POZNÁMKA
Roman MICHELKO
V súvislosti s tým, ako rastie naše HDP, sa zamestnávatelia dostávajú do problémov pri obsadzovaní voľných pracovných miest. Nejde len o to, že štruktúra nášho školstva je taká, aká je, teda že za posledné štvrťstoročie bolo preferované humanitné vzdelanie na úkor technického či prírodovedného, ide aj o to, že naši zamestnávatelia si za tie roky zvykli, že naša pracovná sila je výkonná, vzdelaná, disciplinovaná a nízkonákladová. Ukazuje sa však, že model pretekov na dno, ktorý tu zaviedli pravicové vlády, sa vyčerpal. Postaviť „prosperitu“ Slovenska na lacnej pracovnej sile a kupovať si zahraničných investorov desať či viacročnými daňovými prázdninami či nekončiacim kolotočom investičných stimulov už nestačí.
Je celkom jasné, že takýto spôsob riešenia problému nie je šťastný, pritom riešenie je veľmi jednoduché. Ak podnikatelia chcú kvalitnú pracovnú silu, musia ju adekvátne zaplatiť. Ukazuje sa však, že to sa im veľmi nechce. Čo je však úplne absurdné, nepokladajú to ani za svoju povinnosť. Základná ekonomická poučka hovorí o tom, že rast produktivity práce by mal byť nasledovaný rastom miezd. Ak to platí, nehrozia nijaké makroekonomické pohromy typu inflácia, makroekonomická nestabilita a podobne. Naopak, ak rast produktivity práce nie je nasledovaný rastom miezd, domáca spotreba je obmedzovaná, čo vedie k deflácii, ku kríze z nadvýroby, ktorá následne môže viesť k ekonomickej kríze či dokonca k depresii. Realita je pritom taká, že za posledných pätnásť rokov je efektivita práce v našom hospodárstve na druhom najlepšom mieste, hneď po Slovinsku. Teda predbehli sme Česko, Maďarsko, Poľsko, ako aj pobaltské krajiny, ale úroveň platov s tým vôbec nekorešponduje.
Zdá sa však, že myšlienkové stereotypy, ktoré v sebe zahŕňajú stláčanie personálnych, respektíve mzdových nákladov na najnižšiu možnú mieru, spolu so známym modelom socializácie strát a privatizácie zisku sú v istých kruhoch nemennou konštantou. Každému normálnemu človeku je pritom jasné, že stav, keď máme vysokú mieru produktivity a napriek tomu sú u nás extrémne nízke platy, je nenormálny a trvalo či dlhodobo neudržateľný.
Bohužiaľ, cynizmus, sociopatia a hrubé pohŕdanie zamestnancami, ktorí vytvárajú hodnoty, je u nás dosiaľ vlastná nielen manažérom zahraničných korporácií, ale aj pravicovým politikom či žurnalistom. Nedávno ma totiž zarazila otázka jedného pravicového novinára, ktorú položil politikovi, že prečo si myslí, že existuje morálny nárok, aby zamestnanci tiež profitovali z prosperity firmy. Takáto, pre normálneho človeka absurdná otázka ma napriek všetkému prekvapila. Je absurdné, že dodnes si podnikatelia neuvedomujú, že ich prosperita by nikdy nebola možná bez práce, vedomostí, umu a úsilia ich zamestnancov.
Je asi najvyšší čas vysvetliť podnikateľom, že ich zamestnanci nie sú nijaká chamraď, ktorá má jediné právo pracovať do úmoru za minimálnu mzdu a za možnosť byť vykorisťovaná ešte byť aj patrične vďačná. Ak to podnikatelia veľmi skoro nepochopia, pracovnú silu nenájdu a ich zisky sa v okamihu premenia na ťažké straty. A potom už možno bude neskoro.