Mysliteľ a obhajca nového jazyka

thumbnail

Michal Miloslav HODŽA bojoval za slovenský jazyk aj teoretickým uvažovaním. Pred desiatimi rokmi, koncom roka 2003, sa v slovenskej literatúre udialo čosi nevšedné. Nestáva sa totiž každý deň, aby editor vydal básnickú skladbu, ktorá má dvadsaťtisícštyristo veršov a sedemsto strán. Pozoruhodný je i osud tejto knihy. Rukopis lyrickoepickej básne Matora o Jánošíkovej materi, ktorú písal Michal Miloslav HODŽA v rokoch 1853 – 1857, sa takto dočkal úplného knižného vydania po takmer sto päťdesiatich rokoch od svojho vzniku...  Literárni teoretici vidia hlavný dôvod nevšímavého postoja k tejto  literárnej „dedičnej roli“ slovenského romantizmu najmä v autorovom mesianizme, ktorý sa tu prejavil v plnom rozsahu. Na pozadí jánošíkovského motívu Hodža rozvíja reflexie o osobnom a národnom živote. V dialógoch medzi lyrickým hrdinom a skalným duchom Slavínom predstavuje vtedajší slovenský život, národné udalosti, boj o slovenčinu, obžalobu feudálneho zriadenia. Popri použitých strofických formách a veršových systémoch je zaujímavý aj jazykový aspekt diela, najmä svojské, miestami ťažko dešifrovateľné neologizmy.

Literárny vedec Pavol Vongrej (1935 – 2001), ktorého možno považovať za duchovného otca kompletného vydania diela, označil ho za „ságu storočia slovenského života“, „filozofujúcu encyklopédiu poézie poznaní zo zápasov národného kolektívu i samotného Hodžu“.

Michal Miloslav sa veru vedel ohnivo zastať pravdy a tasiť „meč krivdy“, ak bolo treba. „Pod Tatrami v Liptove som snoval svoje vidiny budúceho sveta,“ píše v korešpondencii s druhmi. Vždy sa spomína vedno so Štúrom a s Hurbanom ako člen veľkej trojice zavŕšiteľov historického procesu slovenského národného obrodenia, formovateľ ideí a programu konštituovania Slovákov ako novodobého moderného národa. Ale nie vždy a vo všetkom sa s nimi zhodoval. Líšil sa od nich najmä myslením, zachádzajúcim naozaj až do mystiky.

■ ROJKO Z RAKŠE

Narodil sa v rodine mlynára 22. septembra 1811 v Rakši pri Mošovciach. K jeho menu historiografia pripája ďalšie charakteristiky: kodifikátor spisovnej slovenčiny, predseda spolku Tatrín, signatár Žiadostí slovenského národa, delegát na Slovanskom zjazde v Prahe, spoluorganizátor Slovenského povstania v meruôsmych rokoch...

Základy národného povedomia získal Michal výchovou v rodine. V Banskej Bystrici ho ako žiaka ovplyvnila téza profesora literatúry Kocha o slovenčine ako pramatke slovanských jazykov. V rožňavskom gymnáziu sa ho bolestne dotklo extrémne presadzovanie maďarčiny i podceňovanie Slovákov a ich histórie. Zoznámenie so Samom Chalupkom, s Jonášom Záborským a so Samuelom Tomášikom patrilo k svetlejším stránkam tých rokov. Národné aktivity maďarských študentov i niektorých profesorov ho na prešovskom kolégiu viedli k rozhodnutiu, že bude rovnako pôsobiť v slovenskej pospolitosti.

Už ako študent v Bratislave mal medzi rovesníkmi veľkú autoritu. Jeho plamenná obrana češtiny z roku 1833 a epos Meč krivdy v Plodoch vzbudzovali nádej, že z neho vyrastie významný spisovateľ. Aj na štúdiách vo Viedni sa hlboko vnáral do poznávania slovanských literatúr a po príchode na svoje kňazské pôsobisko v Liptovskom Mikuláši premenil ho na ohnisko národného hnutia. V spolupráci s Gustávom Fejérpatakym-Belopotockým zaangažoval do práce pre národ mnohých príslušníkov liptovskej inteligencie, meštianstva i prostého ľudu. Podnecoval zakladanie učiteľských bratstiev, čitateľských spolkov i spolkov miernosti. Organizoval zbierky na podporu Slovanského ústavu a Katedry reči a literatúry česko-slovenskej v evanjelickom lýceu v Bratislave.

Do Mikuláša priťahovala Štúra a Hurbana práve Hodžova osobnosť. Bol členom prvej slovenskej delegácie, ktorá cisárovi v roku 1842 predložila ponosy na násilnú maďarizáciu. O rok neskôr spolu so Štúrom a s Hurbanom navštívili Jána Hollého v Dobrej Vode – jediného básnika píšuceho v bernolákovčine – aby ho informovali o zámere kodifikovať spisovnú slovenčinu zo stredoslovenského nárečia. A Hodža ju potom aj výdatne podporil knižkou Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo (1847). Dokonca aj proti samotnému Štúrovi vydal Větín o slovenčine, v ktorom navrhoval etymologický pravopis, ako ho neskôr kodifikoval vo svojej „krátkej mluvnici“ Martin Hattala.

■ ZA PRÁVA NÁRODA

Po vyhlásení konštitučných zákonov v Uhorsku v takzvaných Liptovských žiadostiach spolu Jánom Franciscim a so Štefanom Markom Daxnerom formuloval program uplatnenia slovenských národných práv v Liptovskej župe. Viac však ako emancipačné žiadosti, uprednostnil v ňom rečové požiadavky a ako stoličný funkcionár ich navyše presadzoval veľmi opatrne. Za zdráhanie radikálne nastoliť a formulovať národné, politické a sociálne požiadavky a za váhanie vyhlásiť ich na veľkom ľudovom zhromaždení ho ostro kritizoval najmä Hurban. Aj tak na Hodžu župné úrady a neskôr i peštianska vláda vydali zatykač a suspendovali ho z miesta farára. Začiatkom júna 1848 sa zúčastnil spolu so Štúrom a s Hurbanom na Slovanskom zjazde v Prahe a vzápätí na politických a organizačných prípravách Slovenského povstania, aj keď dlho veril na dohodu s Maďarmi. V brožúrach Hlas k národu slovenskému a Der Slowak osvetľoval dôvody a ciele odboja doma i v zahraničí a agitoval za jeho podporu. Počas septembrového povstania 1848 bol členom prvej Slovenskej národnej rady. Keďže predčasne opustil povstalecké územie na Myjave, dostal sa do ostrého sporu so Štúrom i s Hurbanom. Potom pri prípravách nového vojenského ťaženia úzko spolupracoval so Slovanskou lipou v Prahe. Stal sa hlavným politickým predstaviteľom slovenských dobrovoľníckych jednotiek, ktoré operovali na juhozápadnom Slovensku. V marci 1849 bol v deputácii slovenských národných reprezentantov, ktorá v Olomouci predložila panovníkovi návrh na štátoprávne riešenie postavenia Slovákov. Od konca júla 1849 pôsobil v Liptovskej župe ako ľudový dôverník a predstaviteľ nanovo zorganizovanej Slovenskej domobrany, pre ktorú získal šesťstočlenný zbor dobrovoľníkov. Deviateho septembra 1849 ho vymenovali za hlavného stoličného notára a koncom toho istého mesiaca opäť inštalovali za mikulášskeho evanjelického pastora.

■ V KRÁŽOCH MYSTICIZMU

V porevolučnom období sa M. M. Hodža opäť vrátil k básnickej tvorbe. Písal rozsiahle skladby plné fantastických a mystických prvkov, trpiteľského trýznenia a náboženského chápania sveta, čím sa zaradil do mesianistického prúdu v slovenskej literatúre. V spomenutej rozsiahlej skladbe Matora rozvíja zložité úvahy o zmysle a protirečeniach osobného i národného života, odhaľuje a kritizuje chyby vlastného národa, ktorý už „nemá ľudí“ na slobodu, preto mu nezostáva nič iné ako kresťansky trpiteľské nenásilné odolávanie stupňujúcemu sa útlaku.

Filozofická báseň Slavomiersky popri téme boja veľkomoravského kňaza Slavomiera s neresťami národa obsahuje viaceré kritické úvahy o problémoch vtedajšieho politického diania na Slovensku. Skladba vyúsťuje do filozofickej úvahy o konaní podľa najvyšších duchovných princípov ako podmienke opätovného oživenia národa. Rozsiahla reflexívna básnická skladba v piatich spevoch Vieroslavín je vlastne autorovým básnickým testamentom. Vyjadruje vieru v kresťansko-slovenskú obrodu ľudstva, ktoré dosiaľ iba blúdi, zmieta sa v bolesti a očakáva vyslobodenie. Hodžove mesianisticky orientované básnické skladby sa vyznačujú náročnou kompozíciou a zložitým jazykom, plným významovo ťažko vysvetliteľných jazykových novotvarov.

PROTESTANTSKÝ PATENT

Politicky sa Hodža výrazne priklonil k idei austroslavizmu, ku koncepciám riešenia slovenskej otázky v rámci veľkého konštitučného habsburského štátu a štátoprávneho oddelenia Slovákov od Maďarov. Od jesene 1849 sa však už výraznejšie neangažoval za jeho presadenie. Vyznamenali ho síce Zlatým krížom s korunou, ale viedenská vláda s ním na vedúci post nepočítala. V období Bachovho absolutizmu pôsobil len v cirkevnej sfére. Po vydaní Protestantského patentu (1859) ho presadzoval vo svojej farnosti, v liptovskom senioráte, aj v celom Preddunajskom dištrikte. Videl v ňom prostriedok na potlačenie hegemónie maďarských a maďarónskych svetských, najmä šľachtických patrónov v riadení cirkvi aj možnosť jeho využitia v rozvoji školských, kultúrnych a iných potrieb slovenského národa.

Vo vlastnej mikulášskej farnosti od začiatku jeho účinkovania miestni zemianski maďaróni osnovali proti nemu intrigy, ktoré prerástli do otvorených nepriateľských útokov. V roku 1862 suspendovali Hodžu z miesta farára a zakázali mu vykonávať cirkevnú službu v celom Uhorsku. Musel opustiť mikulášsku faru. V auguste 1867 ho predčasne penzionovali s podmienkou, že sa vysťahuje z Uhorska. Odišiel do exilu v sliezskom Těšíne, kde zomrel 26. marca 1870. Pochovaný je v Liptovskom Mikuláši.

Emil SEMANCO – Foto: archív



Pridaj komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.