Mytologizácia a pseudoveda v národných dejinách neobstoja

thumbnail

Peter MULÍK, laureát Ceny Daniela Rapanta 2017, pre Slovenské národné noviny. Od roku 1997 sa udeľuje Cena Daniela Rapanta – výpočet jej laureátov je galériou najchýrnejších mien našej historickej vedy.  Za rok  2017 ju Historický odbor Matice slovenskej udelil vedeckému pracovníkovi  PhDr. et Mgr. Petrovi MULÍKOVI, PhD.  Zaujímali sme sa, čím je dodnes Daniel Rapant motivujúci?

Prof. PhDr. Daniela Rapanta, DrSc., (18971988) považujeme za tvorcu modernej koncepcie slovenských dejín. V polemike s Václavom Chaloupeckým o samostatnosti slovenských dejín do roku 1918 Rapant za spoločné československé dejiny považoval dejiny Čechov a Slovákov len po roku 1918. Takže aj on cestu k chápaniu slovenských dejín ako úplne samostatnej historickej disciplíny od začiatkov našich dejín až po najnovšie skôr len naznačil, než by bol principiálne definoval. Angažoval sa v Matici slovenskej, kde bol rokoch 1945 – 1948 predsedom Historického odboru Matice slovenskej. Prof. PhDr. Richard Marsina, DrSc., dlhoročný predseda  a čestný predseda tohto vedeckého odboru, bol jeho poslucháčom. K Rapantovmu odkazu sa hlási aj ďalšie veľké  združenie slovenských historikov – Slovenská historická spoločnosť, ktorej vznik inicioval a bol jej prvým predsedom (jar 1946). Rapant odmietol marxistickú koncepciu dejín a z toho dôvodu  mu  v roku 1950 predstavitelia vtedajšieho režimu zakázali prednášať na univerzite. Po roku 1989 bol práve Rapantov protimarxistický postoj motivujúci.

  • Ako jeden z mála historikov so širokým stredoeurópskym prehľadom prezentovali ste svoje práce aj v zahraničí. Čoho sa týkali?

Som v poradí tridsiatym piatym laureátom tejto ceny. Predo mnou ju dostali viacerí významní historici, archivári a archeológovia. Už ako historik archivár som absolvoval Rímskokatolícku cyrilo-metodskú bohosloveckú fakultu UK a niekoľko pobytov na zahraničných teologických fakultách, aby som dokázal kvalifikovane posúdiť vývoj a súčasnosť zložitej oblasti vzťahov cirkví a štátov. Moje štúdie boli publikované okrem slovenčiny v nemčine, angličtine, španielčine, vo francúzštine, ba jedna štúdia aj v čínštine. Pred vstupom Slovenskej republiky do EÚ sa viedli živé diskusie o formách možného vzťahu cirkví so štátom, najmä o spôsoboch financovania cirkví. Táto diskusia utíchla, lebo cirkvi v štátoch strednej a juhovýchodnej Európy dospeli k poznaniu, že táto problematika nebude predmetom nejakej celoeurópskej unifikácie. Dominantnou témou sa stáva skôr otázka registrácie nekresťanských náboženských spoločenstiev, ktoré majú komplikovanú právnu subjektivitu (napr. islam).

  • Ste vedeckým pracovníkom, posledných sedemnásť rokov aj tajomníkom Historického odboru Matice slovenskej a v súčasnosti aj šéfredaktorom Historického zborníka, čo je vedecké periodikum Slovenského historického ústavu a Historického odboru Matice slovenskej. Na čo z posledného obdobia by ste predovšetkým poukázali?

Historický odbor MS ako vedecký odbor ponúka najmä svoj odborný potenciál osobností slovenskej historickej vedy. Výsledkom tejto spolupráce bol aj odborný terminologický seminár o  československom unitarizme. Za svoj najväčší úspech považujem zorganizovanie vedeckej konferencie Rok 1945 – prelomový rok európskych a slovenských dejín. Vedecká konferencia skúmala rok 1945 z hľadiska vojenských a politických dejín, dejín diplomacie, ekonomických, ľudsko-právnych hľadísk, ale najmä tým, že otvoril a riešil niektoré zásadné otázky existencie národov, štátov, ideológií a politických systémov, čo sa vzhľadom na našu geografickú polohu bytostne dotklo aj Slovenska. Dôležitým vedeckým podujatím, ktoré som zabezpečoval, bola vedecká konferencia Najdôležitejšie práce Franka Sasinka z pohľadu kritickej historiografie k storočnici úmrtia.

  • Ako vidíte budúcnosť slovenskej historickej vedy a jej práce na pôde Matice?

Slovenská historická veda má budúcnosť, ak bude vo svojej podstate národne ukotvená, ale formou prezentovania výsledkov otvorená. Ako malá historiografia musí publikovať svoje výstupy v cudzích jazykoch a distribuovať ich za každých okolností do významných európskych a svetových knižníc a vedeckých ústavov. Matiční historici sa musia usilovať byť avantgardou v chápaní nášho národa ako hlavného subjektu slovenských dejín. Ale vytvorený obraz musí byť triezvy a objektívny s prierazným argumentačným potenciálom. Nesmieme skĺzať do mytologizácie národných dejín alebo do pseudovedeckých záverov. Aj dnes by sme mali klásť dôraz na serióznosť slovenskej historickej vedy. S blížiacou sa storočnicou vzniku ČSR si všimnime, ako Rapant chápal tzv. „česko-slovenské zbližovanie“. Vnímal ho ako riešenie pred maďarizáciou Slovákov v uhorskom štáte. Ale aj ďalšie desaťročia 20. storočia považoval za vyvažovanie v hľadaní „správneho konkrétneho vyriešenia česko-slovenského pomeru“, čo mu pripomínalo rakúsko-uhorský antagonizmus zaniknutej monarchie. V šesťdesiatych rokoch 20. storočia v atmosfére mierneho uvoľnenia komunistickej diktatúry Rapant o česko-slovenskom vzťahu v Slovenských pohľadoch napísal, že uplatňovanie zásady „dvoch blízko príbuzných samostatných národov“ v praxi neviedlo „k nejakému trvanlivejšiemu, obe strany plne uspokojujúcemu kompromisu“. Vysoko oceňujem jeho názor na etnogenézu Slovákov, kde za našich predkov považoval aj moravských Slovenov. V Slovenských pohľadoch (č. 3, 1967) napísal: „Prvý pokus o zjednotenie západných Slovanov vychodí od Moravanov, etnických predkov dnešných slovenských a moravských Slovákov, sídla ktorých siahali o niečo ďalej na západ, ako je ich dnešná, neskoršou disimiláciou redukovaná hranica.“

Zhováral sa Dušan D. KERNÝ – Foto: autor



Pridaj komentár