktorým pomôžeme zredukovaným štepom.
Pripravil Peter VALO